V ďalšom živote 2

 

Stefan stál pred sklenenou stenou kedysi opusteného podzemného komplexu po Sovietoch. Vasily ho kúpil krátko po páde bloku a chcel v ňom vybudovať laboratórium, ale nikdy sa k tomu nedostal. Našťastie ho zrekonštruoval dosť na to, aby sa dal využiť. Vyzeralo to tam síce ako v kulisách pre medicínsky horor, ale stavba bola pevná a cirkulácia vzduchu fungovala. Ostatné sa akosi urgentne dostavalo. Veľmi urgentne.

Tretie poschodie pod zemou bolo najrušnejšie. Rozľahlá hala, zrejme pôvodne určená na ukladanie väčších vozidiel a zbraní, bola po obvode rozdelená na malé kobky pomocou sklenených priečok. V niektorých na jednoduchých posteliach sedeli alebo ležali unesení upíri z celého sveta. V strede stálo niekoľko strojov určených na monitorovanie podmienok v kobkách. A pár strojov na oveľa osobnejšie použitie. Stefan najviac nenávidel elektrošoky. Ten stroj považoval za nepriateľa. Bolo mu špatne, keď ho videl v akcii.

Len čo cinkol výťah, prebehol k ďalšej priečke, aby videl čo sa deje. Dvaja členovia Tajnej polície, ktorých naverboval pred mnohými rokmi, vliekli brániacu sa Miroslavu. Nemohla ich poznať – mali na sebe prilby a čierne kombinézy. Nevyčnieval im ani kúsok kože.

Hnedovlasá upírka vyzerala vyčerpane. V hnedých očiach sa jej však naďalej blýskalo odhodlanie. Zopár upírov z kobiek spozornelo a sledovalo nový prírastok do ich malého sveta.

Miroslava sa obzrela po bielej, sterilne vyzerajúcej miestnosti veľkej ako hangár, až našla Stefana a najradšej by mu napľula do tváre. Stál tam akoby sa nič nedialo a sledoval ako ju vlečú k malej sprche, kde ju prinútili vyzliecť sa, nastriekali na ňu smradľavú dezinfekciu a potom jej dali biele handry ako v nejakom sanatóriu. Bosá a otrávená vycerila na Stefana zuby. „Dúfam, že máš na toto dobrý dôvod,“ sykla nepriateľsky.

Spomedzi strojov sa vymotala Irina, hlavná doktorka kráľovstva. Prísne vyzerajúca žena mala čierne vlasy stiahnuté v jednoduchom drdole, na sebe doktorský plášť a v ruke tablet s informáciami, ktorým rozumela len ona. Pohľadom zhodnotila Miroslavin stav a kývla ku kobkám. „Dajte ju do desiatky,“ rozhodla.

Špiónka sa znovu chcela brániť, ale márne. Stefan ju len smutne pozoroval. „Prosím, nerob to ešte ťažším,“ šepol.

„Až sa odtiaľto dostanem, zotnem ti hlavu, Stefan!“ kričala, ako ju vliekli preč. Potom si čosi uvedomila. Každá kobka má na dverách namiesto kľučky skener na čipovú kartu. Stefan stál za stenou s rovnakým skenerom. Jeho priestor bol o niečo väčší, ale stále väzením.

Zhrozene pozrela na Irinu. Ona uväznila samotného kráľa Ruska? Len čo bola vtisnutá do kobky, frustrovane klesla na posteľ. Potom si kýchla, čo vyvolalo podivné zalapanie po dychu z okolitých kobiek, akoby práve vyslovila kliatbu. Nechápavo krútila hlavou. Čo sa to deje?

Irina počkala, kým dvaja agenti odišli do spŕch a podišla k Stefanovej kobke. Tiež bol v bielych handrách, čierne vlasy strapaté z prehadzovania sa v posteli, po zemi porozhadzované knihy ktoré ho len frustrovali a vôbec nepomohli v zamestnaní jeho mysle za posledné dni.

„Vystopovali sme ďalších pätnástich,“ povedala a snažila sa si z hlasu vytlačiť paniku.

Stefan si vzdychol. „Šťastie, že komplex má dvanásť poschodí,“ zhodnotil.

Irina krútila hlavou. „Už teraz budíme pozornosť. Myslím, že tie drony k rodinám vyslal Najvyšší dvor. A najnovšie Miroslava? To ich zdvihne z trónov.“

„Rád by som ti pomohol zahladiť stopy, ale zavrela si ma do akvária!“ Stefan nahnevane udrel do plexiskla.

„Lebo si nepozorný!“ odsekla a nahnevane odložila tablet na stolík v rohu. „A prestaň robiť bordel!“

„Nudím sa!“ argumentoval.

„To je tvoj posledný problém. Bohovia, čo by som dala za Vasilyho algoritmy v tejto chvíli!“

Stefanovi zovrelo srdce. Ešte aj jeho meno mu privoláva staré spomienky. Zbaví sa niekedy toho pálčivého smútku?

Irina mu ospravedlňujúco pozrela do očí.

Pokrútil hlavou, aby na to zabudla. „Kto je ďalší?“

Doktorka prebehla pohľadom po kobkách. „To je ten problém. Isobel Wallisová a jej brat.“

A je to tu. Stefanove meno bude spojené s únosom šľachty. Nuž, aj zlá povesť je povesť.

 

 

O týždeň neskôr...

 

Vasily možno nikdy nebol špiónom, ale prešmyknúť sa do Moskvy a paláca upírov v nej nebolo nič náročné. S kuklou na hlave a v maskáčoch vpadol do práčovne cez malé okienko na úrovni terénu. Pohybovať sa po paláci odtiaľ nebol problém. Stará stavba nemala moderné základy, čo znamenalo krásne široké ventilačné šachty, v ktorých so Stefanom strávili nezdravé množstvo času v dobách dávno minulých.

Po pol dni plazenia a zakrádania sa našiel počítač spravujúci radary a objavil zhluk terénnych vozidiel na prázdnom poli uprostred ničoho za mestom. Spoznal však súradnice starého komplexu a keď nenašiel ani Stefana, ani Miroslavu alebo Irinu v skrytých zákutiach paláca, ukradol motorku a zamieril k cieľu.

Pole bolo úmyselne neudržiavané a porastené invazívnymi rastlinami, ktoré zakryli prieduchy a zamaskovaný vstup do podzemia. Trvalo mu ďalšieho pol dňa nájsť bezpečnostné prvky, obísť ich a nakoniec odpojiť prieduch, aby sa cezeň dostal dovnútra.

Zaprášený a ubolený z toľkého plazenia sa vyšmykol zo šachty v zatuchnutej miestnosti na prvom podzemnom leveli, ktorá vyzerala ako nepoužívaný sklad potravín. Oprášil sa a masíroval si kolená. „Na toto som starý,“ uvedomil si, keď mu doslova zakvílila chrbtica. Zhodil batoh s počítačom, aby ho nespomaľoval, a k stehnu si pripevnil dýku pre prípad... núdze.

Ak Stefan unáša jeho ľudí do tejto prašivej diery, osobne ho za to prefacká!

Opatrne otvoril rozvŕzgané dvere, ktoré by prebudili aj mŕtveho, a chvíľu čakal, či sa k nemu nerozbehnú stráže – ak tu nejaké sú. Nikto sa však neobjavil. S úľavou sa vydal na prieskum. Než sa sem odvážil, skontroloval či v komplexe nie sú zapojené kamery, ale našiel ich len na nižších leveloch. Nedokázal ich však hacknúť, lebo boli na samostatnej sieti s odlišným zdrojom.

S poskladanou mapou v ruke blúdil chodbami, ktoré síce niekto upratal, ale vyzerali byť opustené. Žeby si tu len inžinieri urobili testovaciu základňu?

Keď začul cinknutie výťahu, nadskočil od prekvapenia a ukryl sa do najbližšej prázdnej miestnosti, ale kabína na jeho poschodí nezastavila. Vnukla mu však myšlienku. Násilím roztiahol dvere a chvíľu predýchaval toľkú námahu. „Sovietska konštrukcia,“ lapal po dychu, držiac krídla od seba vlastným telom, s nohou zapretou o náprotivný panel. Precvičil si krčné svaly a nazrel pod seba. Kabína bola na mínus treťom.

Hladko na ňu doskočil, vidiac hviezdičky. „Rozhodne som starý,“ povedal sám pre seba, kým mu vibrovali kosti. Upírska odolnosť je jedna vec. Netrénované telo vec druhá. Vasilyho éra divokých kúskov skončila keď sa ocitol u víl, a svaly mu to ochotne pripomenuli.

Odklopil vrch kabíny a vhupol sa do výťahu. Uši mu napovedali, že toto poschodie je rušnejšie. Počul hlasy z viacerých smerov a na oči mu zaútočili nechutne biele steny. A prečo všetko smrdí bielidlom?

Vkradol sa do prvej miestnosti s otvorenými dverami a znovu sa nasúkal do prieduchov, aby sa vyhol kamerám. Po štyroch sa plazil za hlasmi. Cestu mu niekoľkokrát skrížili filtre – moderné, jeho dizajn. Niekto ich sem primontoval len nedávno.

Načo by upíri potrebovali filtre?

Konečne sa dostal k mreži nad rozľahlou plochou plnou prístrojov a... ciel? Sklenených ciel? Polovica z nich bola prázdna, ale vo zvyšných uvidel postavy. Nedokázal však určiť o koho išlo. Aj keď sa nadýchol, zistil že ich pachy sú blokované. Priesvitné cely musia byť vzduchotesné.

Prečo?

Jeho pozornosť upútal ženský krik od výťahu. Okamžite ho spoznal – Isobel Wallisová. Blonďatú upírku ťahali dve maskované postavy, zatiaľ čo po nich štekala nadávky v obdivuhodnom množstve jazykov.

Och, z tohto bude vojna, len čo Salvator, jej kráľ, zistí kam bola odvlečená! Čo si Stefan myslí, že robí?!

Nebol to však Stefan, kto vstal od prístrojov v strede miestnosti s tabletom v ruke.

Irina!

Sebavedomá doktorka zastala dva metre od prskajúcej Isobel, oblečenej v bielych voľných handrách. „Dajte ju vedľa jej brata,“ povedala po chvíli.

Isobel zbledla. „Tommy?! Ty suka si dala uniesť Tommyho?!“ zrevala. „Čo si myslíš, že robíš?! Kde je Stefan?!“

Dobrá otázka. Kde je Stefan? Prečo tu nechá rozkazovať nejakej doktorke? Očividne šialenej?

Maskované postavy zavreli Isobel do cely, kde vedľa seba cez stenu našla znudeného Thomasa sedieť na jednoduchej posteli. Thomasa Nórskeho, ako je po novom známe. Podľa Vasilyho výpočtov je to už niekoľko rokov, čo sa s Mikkelom Nórskym vzali ako historicky prvá šľachtická dvojica rovnakého pohlavia.

Mali viac odvahy než Vasily so Stefanom. Tiež asi pomohlo, že sa obaja narodili do doby, kedy sa za podobné činy neusmrcovalo.

Takže Rusko pôjde do vojny nielen s Britániou, ale aj Nórskom, skvelé! Stefan sa asi rozhodol rozbiť jeho kráľovstvo na márne kúsky! Vykrúti mu za to krk!

Vasily sa preplazil bližšie ku kobkám a k svojej absolútnej hrôze v jednej z nich našiel poblednutú Miroslavu, svoju kedysi nezlomnú prvú ženu. Pery mala popraskané, oči červené a sedela na posteli, opretá o stenu za sebou, akoby rezignovala na život. Hnedé vlasy sa jej vyvliekali z neforemného vrkoča. Absolútne nereagovala na Isobelin príchod, aj keď spoločne niekoľkokrát bojovali v Lilithinej armáde proti ľudskému patriarchátu.

Ako dlho je tu už zavretá?

Ako dlho sú tu všetci zavretí? Napočítal cez dvadsať zajatcov.

Stefana stále nikde.

Irina poslala maskované bytosti kamsi do sprchy a vrátila sa do kresla za množstvom počítačov postavených do polkruhu v strede priestoru. Vasily prižmúril oči, aby na ne zaostril. Uvidel len dlhé rady čísel zo snímačov dychu, telesnej teploty a tlkotu srdca.

Po asi hodine vstala a prešla k Miroslavinej cele. Zapla mikrofón. „Je čas, Miroslava. Musíš do mínus štvorky k ostatným,“ povedala prísne.

Bývalá prvá žena zničene krútila hlavou. „Prosím, nie.“

Irina si vzdychla. „Nemôžem ťa tu nechať. Už sú to tri dni čo si sa sotva pohla.“

Miroslava smrkla a pretrela si oči. „Ak ma pošleš do štvorky, už z nej nevyjdem.“ Jej hlas bol drsný, akoby nemala vodu, respektíve krv, niekoľko dní. „Viem to.“

Irina jej neoponovala.

Čo je toto za psychologickú hru?

„Jeden deň,“ povedala nakoniec. „A ideš dolu.“ Vypla mikrofón a odišla.

Vasily ju nasledoval až k výťahu a keď zistil, že ide dole, opatrne sa prieduchom zošmýkal do mínus štvorky. Tá vyzerala nevyzerala odlišne. Dva veľké priestory v nej boli predelené sadrovou stenou, ale namiesto ciel v jednej z nich boli len postele. Postele plné Vasilyho poddaných v bezvedomí.

Druhá miestnosť mala rovnaké sklenené cely, ale ich obyvatelia vyzerali ako minútu pred smrťou. Vychudnutí. Lapajúci po dychu. Na oblečení mali kvapky krvi. Triasli sa zimou. Z očí im tiekli slzy.

Irina prikázala ďalším osobám v maskách odtiahnuť kohosi z cely najbližšie pri dverách. Muž v nej ležal nehybne na zemi a nereagoval na jej slová. Museli ho zhrabnúť ako vrece zemiakov a odniesť na posteľ vedľa, kde skončil ako ďalší väzni.

Je mŕtvy?

Irina sa posadila k ďalšiemu radu počítačov povedala strážam, aby si šli odpočinúť a ona sa zdrží na noc.

Maskované postavy sa zavreli v miestnostiach pri výťahu a keď ani po hodine nevyšli, Vasily to bral ako dobré znamenie a vyštveral sa naspäť do trojky.

Je čas na záchrannú misiu!