V ďalšom živote 15

 

 

Lena si trela spánky. „Takže si to zhrňme. Nasardinkovali ste sa do ponorky, aby ste sa preplavili najnebezpečnejším priesmykom na svete, a potajme sa prepašovali na Hyperboreu. Zatiaľ čo ani jeden z vás nemal imunitu a ani, veľmi očividne, kúsok zdravého rozumu.“

 

Vasily sa zaksichtil. „Keď to položíš takto...“

Lena ho prepálila pohľadom.

Vasily sa unavene oprel o stôl. „Stále sme boli v tom, že nákaza je kontrolovaná. Nikdy by sme neriskovali pandémiu. Varovali sme kráľovstvá, kde sa objavili prípady, a spoliehali sa na efektívnosť izolácie. Nás nesmrteľných nie tak veľa ako ľudí a poväčšine žijeme ďaleko od seba. Bolo to štatisticky najvhodnejšie riešenie.“

„O tom sa ešte povedú diskusie.“ Vlčica stále nebola presvedčená. „Ako vyzerala cesta cez more? Narazili ste na komplikácie?“

„Myslím, že najväčšiu komplikáciou bola Stefanova trpezlivosť. Dostával mŕtvicu pri každom objekte, okolo ktorého sme prešli. Trvalo to sotva dvadsať hodín, ale prisahám že som zostarol o tridsať rokov. Viem, že máme vážnejšie problémy, ale to more musíme vyčistiť. Inak si vezme životy nevinných ľudí.“

„No tak to dúfam, že budeme nažive aby sme sa k tomu dostali!“ odfrkla si Lena. „A nie s horúčkami v posteliach.“

„Nezomrieme,“ uistil ju Vasily, ale v tom slove chýbala sebaistota.

„Ale? Tak ako to dopadlo s vakcínou?“

Upír sa zatváril, akoby zjedol extra kyslý citrón. „Nuž... objavili sme ju.“

„A?“

„Spomínaš si, ako ste nás našli? Obzvlášť Ellu?“

Lena prikývla.

„To bol vedľajší účinok...“

 

 

Vasily si vydýchol, keď sa ponorka vyhupla do Arabského mora, bez jediného škrabanca. Víťazne pozrel na Stefana, ktorý kŕčovito zvieral držadlo periskopu. „Päťdesiat rokov hrania počítačových hier má svoje výhody,“ povedal veselo a vstal z kapitánskeho kresla.

„Sto rokov života s tebou a ešte stále mám nervy, ktoré dokážeš napínať,“ dodal Stefan.

„Je to jedinečný talent.“

Ženy, sediace pri stene, držiace sa za ruky v tichom strachu, sa vyškrabali na nohy. „Čo teraz? Budeme sa musieť striedať v riadení?“

Vasily pokrútil hlavou. „Ponorka má autopilota. Nastavil som súradnice Hyperborey. Zastavíme sa tesne pred dosahom ich radarov.“

„Čo zásoby jedla?“ napadlo Elle.

„Máme termosky s krvou, ktoré pri konzumácii raz denne vydržia desať dní. V komore je zopár konzerv a trvanlivé potraviny, ak by niekto mal chuť variť. Voda je recyklovaná spolu so vzduchom. Pri našom počte máme nárok na jednu päťminútovú sprchu denne, ktorú si práve idem dať, pretože zo mňa tiahne rybina.“ Zazrel na Stefana, aby mu naznačil, že so svojím problémom nie je sám. „Takže doporučujem, aby ste v najbližšom týždni načerpali sily, pretože mnoho aktivít tu robiť nemôžeme.“ Zamieril do kajuty opačne od tej, ktorú obsadili dievčatá, a ešte prehodil ponad plece: „Och, a ak vám bude dusno, nezabúdajte – žiadne otváranie okien!“

Stefan zagúľal očami. „Toto bude dlhý týždeň.“

 

 

Vasily sa len s uterákom okolo pása hodil na posteľ zapustenú do steny, ktorá vyzerala ako futuristická kapsula na spanie. Mohol sa na nej maximálne posadiť, ale nie plne vstať. Bol však rád, že už aspoň nespí na dekách v stane. Cez malé okienko vedľa hlavy videl tmavé vody mora okolo nich a snažil sa nemyslieť na to, že sú nad ním tony zradnej tekutiny.

Stefan vyšiel z miniatúrnej sprchy krátko po nom, rovnako sporo odetý, a prvé po čom pátral bola fľaša vodky v skrinke pri dverách. Bez jediného slova stiahol polovicu, než sa konečne uvoľnil.

„Vidím že kraľovanie v Rusku sa na tebe podpisuje,“ poznamenal Vasily.

„Dobrodružstvá s tebou sa na mne podpisujú,“ odsekol kráľ.

„Tentokrát som fága nevypustil ja. Som v tom nevinne!“ bránil sa upír. „A nehrab všetko pre seba!“ Natiahol ruku.

Stefan mu podal fľašu po ceste k svojej posteli. Už spával na horších miestach, ale pätnásť rokov v kráľovských komnatách ho rozmaznalo. Ako rýchlo zabudol na svoj starý život... „Aspoň raz by som chcel vidieť chaos bez toho, aby som sa ho zúčastnil.“

Vasily k nemu pootočil hlavu. „Ty? Bol by si prvý v šprinte v ústrety tomu chaosu. Si workoholik, Stefan. Bez ohľadu na to, aký titul ti prischol.“

S tým sa hádať nemohol. Hnevalo ho, že Vasily ho vie tak dobre odhadnúť. „Ako si to robil ty? Ako si mohol kraľovať a odolať nutkaniu zasiahnuť do každej situácie, ktorá sa okolo teba odohrala?“

Vasily sa pousmial. „Obklopil som sa vernými a schopnými poddanými, na ktorých som sa mohol spoľahnúť. Plus som mal Miroslavu.“

„Začínam si myslieť, že tú ti museli poslať nebesia samotné.“

Tiež mal to podozrenie. „Myslíš... myslíš, že nebesia majú prsty v... našom stretnutí?“ nadhodil veľmi opatrne, pretože si nebol istý, či vôbec chce poznať odpoveď.

Stefan cez seba prehodil prikrývku a otočil sa k Vasilymu. Ležali na náprotivných posteliach a vyzerali, že by mohli spať aspoň tri dni bez prestania. „Ak áno, neviem určiť či to od nich bol akt krutosti, alebo láskavosti.“

Vasilyho zabolelo pri srdci. Môže byť láska trestom? Nemá byť snáď vykúpením? Jedinou dobrou vecou v tomto strašnom svete? Alebo aj pre ňu existujú podmienky? Pravidlá? Obmedzenia? „Čo s nami bude, Stefan?“ zašepkal, hlas plný zúfalstva.

Stefan privrel oči. „Ešte stále je šanca, že umrieme.“

„To má byť jediný šťastný koniec? Smrť?“ Vasily k sebe pritisol vankúš, akoby potreboval objatie.

„Vyhli sme sa jej príliš mnoho krát. Jedného dňa si po nás musí prísť, nemyslíš?“ filozofoval kráľ.

Vasily sa zamračil. „V ďalšom živote, hm? Ako obvykle.“

Stefanov pohľad sa stratil v neznáme. Niečo si musia nahovárať a toto zaberá. „Aká iná možnosť nám ostáva? Tvoj návrat na Terru a môj na trón? Akoby sme sa ani nepoznali?“

To znelo ešte bolestivejšie. Vasily si pretrel uslzené oči. „Prečo nemôžeme utiecť niekam ďaleko? Na inú planétu? Do inej galaxie? Kde nás nikto nebude poznať?“ Zamyslel sa. „Ideálne po tom, čo nám niekto milosrdne vymaže spomienky na dôvody prečo sme sa nikdy neodvážili byť spolu na verejnosti?“

„A potom vysadneme na jednorožca a odcválame po dúhovom moste ku hviezdam,“ dodal sarkasticky Stefan.

Bývalý kráľ sa zasmial, ale v tom smiechu bol kúsok trpkosti. Privrel oči a dúfal v milosrdný spánok, ktorý ale neprichádzal.

Stefan sa pretočil na chrbát a siahol po knihe, odloženej na polici nad posteľou, ale stále bol príliš rozrušený na to, aby sa sústredil. „Bude to veľmi, veľmi dlhý týždeň,“ zopakoval s povzdychom.

 

 

Miroslava sa za svoj nesmrteľný život zúčastnila dvoch ťažkých svetových vojen, zmerala si sily s mnohými diktátormi, pred ktorými zachránila stovky politických väzňov, odolávala Sovietom do bodu, keď ju musel Vasily poslať na dovolenku mimo bloku, a posledných pätnásť rokov vedie celú armádu špiónov v snahe vyriešiť medzidruhové problémy skôr, než nastanú, ale to všetko vybledlo v porovnaní s nasadením, ktoré zažíva teraz. Za jeden deň sa pokúsila oživiť troch upírov, dala na prístroje dve valkýry a takmer sa rozplakala, keď priviedli ďalšie choré deti.

Irina jej do ruky strčila termosku s náhradou krvi a nariadila jej polhodinovú pauzu na čerstvom vzduchu nad komplexom.

Upírka sa unavene vypotácala z tajného otvoru a klesla do trávy, opretá o skalu. Pomaly popíjala svoju potravu a na chvíľu jej napadlo, či vôbec existuje svetlo na konci tohto temného tunela. Doteraz nesmrteľní aspoň bojovali s nepriateľom, ktorého videli. Teraz mu podliehajú.

Zotrela si slzy bezmocnosti. Keď bola chorá, myslela, že udrela jej posledná hodina. A to mala ešte relatívne ľahký prípad. Nechcela ani pomyslieť na to, čo by sa rozšírilo, keby boli v iných častiach sveta.

Pokoj jej ale nebol dopriaty ani v tejto krátkej chvíli samoty. Na čistinke pred ňou sa zablyslo, ako sa primiestnili dve postavy – jedna podopierajúca druhú.

Miroslava vyskočila na nohy a pribehla k nim. „Nebesia, Lilith!“ rozbehla sa k anjelovi. Potom sa v poslednej chvíli zastavila, keď uvidela že sa celá trasie, oči má podliate krvou a oblieva ju pot.

„V tomto stave je od rána,“ povedala svetlovlasá žena, bojovníčka z Lilithinej armády. Tiež vyzerala, že je na pokraji zrútenia.

Miroslava vytiahla z vrecka rukavice a rúško v snahe neskončiť znovu v izolácii, a prehmatala Lilith krk, tvár a torzo. „Čo sa jej stalo?“

„Nevieme. Ale keď prišla správa o tom, že sa medzi nami šíri kliatba podobná chorobám... radšej som ju priviedla,“ povedala bojovníčka. „Je na tom najhoršie.“

Miroslava stuhla. „Najhoršie?“ zopakovala.

„V tábore je dvadsaťosem ďalších zasiahnutých.“

Lilith, sotva prítomná od slabosti, sa nadýchla a pozrela na Miroslavu. „Práve sme sa presunuli viac na sever. Oslobodili sme tri dediny od mágie krvi, keď to začalo. Polly... Polly nás upozornila na varovanie z ruského dvora. Nevenovali sme mu pozornosť, pretože sme stále v pohybe. Nemali sme kde prísť do kontaktu s kliatbou.“

Špiónka pozrela na blondínku, ktorá mala v očiach zvláštnu neistotu. „Polly?“

Žena prikývla. „Som v Lilithinej armáde dvadsať rokov. Čakali sme na teba, ale nikdy si nedorazila...“

„Ja viem. Skončila som tu. Vravíte, že ste šli na sever? Ešte stále ste v Južnej Amerike?“

„Priamo v strede,“ potvrdila Polly.

Miroslava bez ceremónií strhla z Lilith tričko a nechala ju len v podprsenke. V hornej časti ramena našla, čoho sa obávala. „Dolu, hneď!“ nariadila a pomohla Polly odvliecť slabú Lilith do výťahu. Vzala ju rovno do mínus štvorky, kde Irina behala medzi pacientmi.

„Irina! Máme ďalšie epicentrum!“ zvolala Miroslava, ako ukladala Lilith do prázdnej kobky. „A tentoraz je to zlé.“

Doktorka pribehla k vyčerpanej žene a priložila jej stetoskop na hruď. „Príznaky?“

„Triaška, zvracanie, kašeľ, nevie v sebe udržať jedlo a myslím, že má horúčky,“ vymenovala Polly s obavou.

Miroslava ukázala na niekoľko vyrážok na Lilithinom ramene. „Prišli z Južnej Ameriky.“

Irina zbledla. Pozrela na Polly. „Malária.“ Takmer sa jej podlomili kolená.

Polly nechápavo krútila hlavou. „Malária? Povedali ste nám, že je to nejaká zasraná kliatba!“

„Mysleli sme si to,“ odvetila Miroslava, zatiaľ čo ju postrkovala do susednej kobky. „Prišli sme o imunitu. Šíri sa to dotykom. Urobíme ti krvné testy, dovtedy ani nepomysli na návrat! A musíme sem dostať ostatné nakazené.“

Polly sotva dokázala porozumieť tomu, čo sa dozvedela. Šokovane sa obzerala, ústa dokorán. Všade okolo nej ležali stonajúci nesmrteľní. „Vírus?“ zopakovala, stratená v chaose.

Irina na ňu smutne pozrela. „Mrzí ma to, Polly. Nechceme ťa tu držať proti tvojej vôli, ale nemáme na výber.“ A zavrela dvere.