Klamstvá anjelov 12

 

Sediac na pohovke, Selena a Mor dlhú chvíľu hľadeli na šíp aj s pierkom položené na stolíku pred nimi. Elrond k nim doťapkal tiež, oňuchal oba predmety, zamraučal a šiel si zdriemnuť na operadlo, cez ktoré sa rozplácol ako palacinka.

„Žiadne z oddelení nemá žlté krídla? Si si istá?“ uisťoval sa Mor.

 

Anjel pokrútil hlavou. „Najvyšší anjeli ich majú šarlátové, strážni biele, Lilith jediná na vyžiadanie ružové, oddelenia prírodných procesov zelené, technici a inžinieri modré a, ehm... asasíni mali čierne.“

Jazdec spozornel. „Asasíni? Vy máte anjelov zabijakov?“

„Už nie. Myslím. Existovali za predošlého režimu. Keď nebolo dovolené mať pletky s ľuďmi, alebo nechať nažive nefilim. Všetci boli prevelení na iné oddelenia.“

Nebesia ho začali desiť. Siahol po šípe a znovu si ho prezrel. „Je to extrémne pevná zliatina. Špička je dodnes ostrá. Toto je produkt mágie, nie náhodnej výroby.“

Očividne. „Skúsim sa pohrabať v našich databázach interných zamestnancov. Možno v histórii existovalo oddelenie, ktoré zaniklo. A zistím z archívov, či sa niekedy odohrali významné bitky v okolí budovy záznamov. Dovtedy nič nespravíme,“ rozhodla Selena. Vzala šíp a schovala ho na policu za rad kníh, ktoré mierne vysunula. Pierko nasledovalo.

Morov pohľad ju nasledoval, jeho myseľ napoly stále stratená v tých niekoľkých minútach blízkosti. Aké by to bolo pocítiť skutočné objatie anjela? Sily tak čistej a nezištnej, tak opačnej od tej jeho? Udrel by do nich blesk od hnevu samotného vesmíru, že sa vôbec odvážili?

Selena si nič nevšimla, nevedomá si novej emócie rodiacej sa v Jazdcovi len pár metrov od nej. Ako by aj mohla? Sama ju nepoznala. A tak sa len nevinne vyhupla do postele, zavolala Elronda aby jej robil spoločnosť a pritúlená k svojmu pradúcemu maznáčikovi zaspala.

 

 

Ráno bola pripravená na ich každodennú rutinu, ale sotva dorazila do kuchyne, bosá a strapatá sa zastavila uprostred pohybu. Mor stál vedľa zloženého gauča, na sebe nadčasová čierna róba, vysoké topánky, v očiach chlad a na rukách kožené rukavice. Za oknom uvidela jeho koňa trpezlivo čakať.

Zovrelo jej srdce. „Mor?“

Jazdec jej venoval cynický pohľad. „Obávam sa, že na dva-tri dni prídeš o moju spoločnosť. Bol som povolaný na zem.“

Dych sa jej zrýchlil. To znamená nové epidémie. Ďalších chorých. „Kam?“

Mor otvoril dvere. „India. Pobrežie.“

Po takmer dvesto rokoch apokalypsy štáty dávno neexistujú. Prišli o vodcov, armády a národy o vlastné identity. Nesmrteľní sa však rozhodli pokračovať v starých názvoch a udržať tak pamiatku toho čo bolo, až kým ľudia nezaložia nové celky a nepomenujú ich po svojom. India si vytrpela viac než dosť. Roztrieštila sa na bojujúce regióny a stále bola domovom pokrivenej mágie krvi, proti ktorej dodnes bojuje Lilith aj s celými vojskami.

Mor sa na chvíľu zastavil. „Priam vidím znechutenie v tvojich očiach.“

Odbojne zdvihla bradu. „A čo si čakal? Že ti zamávam s úsmevom na perách a na cestu ti zabalím buchty s makom?“

Jazdec vzdychol a oprel sa o zárubňu. „Volanie energie, ktorá riadi môj pohyb, je mimo mojich síl a chápania. Nevyberám si. Ale nemôžem neposlúchnuť,“ pokúsil sa jej vysvetliť prekvapivo trpezlivým hlasom.

Selene napadla šialená myšlienka. „Takže teoreticky, keby som ťa tu zavrela a odhodila kľúč... a volanie by len prichádzalo a zostalo bez odpovede...“

Smutne skrivil pery. „Chvíľu by som odolával,“ pripustil. „Potom by začali bolesti. Urobil by som všetko pre to, aby som vyslyšal príkaz. Pravdepodobne by som sa pokúsil prebiť cez steny. Bolesť by sa len zhoršovala a čím viac by sa volanie akumulovalo, tým horší by bol môj príchod. Tým viac by ľudia trpeli.“

Zamyslene naklonila hlavu. „Skúšal si to?“

„Každý z nás,“ povedal smutne.

Ak je niečo, proti čomu anjeli bojujú zubami-nechtami, je to bolesť a utrpenie. Ale nie vždy je v ich moci odvrátiť všetko. Mor je jeden. Jeden, ktorý by trpel. Oproti tisíckam, ktorých na utrpenie odsúdi. Nie je to snáď ľahká matematika? Nemal by si vybrať menšie zlo? „Proste choď! Choď rozsievať smrť a beznádej, aby sme po tebe mohli napraviť, čo sa dá ak nám to osud vôbec dovolí!“ posielala ho preč.

Mor vyzeral, že chce niečo povedať, ale len naprázdno otvoril a zatvoril ústa. Bez rozlúčky za sebou zatvoril dvere, vysadol na koňa odcválal na ňom medzi oblaky, vzdorujúc silám gravitácie.

Selena udrela päsťou o kuchynský pult, až vydesila driemajúceho Elronda na stole. Kocúr na ňu urazene zažmurkal a dožadoval sa jedla. Nahnevane mu pripravila misku.

„Jazdec mizerný, ani ho len netrápilo čo sa chystá vykonať!“ rozohnila sa. „On si len tak za deň precvála po nejakých mestách a ja to naprávam mesiace!“

Kocúr sa okamžite vrhol na jedlo, akoby hladoval aspoň dva dni.

„Mala som ho tu zamknúť, len aby pocítil aspoň kúsok vlastnej medicíny!“

Elrond sa zdvihol od misky a zastrihal na ňu ušami.

„No čo? Netvrdím že ho chcem spútať a zviazať reťazami!“ Odmlčala sa. „Nie hneď.“

Mňau.

„A čo mám asi robiť? Nie je v mojich silách ho reálne zastaviť!“ A to ju frustrovalo najviac. „Nie bežnými metódami,“ dodala s frflaním. Postojačky do seba natlačila sendvič a prešla k dverám. Keď ich otvorila, Jazdca ani nevidela ako sa stratil v diaľke. Na chvíľu však mala pocit, že zahliadla len koňa. Hneď ho však stratila z dohľadu. „Aj tak proti tebe budem bojovať, Jazdec Mor!“ Zaplesla dvere, zavolala do práce aby za ňu kolega vzal smenu a potom s námahou odtlačila ťažký šatník, za ktorým zasadrovala dvere do skutočnej spálne. Nechala len malý otvor, cez ktorý sa po odchýlení mohla prešmyknúť.

Všetka jej práca bola naskladaná do malej miestnosti s posteľou, z ktorej odobrala matrac. Na stene visela detailná mapa sveta jednotlivých regiónov so zakresleným pohybom Moru a jeho pôsobením. Na posteli ležali bez ladu a skladu zložky ukradnuté z budovy záznamov, aby nikto nemohol vypátrať doktorov a učiteľov, ktorých naverbovala, vyškolila a dodnes koordinuje.

Mor ich nikdy nenájde.

Pozrela na mapu Indie. Štatisticky zvládla odhadnúť, kde už dlho nebol a kde je najpočetnejšie obyvateľstvo. Vedela presne po ktorej línii pobrežia pôjde. Cez počítač si preverila duše žijúce v tomto regióne, vytriedila tie ktoré si svoju karmu pokazili krutými činmi a len čo si všetko zapísala, obliekla si nenápadné sivé oblečenie a cez okno vyskočila von, krídla roztiahnuté.

Pristála na vŕšku nad malou dedinkou, kde na seba hodila sivý svetrík s kapucňou, prinesený v rukách, a vlasy si stiahla do copu, aby neboli vidieť. Do dediny dorazila pred Jazdcom a presne vedela kam zamieriť – do jednoduchej nemocnice, ktorú vybudovali jej učenci. Naučila ich určitý systém komunikácie, aby vedeli rozoznať varovanie. Len vo vošla do malého domčeka s posteľami predelenými kusmi látok, a ľuďmi so stetoskopmi a kufríkmi s liekmi, odchytila si prvého doktora a povedala: „Blíži sa zlé počasie. Búrka a záplavy. Musíte sa pripraviť na zmenu tlaku.“

Doktor pochopil a prikývol. Normálne by sa neodvážila prísť až sem, a namiesto toho by dala peceň chleba náhodnému pocestnému aj so správou napísanou na papieri, ale bála sa že na to nemá čas. Musela dať Moru náskok, aby si ju nevšimol.

Okamžite sa vytratila a z diaľky pozorovala, ako sa nemocnica vyprázdnila, doktori brali pacientov preč z dediny, a sami sa roztrúsili do okolia, vždy zbalení a pripravení odísť. Potom Selena pomohla niekoľkým rodinám a všetkým deťom ukryť sa a dala im inštrukcie kde a ako nájsť doktorov, len čo to bude znovu bezpečné.

Mor pricválal až k večeru a podľa očakávania za sebou zanechal epidémiu cholery a tuberkulózy. Nikoho sa nedotkol, len jeho prítomnosť privolala tieto pliagy.

Len čo bol preč z dohľadu, doktori sa vrátili a hneď sa dali do práce.

Takto to pokračovalo v niekoľkých ďalších mestečkách a dedinách. Tam, kde lekársky personál nebol, varovala len ľudí – ľudí hodných záchrany, a potom dala vedieť najbližšej skupine medikov kde budú potrební.

Ťaženie Jazdca apokalypsy bolo len čiastočne úspešné.