Klamstvá anjelov 34

 Selena ležala v tme, oči upreté do stropu, neschopná zaspať. Palác stíchol, ako sa všetci na noc zavreli vo svojich komnatách. Jej myšlienky sa utíšiť odmietli.

S dlaňou na srdci sa snažila vyhnať tupú bolesť obnovenú príchodom Moru, ale myšlienka na to, že je len pár metrov od nej, všetko len zhoršovala.

 

Možno by mala odísť. Na nórskom dvore by ju tiež prijali. Avšak aj tam by ju Jazdec našiel. Prečo ju musí prenasledovať? Už si overil, že je v poriadku. Pozná celú pravdu. Nemá dôvod sa pri nej viac zdržiavať.

Dvere jej komnát sa odrazu otvorili, nečujne a nenápadne. Podráždene sa nadvihla na lakťoch. Kto ju vyrušuje v sebaľútosti?!

Vo svetle mesiaca presvitajúcom cez okná sa zjavil Mor, polonahý, oblečený len vo vyťahaných nohaviciach pravdepodobne patriacich jeho bratovi. Oprel sa o dvere a prekrížil si ruky na hrudi. Obecne by to mohlo byť hrozivé gesto, keby mal niečo oblečené. Selenine oči nechcene zablúdili k napnutým svalom jeho ramien.

„Nechcem Abby,“ začal bez pozdravu, hlas tichý a hlboký. „Nikdy som nechcel. Nie… tým správnym spôsobom. Ani raz som si ju nepredstavoval nahú. Ani raz som nezatúžil vedieť, ako vyzerá keď sa jej telo zmieta v orgazme. Ani raz som za ten orgazmus nechcel byť zodpovedný. Ani raz ma nebolelo odísť od nej. Ani raz ma obyčajný pohľad od nej nerozhodil.“ Prižmúril na Selenu oči. „Tie pocity máš na svedomí len ty. Pojašený, neusporiadaný, drzý anjel, ktorý mi v obývačke vyliezol spitý na mol z lietajúceho taniera.“

Selena nevedela, čo povedať. Vyšmykla sa z postele, nočná košieľka sotva dosť dlhá, aby jej dosiahla na stehná. „A napriek tomu to bola ona, u ktorej si hľadal útechu.“

Jazdec vyvrátil oči. „Zradila si ma, Selena! Prinútila si ma zabudnúť na ňu a keď som to konečne prijal, našiel som tvoju tajnú miestnosť. Mala si tisíc príležitostí mi povedať pravdu!“

V tom mu nemohla oponovať. Sklamanie v jeho tvári sa jej zarylo do pamäte. „Uveríš mi ak ti poviem… že som chcela? Ale to by si odišiel a nikdy viac ma nechcel vidieť a vždy keď som si hovorila, že je čas… povedala som si, že ešte chvíľu? Ešte ďalší deň?“

Pohľad mu znežnel. „Bála si sa, že odídem?“

Sklopila pohľad. „Nie si jediný, kto bojoval s citmi, Mor. Ja som len nechcela súperiť s upírskou princeznou, ktorej sa nevyrovnám ani keby som obrátila naruby celé nebesia.“

Mor sa konečne odlepil od dverí a pritiahol si ju k sebe. „Samozrejme, že sa jej nevyrovnáš.“ Majetnícky ju pobozkal. „Abby nemá ani kúsok tvojej odvahy,“ zašepkal jej na pery. „Postavila si sa Jazdcovi,“ pripomenul jej.

Selena mu vzala tvár do dlaní. Oči sa jej leskli slzami. „Tak prečo sme si museli ublížiť?“ smrkla.

„Lebo sme blbci a som presvedčený, že vesmír sa na nás dobre baví,“ zašomral. „Ale nikdy za celú svoju existenciu som nezažil podobný strach, ako keď som našiel tvoj domček prázdny a Jamila mi oznámila, že si prišla o krídla. V tom mi musíš veriť, Selena.“ Rukou jej prechádzal po chrbte.

Srdce jej chcelo veriť. Oprela sa o svojho Jazdca, tvár zaborená v pevnej hrudi. „Budem tu s tebou do konca vesmíru. Nikdy sa ma nezbavíš.“

„A to je naopak najväčšia úľava mojej existencie.“ Pohladil ju po vlasoch. „Aj keď ma mrzí, že si nedostala na výber… ten fakt, že ťa nikdy viac nestratím… Už viem, prečo je Hlad taký uvoľnený, odkedy má Ellinor. Nemusí sa báť o to najcennejšie vo svojom živote.“

Selena k nemu vzhliadla. Nikdy nebola pre nikoho tým najcennejším. Nikto netrval na tom, aby zostala v ich živote. Nikoho jej odchod nebolel. „Aj keď nosím krikľavé oblečenie, ponožky do sandálov, nemám v ničom poriadok a zachraňujem z ulice démonické mačky?“

Mor sa na ňu usmial a pobozkal ju na líce. „Práve pre to,“ uistil ju.

Plačlivo prikývla. „Chýbal si mi,“ priznala konečne.

Mor ju s výdychom zdvihol do náručia. „Aj ty mne. Viac než čokoľvek na svete. Prosím, neukrývaj sa viac predo mnou.“

Akoby sa mala kam. Prikývla a sladko ho pobozkala. „Odpustíš mi?“

Uvoľnene sa zasmial. „Nikdy ti nebolo čo odpúšťať. Je celkom obdivuhodné, že si to potiahla tak dlho.“ Uložil ju na posteľ. „Ale myslím, že určitý trest si zaslúžiš.“

Selena si zahryzla do pery. „Trest?“

Mor ju pretočil na brucho, vyhrnul jej košieľku a trikrát ju hravo plesol po zadku. „To je za stenu v mojom paláci, za gauč na ktorom si ma nechala spať a za drápy tvojho kocúra na mieste, o ktorom sa v slušnej spoločnosti nehovorí!“ zhrnul.

Selena sa pokúsila preplaziť z jeho dosahu, ale priľahol ju vlastným telom, opatrne, aby mohla dýchať, a pobozkal ju na krk. „Alebo vieš o ďalších prehreškoch, s ktorými by si sa chcela podeliť?“ zašepkal jej do ucha.

Jazdkyňa k nemu pootočila tvár. „Hmm… ešte je tu ten incident ako som ťa zhodila z rebríka,“ spomenula si.

Mor jej roztiahol stehná, aby sa prstami dostal do údolia medzi nimi. „Pravda.“ Jemne jej obkrúžil klitoris. „To vôbec nebolo pekné.“

Selena sa natočila k jeho dotyku, ale odtiahol sa. „A… a prinútila som Jamilu a Nilesa klamať.“

Ďalšie blažené pohladenie. Zastonala. Koľko hriechov bude musieť vyspovedať, len aby sa dostala k orgazmu? „N-nepovedala som ti o svojich modrinách v deň, keď sa objavili.“

Tentokrát bola odmenená niekoľkými skúsenými pohybmi. Mor jej zahryzol do ušného lalôčika. „A ja sa postarám, aby sa nevrátili,“ zaprisahal sa.

Selenino srdce sa zahrialo. Vzdychla a uvoľnila sa pod Morovým zmyselným útokom. Trpezlivo do nej ponáral prsty, akoby to bola jeho najobľúbenejšia činnosť na svete.

„Nedokážeš si ani predstaviť, koľko studených spŕch som kvôli tebe musel mať,“ obvinil ju šeptom. „Chodila si okolo mňa ako stelesnenie nevinnosti a ja som sa musel hádať sám so sebou, aby som nezneuctil doslovného anjela.“ Skrútil prsty, aby zasiahol Selenin citlivý bod.

Jazdkyňa zahryzla do prikrývky. Pohybovala bokmi proti Moru v snahe nájsť uvoľnenie. Myšlienka na to, ako spolu žili v malom domčeku a on bojoval s erekciami, ju vzrušila. „Dlho ti to nevydržalo, hm?“ podpichla ho.

Mor prudko prirazil prstami, čím si od nej vyslúžil lahodný ston. „Aj to je tvoja vina,“ zašomral. „Ako by niekto mohol odolať tomuto?“ K dvom prstom pridal tretí, aby jej bolo jasné, o čom hovorí.

Selena sa zachvela. „Raz som takmer dostala orgazmus len z toho, že si bol pri mne počas noci,“ prišla ďalšia spoveď.

Moru sa z hrdla vydral zvierací zvuk spokojnosti. „Ja som mohol mať tento nebeský kus raja a ty si mi ho odoprela?“ karhal ju. „Zlá, zlá Selena.“ Pretočil ju na chrbát. „Za trest by som mal okamžite odkráčať a nechať ťa tu takto, vlhkú a neuspokojenú.“

Selena si ho za vlasy pritiahla k tvári. „Urobíš to, a budú ťa čakať studené sprchy do konca vesmíru!“ varovala ho veľmi vážnym tónom.

Mor si jazykom prešiel po perách. „Ako mi teda vynahradíš ten stratený orgazmus?“ vyjednával.

Odhodlane ho pohladila cez látku nohavíc. „Metódy by sa našli,“ zamyslela sa.

Rýchlosťou blesku sa zbavili oblečenia. Mor pritlačil Selenu o záhlavie, pokrčil jej kolená a hladko do nej vkĺzol. Naraz zalapali po dychu. Akoby si chceli vynahradiť stratený čas, pohybovali sa pomaly, odďaľujúc vyvrcholenie. Bozky striedali sladké slovíčka a tiché sľuby. Zničujúci vrchol si po nich prišiel až nadránom, keď obaja vysilene vykríkli, roztrasení uspokojení. Preplietli si prsty a vo svetle prvých lúčov sa na seba usmiali.

 

Ellinor v komnatách oproti vzdychla a zazrela na svojho najdrahšieho. „Povedala som ti, že hosťovské izby by mali byť zvukotesné,“ pripomenula mu, ležiac v posteli.

Hlad si trel oči, snažiac sa vypudiť z hlavy zvuky, ktoré nešlo ignorovať. „Hneď zajtra sa do toho pustím,“ sľúbil jej.

Jazdkyňa ho pobavene poplácala po ramene a vstala. Zahalená v ľahkom župane vyšla z paláca, aby sa nadýchala čerstvého vzduchu. V altánku zahliadla známu postavu a opatrne sa k nej priblížila.

Smrť stál pod strieškou a pozoroval hviezdy. Na to, že po prebudení z nedobrovoľného spánku bol doslova zdivočelý, sa teraz zdal byť stelesnením pokoja.

Výzor však často klame.

Ellinor si odkašľala, aby ho na seba upozornila.

Vyrovnane sa k nej otočil.

„Nemôžeš spať?“

„Ešte si neverím dosť na to, aby som to skúsil,“ priznal. Jeho posledný spánok znamenal neskutočnú bolesť.

Kvôli naivite Melanienho rodu.

„To ma mrzí.“

Mykol plecami. „Nie je to tvoja vina.“

Ellinor riskla krok vpred. „Ale ani Melaniena.“

Tmavé oči ešte viac potemneli. „Mám to chápať ako snahu uzmieriť nás?“

Ellinor sa objala rukami. Nebola si istá, či je niečo také možné. Ani či by sa o to mala pokúšať. „To nie je v mojich kompetenciách. Ide o čosi iné.“

Smrť sa znovu upriamil na hviezdy. „Zatrpkla. Trápi ľudí tým, že ich udržuje nažive,“ povedal s istotou v hlase. „Trpiacich.“

„Takže aj o tom už vieš. Že ona je ako Mor, Hlad a Vojna. A ty si ako ja so Selenou. Úľava proti trápeniu.“

Pery Jazdca sa roztiahli v smutnom úsmeve. „Úľava poslednej možnosti. Nikto by ma nemal vidieť ako vykúpenie. Ako poslednú cestu von, ktorá im zostáva.“ Prehrabol si vlasy. „Svet je tak neskutočne zlomený.“

Ellinor sa postavila k nemu a spoločne pozorovali nekonečnú bytosť nad sebou v tichom porozumení. „Jedného dňa ju bude musieť niekto zastaviť,“ povedala po chvíli.

A tá povinnosť padne na Smrť. Muža, ktorý ju zabil.