V ďalšom živote 32

 

 

Keď Vasily so Stefanom na duhý deň prikvitli do Caminho laboratória, našli všetkých archanjelov a archdémonov sa navzájom prekrikovať, akoby plánovali vojnu.

„Hej, hej!“ okríkol ich Stefan, až aj Vasilym trhlo.

Miestnosť stíchla.

„Čo sa deje?“ opýtal sa Vasily o niečo umiernenejším hlasom.

 

Camael sa predrala dopredu, v tvári mrzutý výraz. Pozrela na stôl v rohu, kde stála skúmavka s ružovkastou tekutinou.

Upírom sa rozbúchali srdcia. „Vakcína?“ nádejal sa Stefan.

„Možná vakcína,“ opravila ho Brie. „V laboratórnych podmienkach plní svoj účel, ale...“ zovrela pery.

„Nie je otestovaná,“ dodal Vasily. „Pretože sme jediní nakazení v objekte.“

Brie zazrela na niekoľkých svojich druhov. „Za bežných okolností by sme vybrali skupiny z rôznych druhov, na ktorých by sme ju vyskúšali, plus založili kontrolnú skupinu.“

Vasily krútil hlavou. „Na to nemáme čas. Vieme, že bude látka účinná na všetkých nesmrteľných rovnako?“

„Teoreticky,“ potvrdila Cami. „Očistili sme ju od špecifikácií ktoré ju viazali len na upírov a znížili agresivitu voči tvoreniu nových krviniek. Táto verzia fága zneškodní skrz celý váš metabolizmus a telo ho vylúči... prirodzenými cestami.“

„Prirodzenými cestami?“ zopakoval Stefan, vzhľadom k tomu, že samotná ich existencia nie je prirodzená.

„Krátkodobý pobyt na toalete,“ objasnil Ash.

To neznelo až tak hrozne v porovnaní s tým, čo videli u Elly. „Tak kde je problém?“ nechápal Vasily.

„Problém je, že vzhľadom k situácii... by ste museli byť naše pokusné krysy a ja s tým nesúhlasím!“ postavila si hlavu Brie. „Stále môžu nastať vedľajšie účinky, ktoré sa pod mikroskopom odhaliť nedajú.“

Upír na ňu prižmúril oči. „Tam dolu nám o chvíľu začnú umierať deti, Brie!“ ukázal smerom k oknu. „Nemáme čas na zaobchádzanie v rukavičkách! Pichnite nám tú vec, nech zistíme či vôbec funguje!“

„Nie!“ hneď vykríkla Brie zúfalo. „Nestačilo vám, že ste skončili rozložení rádioaktivitou, ty Vasily spálený lávou, takmer ste umreli na obežnej dráhe a potom uprostred oceánu od slnečného žiarenia?! A ešte k tomu ste boli nakazení?!“

Stefanov pohľad zmäkol. „Brie, ja viem že sa stále cítiš vinná za celú tú časovú slučku, ale to je náš údel. Chrániť tých, ktorí sa na nás spoliehajú.“

Bývalá bohyňa dupla nohou. „Nie je to správne!“

Stefan k nej podišiel. „Brie. Bola si bohyňa. Videla si potopenie svojho domova a musela si urobiť to najťažšie rozhodnutie v živote, obetovať vlastnú existenciu. Aby si zachránila svoj ľud. To je údel nás, vládcov. Sme tu pre náš ľud a nie naopak. Práve ty tomu rozumieš najlepšie,“ prehovoril jemným tónom.

Brie sa v očiach zjavili slzy. „Ale vy ste už obetovali toľko...“

Upír by ju najradšej objal, ale ovládol sa. „A ak prežijeme, obete prídu znovu. A znovu. Prosím, Brie. Potrebujeme tú vakcínu.“

Vasily za jeho chrbtom prikyvoval. „Je to naša voľba, Brie.“

Archanjel porazene zvesil plecia. Nox jej opatrne pohladil dlaň a pritiahol ju k sebe. „Sme tu, aby sme im pomohli. Dohliadneme, aby netrpeli,“ presviedčal ju.

Brie len v kapitulácii ustúpila.

Cami natiahla do dvoch striekačiek novú látku, zatiaľ čo upíri si vyhrnuli rukávy. Ani ona sa netvárila, že ju tento experiment teší. „Ste si naozaj istí?“ opýtala sa nespokojne.

Ako jeden prikývli.

Vakcína bola teda aplikovaná a hneď na to oboch napojili na monitory tlaku, teploty a zreničiek.

Vasily, usadený v kresle vedľa Stefana, okolo nich káble a hadičky a dve desiatky vyšších bytostí, čakal na prudkú bolesť. Pravidelne zatínal päste a nútil sa pravidelne dýchať. Pozrel na svojho manžela, ktorý bol rovnako napätý v očakávaní čohokoľvek.

Ubehlo päť minút. Nič sa nedialo. Ella bola v tomto čase celá od krvi.

Desať minút.

Vasily sa odrazu pomrvil a náhlivo zo seba strhol senzory. „Je to tu,“ potvrdil. „Toaleta?“

Cami ukázala na nenápadné dvere v rohu. Okamžite za nimi zmizol a keď vyšiel, vyzeral uvoľnene. „To bolo ono?“ znel takmer sklamane.

Camael mu v momente odobrala vzorku krvi, zatiaľ čo Stefan tiež pocítil potrebu si odskočiť.

„Funguje!“ vyhlásila po pár sekundách nad komplikovaným mikroskopom. Od radosti nadskočila a zatlieskala. „Vasily, tvoja krv je čistá. Fág je preč!“

Miestnosťou sa niesla ozvena radosti a hlasných výdychov. Brie bola prvá, ktorá mu skočila do náručia a na chvíľu to vyzeralo, že ho nikdy viac nepustí. Zvierala ho tak pevne, že na chvíľu nemohol dýchať. Cami zatiaľ otestovala aj Stefana a keď potvrdila, že aj on je zdravý, objatia na seba nenechali dlho čakať.

„Sme aj imúnni? Nehrozí, že fága zase chytíme?“ uisťoval sa Stefan.

„Ste. Vzorka fága do vašej krvi ani neprejde,“ povedala Cami šťastne, keď ho konečne pustila zo svojho zovretia.

Vasily k nemu podišiel a stisol mu dlaň. „Koľko dávok vieš vyrobiť?“

Okamžite zvážnela. Samozrejme, teraz ich čaká tá náročnejšia časť. Okamžite prešla k počítačom a zadala do nich niekoľko príkazov. „Mám prostriedky na desať tisíc dávok,“ oznámila.

Stefan ustrnul. „To nepostačí,“ zhrozil sa.

„Pošlem návod na všetky dvory. Vyrobiť vakcínu nie je náročné, len budú musieť zohnať pár substancií z bežne dostupných materiálov. Ak by aj začali od nuly, nepotrvá to s modernými technológiami viac než týždeň a vy zatiaľ dáte prvé dávky kritickým pacientom,“ plánovala Cami. „A ak sú labáky na Hyperborey stále funkčné, budú vedieť vyrobiť minimálne dvojnásobok.“

Stefan sa obzrel po miestnosti. „Kedy budú dávky hotové?“

„Prvé dve tisícky do polnoci, potom v trojhodinových intervaloch.“

Vasilyho mozog sa tiež okamžite prepol do strategického myslenia. „Potrebujeme si zavolať.“

Z davu vyšla Amira s dvomi tabletmi. „Dohodnite sa s Najvyšším dvorom kam ich pošleme a v akom množstve.“

O päť hodín v meste pristáli prvé dva hyperborejské moduly. Všetci im nosili kufre plné vakcín. Piloti si so sebou vzali aj doktorov, aby dostali rýchlu inštruktáž.

„Tisícpäťsto do Šanghaja,“ fučala Camael, len čo všetko pomohla natlačiť do dopravného prostriedku. Unavená doktorka z čínskeho dvora si rýchlo zapisovala poznámky. „Podajte ich najskôr kritickým pacientom iných než upírskych rás. V jednej skúmavke je päť dávok a látka musí byť pichnutá priamo do krvného obehu.“

Prvé moduly odleteli, nasledované desiatkou ďalších. Najvyšší dvor rozpočítal dávky pre Dakar, Lilithine jednotky zaseknuté v Južnej Amerike a lokálne kráľovstvá s najhoršími prípadmi. Vasily so Stefanom sa celý deň nezastavili, až kým nezostali posledné dve tisícky vakcín v kufroch na pristávacej ploche a žiadny modul v dohľade.

„Komu patria tieto?“ fučal Vasily, len čo ich na seba naskladal.

Cami si odškrtla poslednú položku na zozname a usmiala sa. „Tieto idú do Moskvy. V poslednom dostupnom module,“ ukázala na zariadenie, v ktorom pred niekoľkými dňami dorazili.

Vasilymu zovrelo srdce.

Liek pre jeho ľud.

Nie, nie jeho.

Stefanov.

Pozrel na právoplatného kráľa Ruska a prebehla medzi nimi bezslovná komunikácia. Toto je ich misia.

Nastrkali kufre kam sa len dalo a narýchlo sa otočili k vyšším bytostiam, aby sa rozlúčili. Camael ich vrúcne objala, v očiach hrdosť. „Ja viem, že nemáte dovolené byť s nami v kontakte, ale... čo takto občasná pohľadnica?“

Stefan ju krátko zovrel v náručí. „Pošlem poštového holuba,“ sľúbil jej. „Ďakujeme. Za záchranu.“ Pohľadom prebehol aj po ostatných. „Vám všetkým.“

Brie si zotierala slzy. „Zachránili ste sa sami. Naše predrahé stvorenia.“

Priateľsky sa na ňu usmial. „Keby niečo – pohľadnice môžete posielať aj vy.“ Žmurkol na ňu, vzal Vasilyho za ruku a spoločne nastúpili do modulu. Naposledy im zamávali a rýchlosťou blesku vystrelili v ústrety oblohe a odtiaľ priamo do Ruska.

Len čo sa dostali nad pevninu, Stefan nastavil autopilota a otočil sa k Vasilymu, ktorý z nedostatku miesta mal na kolenách tri kufríky s vakcínami, kŕčovito ich zvierajúc ako najcennejší poklad.

„Chceš vysadiť niekde mimo? Aby si nemusel do Moskvy?“

Vasily mu bol absolútne vďačný, že sa opýtal, ale nikdy nebol viac rozhodnutý vrátiť sa tam, kam patrí. Domov. Na miesto, ktorému vládol, ktorého ľud chránil a podporoval po stáročia a ktorý chradne každou minútou.

„Nie,“ rozhodol pevne a znovu vzal Stefana za ruku. „Potrebujú nás oboch.“

Stefan ho za odmenu pobozkal na líce. „Aj keď to znamená... že sa všetci dozvedia o tvojom návrate?“

„Vie to Najvyšší dvor. Stavím sa, že sa to už aj tak vyklebetilo,“ vzdychol Vasily pobavene.

 

Irina stále zazerala na Ellu, zatiaľ čo jej merala tlak a detailne prehmatávala pokožku. Nevedela, či ju viac irituje doktorka samotná, alebo fakt že jej metóda psychologického mučenia zabrala. Horúčka jej klesla, vrátila sa jej energia a dokonca aj apetít.

Ella sa nadšene usmiala. „Tip-top. A už nie si ani infekčná. Môžeš vyjsť z karantény. S ochranou, samozrejme.“

Irinu desilo čo nájde, len čo sa vráti k svojim povinnostiam. Vedela, že poľné nemocnice sú plné a komatózni pacienti zaberajú celé poschodia. Nebola si istá, či zvládne ten pohľad.

„Tak kedy padneš ty?“ povzdychla si vševediacky.

Ella zamrkala. „Prosím?“

Irina vstala a obliekla si plášť, ktorý odhodila do rohu len čo ju tu zavreli. „Bola si chorá celé týždne, potom si sa starala o nakazených, musela precestovať polku zemegule, detailne sa dozvedieť o krutých zločinoch, vypočuť si o nich z prvej ruky, videla si obete rasovej vojny a nakoniec si na sebe odskúšala experimentálnu vakcínu kvôli ktorej ti museli doslova rozrezať telo ako zviera na porážke,“ vymenovala. „Ani raz si nedostala šancu na odpočinok, alebo aspoň rozhovor o tom, čo si prežila. Fičíš na čírom adrenalíne a ten sa ti čoskoro minie a ty sa zrútiš. Počítaš s tým, však?“

Ella uhla pohľadom ako balila tlakomer. „Mám to pod kontrolou.“

„Uhm.“ Irina jej vytrhla z ruky tablet so zoznamom pacientov. „Zopakujem ti to keď budeš apatická na lôžku a ja ťa napumpujem nejakými kvalitnými sedatívami.“