V ďalšom živote 29

 

Stefan zavolal do Ruska, aby zistil aká je situácia. Na videohovor odpovedala uslzená Mina. Vyzerala byť na pokraji síl, keď sa posadila do trávy vedľa jednej z poľných nemocníc. „Je to zlé,“ povedala otvorene. „Nestíhame sa ani len starať o nakazených,“ smrkla. „Prejdeme komplexom a nachádzame upírov v kóme a kým ich odtiahneme, pribudnú ďalší. Nikdy som sa necítila viac bezmocná.“

 

Vasilymu sa triasli ruky, keď to počúval. Čo ak tento závod s časom nevyhrajú? Mina nie je z tých slabých. Ak už ani ona nezvláda situáciu... musí to byť viac než len zlé. Prisunul sa bližšie k Stefanovi, aby bol v zábere. „Nemá vám kto prísť na pomoc?“

Mina pokrútila hlavou. „Povolali sme všetkých. A neodvážime sa narušiť karanténu Atlantídy alebo zdravých kráľovstiev.“ Zotrela si slzy. „Nespala som už týždeň. Všetku krv, ktorú máme, pumpujeme do nakazených. Hyperborea nestíha posielať zásoby, pretože aj u nich sa objavilo epicentrum.“ Čo znamená, že nielenže Mina nespala, ani nejedla.

Stefan zatínal päste. Kde ešte zohnať pomoc? Na Terre? Risknú víly možnosť prenosu nákazy na inú planétu? Ich druh tu ani nebol keď sa vírus vyvíjal. Nemusel by na ne pôsobiť, alebo by ich mohol zabiť. Ten risk na seba nechcel zobrať a bol si istý, že kráľ víl Storm tiež nie.

Mina sa vysmrkala. „Anjeli poslali pár prístrojov, na ktoré dávame deti, ale... máme tak neskutočne veľa nakazených, Stefan. Takto sa museli cítiť ľudia keď prišli Jazdci apokalypsy.“

Vasily pozrel na Camael, ktorá zostala mimo obrazu a od nervozity si hrýzla peru. Jej počítače a takmer všetci archanjeli s archdémonmi pracovali bez prestávky, ale stále potrebujú čas. „Prosím, vydrž Veličenstvo,“ prosil ju rovnako bezmocným tónom. „Budeme mať vakcínu,“ sľúbil jej.

Mina prikývla, v plnej dôvere vo svojich poddaných. „Ja viem. Ale byť kráľovnou a vidieť tých, ktorí majú byť pod mojou ochranou umierať... mám pocit, akoby som zlyhávala.“

O tom vedel svoje a Stefan tiež. Mimo obrazu sa s Vasilym chytili za ruky.

„Začínam dúfať v zázraky, pretože asi len ten nám teraz pomôže,“ prezradila Mina usmrkane. Potom zdvihla pohľad, keď niekto z diaľky zvolal jej meno. „Musím ísť,“ povedala rýchlo a zložila.

Mina vyskočila na nohy a vo svetle vychádzajúceho slnka dobehla k Dmitrymu z dvora vlkolakov, ktorý prišiel na pomoc pred týždňom. Vysilený princ nevyzeral o nič lepšie ako ona a tiež sa zdalo, že len nedávno plakal zúfalstvom. Ukázal kamsi k línii stromov za poľnou nemocnicou, kde Mina zacítila ľudský pach. „Niekto nás prišiel navštíviť,“ povedal obozretne.

Mina sa obzrela. Posledné, na čo majú kapacitu, je boj s ľuďmi, z ktorých mnohí sa stále nepreniesli cez fakt, že ako koruna tvorstva nie sú na Zemi jediná dominantná rasa. Alebo rasa, ktorá robí rozhodnutia o jej osude. A Minin upírsky nos zachytil viac než päťdesiat jedincov, čo by normálne nebol problém. Ale normálne by nebola v stave, keď by ju poľahky zložila aj slepá kostolná myš.

„Len toto nám chýbalo,“ šepla, upravila si niekoľko neposlušných prameňov vlasov a odhodlane začala kráčať cez trávnik k lesu, Dmitry po jej boku. Odkedy sa Najvyšší dvor spojil s dvorom vlkolakov vďaka manželstvu princeznej Leny a kráľa Drewa, Lenini bratia sa stali druhou rodinou pre Najvyšších vládcov. Dmitry by nedovolil, aby Mine ktokoľvek skrivil čo i len vlas.

Kráľovná spozorovala asi štyridsaťročnú ženu stojacu v čele obrovskej grupy, ktorá vyzerala podivne organizovaná. Každý mal na pleciach veľmi špecifický batoh a na ramene... pásku so známym krížom.

Doktori.

Sníva sa jej?

„Kto ste?“ vyletelo z nej v ruštine.

Žena vystúpila vpred. „Hovoríš po anglicky?“

Mina prikývla. Je podivné, ako angličtina zostala naďalej jazykom medzinárodnej komunikácie nielen medzi nesmrteľnými. „Kto ste?“ zopakovala.

„Volám sa Anna. Ja a niekoľko ďalších tímov za mnou sme pocestní doktori. Vyškolení z celej Európy a častí Ázie.“

Mina si s Dmitrym vymenila neistý pohľad. Niečo také ako školy a univerzity v tomto zlomenom svete neexistuje.

„Máme reálne vedecké vzdelanie,“ dodala Anna, ktorá si vedela domyslieť smerovanie jej myšlienok. „Už desaťročia medzi nami ľuďmi existujú siete komunikácie a škôl pre nevyhnutné povolania ako je to naše. Nie sme len medikmi, ale aj nositeľmi vedomostí, ktoré by inak apokalypsu neprežili.“

Ľudia že sa dokázali spojiť v niečom nezištnom? „Prečo ste prišli sem?“ vyzvedala Mina, ale rozhodla sa neznevážiť slová doktorky. Nech už je jej vzdelanie akékoľvek.

Anna sa obzrela. „Ja viem, že to vyznie podivne, ale... zjavil sa nám anjel. A povedal... že na tomto mieste je niekto, kto potrebuje pomoc. Ale len ak odhodíme naše predsudky.“ Asi len teraz jej dochádzalo, o aký druh predsudkov ide.

Dmitry si ľudskú ženu premeral. „Anjel?“

Prikývla. „Pred niekoľkými dňami. Chvíľu nám trvalo doraziť,“ vysvetlila.

Mina vzhliadla k nebesiam. Žeby toto bola ich snaha o pomoc? Znovu pozrela na odhodlanú Annu. „Viete, že nie sme ako vy?“ Dala si záležať, aby ukázala svoje zuby.

Annou to ani nehlo. „Nerobíme si ilúzie. Ale zakladateľka nášho hnutia pred viac než sto rokmi trvala na tom, že ak sa rozhodneme kráčať cestou poslania doktorov, máme pomôcť kde môžeme a nie len tam kde chceme. Zostali sme verní svojej prísahe.“ Ukázala okolo seba. Nikto z ľudí neodkráčal. „Ste tí, za ktorými nás anjel poslal?“

Mina mala znovu v očiach slzy. Je toto zázrak, v ktorý dúfala? „Ste ochotní nám pomôcť?“ šepla.

Anna bez váhania prikývla. „Ak je to v našej moci. Čo sa stalo? Zasiahla vás moc Jazdcov?“

Kráľovná pokrútila hlavou. „Zasiahla nás kliatba, kvôli ktorej už viac nie sme imúnni voči ľudským chorobám,“ vysvetlila jej len s malým klamstvom. Nechcela použiť slovo biologická zbraň. „Nemáme žiadnu imunitu. Ak medzi nás vstúpite, poskytneme vám ochranné prostriedky, ale máme tu snáď všetky pliagy, ktoré vám napadnú.“

Doktori sa začali hrnúť vpred, niektorí si už po ceste nasadzovali rukavice a štíty na tvár.

Mine sa triasli kolená. „Ste si istí?“

„Nie.“ Anna vytiahla rúško. „Ale veríme, že keď príde čas, tento čin nebude zabudnutý. A naše bezpečie na tomto mieste musí zostať garantované.“

Upírka by jej to v tej chvíli odprisahala. Aj keď nesmrteľní majú zákaz zasahovať do apokalypsy, ktorú na seba ľudia privolali, sú pripravení sa vyhrnúť s pomocou medzi smrteľníkov v momente, keď sa Jazdci stiahnu. „Ani váš čin, ani vaše mená zabudnuté nebudú,“ uistila ju vážne. „A nikto na vás ani len škaredo nepozrie.“

Anne to postačilo. „V tom prípade nás nechajte robiť to, čo vieme najlepšie.“ A vydala sa cez trávu do nemocnice, kde ona aj jej druhovia boli privítaní so zmätkom, ale aj s úľavou. Päťdesiat ľudí vkročilo medzi nesmrteľných bez strachu a nenávisti. Tisícky nesmrteľných im do rúk vložili svoje životy.

Mina stále nemohla uveriť tomu, čo sa odohralo. S Dmitrym len civeli na dianie v poľnej nemocnici. Polovica doktorov sa nechala odviesť rovno do podzemia.

Odrazu sa pri nich zvíril vzduch, ako sa do Ruska premiestnila kráľovná jesene Rebecca, ktorá šla pôvodne pomáhať do Číny. Pod očami mala kruhy a na sebe ochranné handry. „Mina, čo sa stalo?“ povedala namiesto pozdravu a zložila si rúško.

„Čo tým myslíš?“ zhrozila sa upírka. Rebecca je mocná bytosť, schopná vnímať energiu celej Zeme a jej pulzovanie.

Rebecca nechápavo pozrela na ľudské posily. „Zem práve... zaliala extrémne silná vlna nádeje.“ Čo je situácia, ktorá sa deje len párkrát za storočie, keď sa navždy prepíše osud planéty a bytostí na nej. A od počiatku apokalypsy sú tieto udalosti veľmi, veľmi sporadické.

Mina smrkla. „Myslím, že svet sa začína uzdravovať.“