Klamstvá anjelov 15

 

Mor by povedal, že ten pád trval príliš krátko na bolesť, ktorá sa rozliala jeho telom len čo pristál na tvrdej kamennej podlahe hneď vedľa police. Dopadol na chrbát a prisahal by, že sa mu rozpadli všetky stavce v chrbtici. Keďže však jeho telo je len mágiou vytvorená schránka, nemal z čoho umrieť. Ani len vedomie nestratil. A kosti sa mu napravili takmer okamžite.

 

„Mor!“ Selenin krik sa k nemu doniesol chvíľku pred ňou. S hrôzou v tvári sa k nemu zniesla a klesla na kolená. „Bohovia, prepáč! Si v poriadku?! Kde ťa to bolí?“ začala ho prehmatávať.

Jazdec odstrčil jej ruku a ťažkopádne sa posadil. Všetko ho bolelo. Nervy a svaly sa naprávali o niečo pomalšie. Chytil sa za hlavu, aby sa svet prestal točiť. Nebol si istý, či sa chce na Selenu hnevať, alebo len vstať a ísť ďalej.

„Hovor so mnou! Stratil si vedomie? Počul si prasknutie? Krvácaš niekde?“ naliehala. Jazyk sa jej neplietol, takže očividne je stále celkom pri zmysloch.

„Čo si si, pre všetko na svete, vzala, že neovládaš vlastné krídla?!“ oboril sa na ňu.

Selena sa previnilo zháčila. „Ja...“

Ich rozhovor prerušili náhlivé kroky smerujúce k nim. „Čo to bolo za rachot?“ dožadoval sa ktosi odpovede.

Selena zbledla a otočila sa k prichodiacemu. Spomedzi políc sa vynoril svetlovlasý anjel s mladistvou tvárou.

Mor v momente vyskočil na nohy a postrčil Selenu za seba, akoby sa chystal do boja.

„Niles!“ zvolala.

Niles sa zháčil. Oboch si premeral. „Ty nie si jeden z nás,“ ukázal na Jazdca.

Selena sa vymotala spoza hory svalov. „To je len Niles, pracuje tu na recepcii,“ vysvetlila Moru rýchlo a pokúsila sa o úsmev.

Mor si ho premeral. Niekoľkokrát. Akoby analyzoval vzorku pod mikroskopom. A netváril sa, že je spokojný s tým, čo vidí. Znovu chcel Selenu postrčiť za seba, ale vyšmykla sa mu.

„Sel?“ Niles hľadal odpoveď u kamarátky. Poznal ju dosť dobre na to aby vedel, že ak je tu s niekým mimo nebeských obyvateľov, musí na to mať dobrý dôvod.

Selena čiastočne vytriezvela. Podišla k nemu a vzala jeho ruku do svojej. „Prosím, prosím, nikomu nepovedz čo si videl. Toto je Mor, jeden z Jazdcov apokalypsy,“ predstavila ich. „Mor, Niles je tu správca.“

Jazdec sa bojovne rozkročil, hoci Niles ani jedinou bunkou nepôsobil hrozivo.

„Ako ste sa sem vôbec dostali?“ nechápal Niles. „Neprešla si cez recepciu.“

Selena sa obzrela. Stále boli sami. Bojovala o vedomie, ktoré potláčali silné lieky. „Oknom. To je jedno. Prisahám na všetko, čo mi je sväté, že nerobíme nič nevhodné. Mor len po niekom pátra a ja som mu sľúbila prístup k našim záznamom.“

Niles poznal nebesia dosť na to, aby vedel že niekedy sa pravidlá musia ohýbať. Nevedel si predstaviť prečo by mali byť ohnuté pre samotného Jazdca, ale zúfalstvo v Seleninej tvári mu stačilo. „Po kom?“

„To je... komplikované.“

„Niekto sa mi stavia na odpor a organizuje ľudí na miestach, kam chodím,“ zhrnul podstatné Mor. „Nevieš kto by to mohol byť?“

Zlatý retríver nebies mal prázdny výraz. Pozrel na Selenu, potom na Mor a zmätene pokrútil hlavou. „Nikto s takým záznamom mi neprešiel rukami.“

Selena mu pevnejšie zovrela dlane. „Neprezradíš nás?“ šepla sprisahanecky.

Niles sa zhlboka nadýchol. „Ako dlho toto mienite ťahať?“

„Päť mesiacov a asi dva týždne,“ odpovedal Mor sucho.

Niles pozrel na Selenu. „Budete musieť byť opatrnejší. A za žiadnych okolností nevyneste zložku von. Vtedy by som musel konať.“

Vydýchla si a s úľavou ho objala, z čoho Moru na čele navrela žila. „Ďakujem, Niles. Máš u mňa recept na mäsové guličky.“ Recepty sú niečo ako šedá ekonomika nebies. Ako centrum všetkých kultúr a období sa delia o mnohé, ale jedlo sa stalo niečím, čo ich zjednocuje. Obvykle sa takto navzájom uplácajú.

Anjel ju poplácal po ramene. „Tak čo ste tu vyviedli?“

Mor ustúpil a ukázal na miesto, kam dopadol. V podlahe po ňom zostala puklina siahajúca až k polici. Sám sebe blahoželal – rozbil doslovný kameň. Niet divu, že je celý dolámaný, teraz už len metaforicky.

Niles sa rýchlo sklonil k pukline a prešiel po nej prstom. „Z akej výšky si spadol? Ešte nikdy som nevidel takéto poškodenie.“

Selena vzhliadla. „Bol hore minimálne desať poschodí.“

Niles sykol pomyslenou bolesťou. „To nemohlo byť príjemné.“

Mor zdrapol Selenino predlaktie a odmietal ju pustiť mimo svoj dohľad. Nepozrel však na ňu. „Všimne si to niekto?“

Anjel chvíľu premýšľal. „Nateraz to zatriem sadrou. Tá podlaha je tak stará, že pár nerovností sa v nej stratí. Keď bude ďalší deň voľna, natlačím tam betón.“ Našťastie je tu dosť dlho na to, aby sa opráv nebál. Anjeli sa tu už omlátili snáď o všetko a on prestal počítať rozbité sklá z vitrín, preliačené police a ohnuté rebríky.

„Budeš potrebovať pomoc?“ ponúkla sa Selena okamžite.

S úsmevom vstal a pokrútil hlavou. „Nie. Je to malá prasklinka. Ale nabudúce prosím choď cez recepciu. Pomôžem vám s hľadaním,“ prisľúbil.

Mor stále vyzeral, že by ho radšej nikdy nestretol, ale Niles to nebral osobne.

 

Mor vliekol Selenu naučenými bočnými uličkami. Oslavy boli v inej časti mesta, ale o polnoci k nim doľahol zvuk ohňostrojov a všetko zaliali farby z vystreľujúcej pyrotechniky.

Chladný vzduch jej prinavrátil ďalší kúsok vedomia a podarilo sa jej preletieť naspäť na svoj obláčik, zatiaľ čo Mor tam doklusal na svojom tátošovi. Ten sa stratil v momente čo z neho zosadol.

Omámená vošla dovnútra, vatička pomaly vyprchávajúc. Ako sa za nimi zavreli dvere, Mor ju zdrapol za ruku a prudko otočil k sebe. „Čo to malo byť?!“ oboril sa na ňu, hoci hlas nezvýšil. O to desivejšie znel.

Pokúsila sa mu vytrhnúť, ale na to bola stále príliš mimo. „Prepáč, že som ťa zhodila z rebríka. Nabudúce si dám pozor,“ vyhabkala čo najpresnejšie.

„O tom nehovorím!“ Prebehol po nej pohľadom, ale zastavil sa na stále rozšírených zreničkách. „Čo si si dala? Nemáte vy anjeli zakázané drogy?“

„Nie som na drogách!“ okríkla ho.

Mor k nej pristúpil, hoci už aj tak bol nebezpečne blízko. „Tvoje zreničky vypovedajú o niečom inom.“

Selena zažmurkala, ale vedela že tento fakt nenapraví. Vytrhla sa Jazdcovi a z vrecka vytiahla poloprázdne balenie liekov. Hodila ho po ňom. „Mala som len toto. Z lekárne, schválené autoritami.“ Zvrtla sa a zamierila do kúpeľne.

Mor si rýchlo prečítal základné informácie na krabičke. Ingrediencie na nej neboli v miligramoch, ale v doslovných gramoch. Desiatkach. „Prečo?“

„Pretože som sakra v bolestiach!“ odkričala spoza zabuchnutých dverí. Vysilene sa oprela o umývadlo a čo najopatrnejšie sa zbavila oblečenia. Modriny sa začínali hojiť, hoci stále vyzerali desivo. To je ďalšia výhoda-nevýhoda nesmrteľných. Ich telá zvládajú liečenie v rámci hodín. Čo znamená, že do pozajtra bude opäť ako nová, ak si teda zase nespôsobí horšie zranenie.

Bude musieť vytiahnuť ťažké zbrane.

Dala si rýchlu sprchu a zahalená v uteráku a župane sa prešmykla do postele. Lieky spôsobili, že nemala chuť do jedla a podľa všetkého, Jazdec tiež nie, pretože sa stále spamätával z nanajvýš bolestivého pádu.

Aspoň budú trpieť spoločne.

„Daj si tabletku,“ povedala nakoniec po hodine napätého ticha. Mor ležal na pohovke a trel si spánky. Jeho kosti stále duneli. „Je nakonfigurovaná na nesmrteľných.“

„Ráčil som si všimnúť,“ prišla namrzená odpoveď. „Mala si mi povedať, že si sa zranila. Mohli sme zostať doma.“ Aj keď mu stále nebolo jasné kde a ako k tomu mohlo dôjsť. Keď prišiel, vyzerala byť v poriadku. „Čo sa ti vôbec stalo?“

Selena objala vankúš. Z tejto pozície naňho nevidela a ani nechcela. Chúlila sa v posteli a túžila predstierať, že je doma sama. Elrond vycítil jej nepokoj a prihopkal ako poslušná antistresová gulička. Ľahol si vedľa nej a začal priasť. Za odmenu mu dala maškrtu, ktoré má poschovávané po dome. Nikdy nedokázala odolať pohľadu prosiacich mačacích očí. Vďačne svojho miláčika škrabkala za uškami. „Narazila som do police v budove záznamov krátko po tvojom odchode,“ zopakovala klamstvo z lekárne.

Mor bol niekoľko sekúnd ticho. „Nemala si náhodou voľno?“

Do pekla aj s jeho pamäťou. „Kolegyňa ma poprosila o láskavosť. Bola to hodinová záležitosť, ale nedala som si pozor.“

Opäť ticho. Uveril jej? A záleží na tom? Žalovať jej nadriadeným nepôjde, inak by prišiel o prístup k záznamom.

Selena opatrne siahla pod matrac, odkiaľ vytiahla mäkký povraz. Je to metóda, ktorú použila len párkrát, ale stále lepšia varianta než skončiť na pohotovosti. Za pomoci zubov si zviazala zápästia a potom povraz upevnila k háčiku nad hlavou tak, aby sa zároveň vedela sama oslobodiť.

Elrond na ňu odsudzujúco pozrel a prisahala by, že nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Máš snáď lepší nápad?“ šepla jeho smerom.

Kocúr mávol packou smerom k Jazdcovi.

„Má ma snáď zviazať on?“

Ďalší pohoršený kukuč.

Selena naňho detinsky vyplazila jazyk a uložila sa na nepohodlný spánok.