V ďalšom živote 5

 

Ray podal Isobel pohár s potravou pre upírov a bolo preňho náročné byť prísny. Isobel je najlepšia prekladateľka starovekých jazykov a bez nej by sotva vedeli o histórii Hyperborey. Blonďatá upírka a manželka Salvatorovho prvého muža sa nevinne usmiala a v spútaných rukách zvierala pohár, akoby sa na ňom chcela zahriať.

„Takže čo sa stalo po tom, čo ti Irina vysvetlila situáciu s kliatbou?“ ťahal z nej detaily.

Isobel sa zhlboka nadýchla. „Dala som jej zoznam všetkých, ktorí boli v mojej prítomnosti za vybrané časové obdobie a mohli byť vystavení dotyku. Tommy tiež. Už keď som prišla, bol na tom zle. Slabol každou hodinou a kašľal.“ Zotrela si slzy. „Celý svoj život bojoval s rakovinou a nebyť premeny, aj na ňu umrie. Cítila som sa tak bezmocná.“

„Pochopiteľne. Je to tvoj malý braček.“ Ray sa pousmial. Tommyho príbeh o počiatkoch vzťahu s Mikkelom je legendárny. Nórsky kráľ upírov ho prešiel autom a Thomasova pomsta zahŕňala litre medu, perie a veľmi výkonný fotoaparát. „Mikkel ho nehľadal?“

Zasmiala sa. „Toho priviedli pár dní na to. Sotva si všímal vlastnú slabosť a sústredil sa len na Tommyho. Irina mu pichla silné sedatívum, keď Tommy omdlel a už ho neoživila ani elektrošokmi. Musela ho uložiť k ďalším v kóme. Ja som v tom čase bola presunutá do mínus štvorky, pretože ma ničili horúčky a sotva som vedela aký je deň.“

Ray si ju premeral. „Ale neskončila si v kóme ako ostatní.“

„Takmer. Vtedy sme si mysleli, že je to zázrak. Nespoznali sme, čo bolo priamo pred očami...“

 

 

„Irina... prosím. Nechaj ma umrieť, ty stará Baba Jaga v lekárskom plášti!“ prosila inžinierka z cely v rohu, schúlená pri dverách, bledá, spotená a roztrasená.

Vasilymu jej prišlo neskutočne ľúto. Ubehli tri dni, počas ktorých prišli o Thomasa Nórskeho, Isobel Wallisová stonala v kobke vedľa neho a Stefan si pomaly vykašliaval vnútornosti.

Ani jemu nebolo najlepšie, ale nedával to na sebe znať. Bol odhodlaný kliatbe odolávať do posledného dychu.

Prísne sa tváriaca doktorka zdvihla pohľad od počítača a na chvíľu sa zdalo, že prosí vyššie sily o trpezlivosť. „Týmto má vážne nevyprovokuješ, dieťa. Nedám ti smrtiacu injekciu. Upadni si do kómy ako všetci ostatní!“

Upírka udrela do skla, ale chýbala jej sila. Zabalená do deky hádzala po Irine nenávistné pohľady. „Choď naspäť do svojej chatrče na kuracej nohe a upeč si nejaké deti!“

Vasily potlačil úsmev, keď videl Irinino rozhorčenie. „Ešte jedna poznámka a vezmem ti počítač!“

„Nemám ani len energiu ho zapnúť, ježibaba stará! Už som tu dvadsaťpäť dní! Chcem na prístroje! Pod sedatíva!“

Vasilyho pobavenie sa stratilo v momente, keď prišiel ďalší záchvat Stefanovho kašľa. Ležal na posteli ako kôpka nešťastia a jeho stav sa hodinu od hodiny zhoršoval. A ak nekašľal on, tak stonala Isobel hneď vedľa. Vasily bol na konci svojich síl. Aj on dostal počítač a čo ako sa snažil nájsť vzorec v správaní kliatby, nevidel ho.

Nová úroveň paniky nastala, keď do miestnosti vošli dvaja maskovaní členovia Tajnej polície a priniesli zlé správy. „Irina, máme dva prípady detí. Sedem a desať rokov. A do paláca práve prišlo šesť sotva stojacich valkýr.“

Irina vyskočila zo stoličky, v očiach hrôza. Doteraz aspoň nemali deti, ani iné bytosti. „Ako sú na tom?“

„Deti kašlú. Valkýry... sú v horúčkach.“

Vasily mohol len pozorovať, ako Irina trieli na tretie poschodie.

Irinina obľúbená pacientka sa len rozplakala a doslova sa po štyroch odplazila do postele.

Niekoľko hodín bolo ticho, prerušované len stonmi a kašľom. Stefan zaspal a keď sa prebudil, vedel že mu odbíjajú posledné hodiny. Cítil to. Smrť. Tú prítomnosť nekonečna a svoju unavenú, ubolenú dušu. Napil sa vody a tackavo prešiel k stene oddeľujúcej ho od Vasilyho. Klesol na zem a bokom sa o ňu oprel. Bývalý kráľ si to hneď všimol a prisadol si k nemu, tiež opretý. Aby aspoň mali pocit dotyku. V očiach mal slzy.

„Prosím, bojuj,“ prosil Stefana.

Stefanove popraskané pery sa zvlnili do uboleného úsmevu. „Už veľmi dlho nechcem, Vasily. Chcem, aby bolesť prestala. Chcem odísť.“

Vasily smrkol. Nehovoril len o fyzickej bolesti. „Prestane, máš moje slovo. Urobím pre to všetko. Len sa nevzdávaj.“

Stefan pokrútil hlavou. „Sú rany, ktoré nejde zaceliť.“ Ku sklu pritlačil svoju roztrasenú dlaň. „Ďakujem. Aspoň za tých pár chvíľ, keď som na ne zabudol,“ šepol. „Možno v ďalšom živote...“

„Prestaň hovoriť o ďalšom živote!“ oboril sa naňho Vasily. „Nebude ďalší život, pretože napravíme tento! Ja ťa nepustím!“

„Už si to raz urobil,“ pripomenul mu Stefan cynicky. „To, čo sme vtedy chceli, bola ilúzia, Vasily. Sen. Ani keby sme sa z tohto všetkého dostali, nič sa nezmení.“ Dotkol sa hrude, kde mu bilo srdce. „Na to sme tu príliš zničení.“

Vasily ním chcel zatriasť, vyrvať mu to pokrivené srdce a zavrieť ho do zlatej klietky, kde ho bude mať vždy pod dohľadom. Pery sa mu triasli. „Mal som panickú hrôzu,“ priznal niečo, čo ešte nahlas nevyslovil. „Z návratu. Z toho, čo by mohlo byť. Videl som tisícky mužov ubitých na smrť za to, že ich srdcia tiahli iným smerom než si ich okolie želalo. Upálených. Umučených. Zamknutých v strašných táboroch a väzeniach. Ponižovaných až do bodu samovraždy. Vyrástol som v tom nastavení. Musel som sa odnaučiť myslieť týmto spôsobom. A k smrti ma desilo, že by sa niečo podobné stalo nám. Neverím našej spoločnosti dosť na to, aby nás udržala v bezpečí, pretože to za celé tisícky rokov neurobila. Mával som nočné mory o tom ako ťa ťahajú preč, mučia a snažia prevychovať. Bál som sa, že stratíme hlas, Stefan. Že nás nikto nevypočuje a my sa nebudeme mať ako brániť.“

Stefan trpezlivo počúval jeho prejav a po chvíli premýšľania chápavo prikývol. Vasilyho strach nebol neopodstatnený. Tisícky rokov homofóbie nenapraví storočie opatrnej tolerancie.

On nechcel byť tolerovaný. Tolerujeme boľavý zub, natiahnutý sval. Živé bytosti by nemali byť len tolerované. To je pod úroveň všetkých. „Nie sme jediní, Vasily. Možno keby sme sa my postavili za komunitu, ktorá zmýšľa s rovnakým strachom ako ty, tá istá komunita by sa postavila za nás keď by sme prišli o hlas my.“ Rozkašľal sa, až mal pocit že mu praskli rebrá. Na zemi skončilo niekoľko kvapiek krvi.

Vasily škrabal po sklenenej stene ako hyperaktívne šteniatko. K Stefanovi sa však nedostal. Bezmocne sledoval kedysi mocného špióna prehýbať sa pod náporom kašľa.

„Och, pre všetko na svete!“ Isobel vstala a prešla k stene čo najbližšie k nim. „Z moci mi zverenej Jeho Veličenstvom Kráľom Salvatorom Anglickým vás vyhlasujem za manželov! Môžete už láskavo sklapnúť a nezhoršovať moje dunenie v hlave?!“ oborila sa na nich.

Inžinierka v cele oproti nej sa zasmiala. „Stačí vypnúť reproduktory, je ti to jasné?“

„A klebety sa ku mne potom dostanú ako?“ Isobel sa vrátila do postele a znovu sa zabalila do prikrývky.

Stefan si len vzdychol a zostal opretý o stenu. Ak má umrieť, nechce v tom byť sám. Vasilyho môže nenávidieť aj po smrti. „Len aby si vedel, plánujem ťa chodiť strašiť,“ oznámil mu potichu. „Nemysli si, že sa ma tak skoro zbavíš.“

Vasily sa cez slzy usmial. Toto je jeho Stefan. „To bude na veľmi dlho, pretože ja neplánujem dovoliť nejakej trápnej kliatbe skoliť ma.“

„Och, len počkaj až si tá tehotná slonica zasadne na tvoju hruď.“

Spoločne sa zasmiali. Stefan znovu zadriemal a Vasily z neho nespúšťal pohľad.

Irina sa vrátila po niekoľkých hodinách, zničená z nového vývoja situácie. Zapísala do počítača všetky novinky a zúfalo pozrela na Vasilyho, akoby mohol mať odpovede. Len pokrútil hlavou.

Ubehol ďalší deň a Stefan už nevládal dýchať. Sipel. Viac spal ako bol pri vedomí, ale na posteľ sa nevrátil, kým mu ju Irina neodtiahla k Vasilyho cele.

Dvaja ďalší upíri skončili vo voľných kobkách a Isobel sa nemala do reči. Ani len tá neznáma upírka, ktorej meno Vasily zabudol. Počul ju kašľať a nadávať na Irinu. Potom to však prestalo a on sa obával najhoršieho. Naďalej však videl ako sa jej v cele dvíha a klesá hruď, takže do kómy ešte neupadla.

Deň na to sa však stalo čosi zvláštne. Neznáma upírka vstala, vysmrkala sa a postavila sa pred sklo cely, v tvári farba a oči už nie viac krvavé. Precvičila si svaly a dožadovala sa jedla.

Ešte aj Irina bola zaskočená. „Ella? Tebe je... lepšie?“

Svetlovlasá inžinierka nadšene prikývla. „Už posledné dva dni to bolo zvláštne. Kĺby ma menej boleli. Dnes sa cítim ako za starých čias. Myslíš, že je to normálne?“

Doktorka rozhodila rukami, akoby na kliatbach bolo čokoľvek normálne. Vasily spozornel a tiež sa vyškrabal na nohy.

„Bola by si prvá,“ povedala obozretne. „Prinesiem ti niečo na zjedenie a uvidíme.“

Ella do seba ochotne napchala polievku, špagety, dva zákusky, ovocný šalát, a všetko to zapila umelou krvou. Neprišlo jej špatne, nedostavila sa ani nevoľnosť.

Irina s nádejou pozrela na Vasilyho. „M-myslím, že nejako porazila kliatbu.“ Znovu sa sústredila na Ellu. „Použila si nejakú mágiu? Máš upírsky pôvod? Mala si kontakt s neznámymi predmetmi z nálezísk?“

Mladá upírka krútila hlavou. „Som premenená. Než si ma sem odtiahla, svoje dni som trávila v labákoch a dielňach. Mágia mi až tak nejde.“

Vasily sa prešiel od steny k stene. „Napadá ti niečo, čokoľvek, čo ťa odlišuje od nás? Sústreď, sa Ella!“

„Skutočne nie. Som obyčajná inžinierka.“ Smutne pozrela na Stefana. „Urobila by som čokoľvek, aby som ho zachránila. Ale okrem veku nevidím rozdiel.“

Irina čiastočne neverila jej zázračnému vystrábeniu a naďalej ju držala v kobke. Stefan sa tiež držal a bojoval s mdlobami. Už nekašľal – primárne pre to, že na to nemal silu. Len ležal na posteli a triasol sa, tak ako Isobel.

Vasily to nechcel nikomu povedať, ale rozboleli ho kĺby a keď na chvíľu zaspal, zobudil sa s tým, že sa mu ťažko dýcha.

Kliatba si prišla aj poňho.