Klamstvá anjelov 36

 

„Sme si stopercentne istí, že nás spomalenie času nezasiahlo?“ uisťovala sa Selena, zatiaľ čo Stefan hádzal do poľa pred nimi predmety, aby stanovil jeho hranice, a Vasily sa znovu vrátil k neznámemu stroju.

 

„Nie, inak by sme sa vrátili k vyprchaným tyčinkám,“ upokojil ju Stefan. „A Nilesove video tiež nemalo dlhšie trvanie než v diere držal ruku. Pole rozhodne začína až tu.“ Asi desať predmetov, vrátane napadaných kameňov zo stien, viselo vo vzduchu akoby sa ani nehýbali.

Mor podišiel k hranici. Cítil zmenu energie, ale keby ho niekto nevaroval, bez váhania by vstúpil do tejto pasce. Nechcel ani pomyslieť, čo by to urobilo s jeho údelom Jazdca. „Chápem to správne, že tu niekde doslova leží čierna diera?“

„Stopercentne nie,“ ozval sa Vasily od stroja. „Jej gravitácia by v momente roztrhala nebesia aj celú Zem to za prvé, a za druhé by sme zaznamenali špecifickú formu radiácie prameniacu z rozdelenia častíc na horizonte udalostí. Čo znamená... toto pole je vytvorené umelo. A ja by som stavil Stefanov obľúbený samopal na to, že ho spôsobuje táto vecička,“ ukázal na stroj.

Selena odtiahla Mor od začiatku poľa. Napätie z nej priam sálalo. Necítila sa bezpečne a Jazdec to spoznal. Možno sú takmer všemocní, ale nie nedotknuteľní. Zákony fyziky pre nich stále platia. Poväčšine. Zovrel jej dlaň a upokojujúco ju objal. „Na tomto svete a vo vesmíre je mnoho neznámeho. Niečo vyzerá strašidelne. Niečomu neporozumieme. Ale sily v ňom sa vždy vyrovnajú. Neznámo nie je desivé. Len nepoznané,“ podelil sa o svoju skúsenosť. „Čokoľvek sa deje tu, je len... novinka s ktorou sme sa ešte nestretli.“

To neznelo až tak hrozne. Stále však mala obavy o upírov, ktorých sem zatiahli, a Nilesa vyzerajúceho ako vydesené šteniatko. Nemala ho však čím upokojiť. „Ja len dúfam, že niekomu naozaj pomáhame a nerobíme chybu,“ priznala svoje obavy.

Predmety v poli odrazu spadli na zem a baterky namierené na stenu znovu vydávali bežné, žlto-biele svetlo.

Selena nadskočila. „Čo sa práve stalo?“

Vasily v ruke držal nožnice a prestrihnutý kábel a škeril sa ako dieťa na ihrisku. „Odpojil som prístroj,“ oznámil jednoducho.

Mor si ho znepokojene premeral. „Počul si niekedy o pude sebazáchovy?“

„Nie, ale je to zaujímavý koncept.“ Vstal, oprášil sa a vykročil vpred. „Ideme?“

Jazdec pozrel na Selenu. Tá len vzdychla, akoby bola zmierená s činmi mierne šialeného inžiniera a jeho rovnako šialeného manžela, ktorý veselo cupital vedľa neho.

Prešli ďalší kilometer, až sa ocitli na ešte desivejšom mieste, z ktorého Niles doslova vykríkol a Selena sa zapotácala.

Chodba ich priviedla na hranicu priepasti o veľkosti kaňonu. S opačnou stranou ju spájal kamenný most, nie širší než priemerný cyklochodník. Bez zábradlia, bez istenia. Na opačnej strane boli ďalšie chodby, desiatky. Vyzerali ako úľ.

Svetlá bateriek však ani len nedosiahli na dno priepasti. Keď do nej zhodili kameň, nikdy nezačuli jeho dopad.

„Nikto po nás snáď nechce, aby sme cez to prešli,“ zhrozila sa Selena. Iná cesta však nebola v dohľade.

Nilesovi sa zatočila hlava a musel sa oprieť o stenu. Jeho telo sa však oprelo o čosi mäkké, že z toho od strachu spadol na zadok v oblaku prachu. Selena k nemu okamžite pribehla a pomohla mu na nohy. Cítila, ako sa trasie.

Niles sa jej vytrhol a rukami prešiel po tom, čo vyzeralo ako stena. Zahalilo ho len viac a viac prachu, ktorý padal z krídel, kde sa dlhý čas usadzoval.

Zo žltých krídel pribitých k stene.

Krídel potriesnených krvou.

Odrezaných od svojho majiteľa.

Selena si pritisla ruku na ústa a vzlykla. Potom si uvedomila, že priestor okolo priepasti je plný rovnakých prachom zapadaných tvarov. Oprášila ďalšie a ďalšie krídla. Všetky žlté.

Mor prišiel k záveru, že tentoraz sa bezpochyby zaplietli do čohosi veľmi nebezpečného. Pooprašoval krídla vo svojom dosahu. Každé z nich boli odrezané a zakrvavené.

Selena klesla na kolená a rozplakala sa. „Sú ich tu tisícky. Niekto odrezal krídla... tisíckam anjelov.“

Niles tiež bojoval so slzami, ale aj hnevom. Hnevom pre kolegov, pre bytosti ako on, hnevom z nespravodlivosti, ktorá je tu ukrytá, zapadnutá prachom. Pocítil túžbu... niekomu ublížiť. Z pomsty. Nedokázal si ani predstaviť bolesť, nielen fyzickú, zo straty krídel. Klesol k Selene a objal ju.

Vasily so Stefanom sa tiež dali do čistenia, ale sotva by dokázali odkryť všetky. Dopriali však Selene s Nilesom čas na trúchlenie. Mor si k nim prisadol a hladil svoju Jazdkyňu po predlaktí, aby vedela že je tu s ňou, hoci nerozumie situácii tak osobne ako ona.

„Ak... ak o tomto vyššie oddelenia vedeli... a nepokúsili sa niečo urobiť...“ habkal Niles. „Tak viac nechcem pre nich pracovať.“

Mor škrípal zubami. Akoby jeho slovám neveril. Nič však nepovedal.

„Ak sú krídla tu... kam teda vedie most?“ premýšľal Stefan nahlas.

„To zistíme len jedným spôsobom.“ Vasily veľmi opatrne stúpil na skalu vytesanú do tvaru mosta. Poskočil, ale zdal sa byť stabilný. Urobil ďalší krok. Stefan ho okamžite nasledoval.

Mor bol rozpoltený, či zostať alebo ísť s nimi. Podcenil však odhodlanie bytostí odchovaných nebesiami, pretože Selena aj s Nilesom sa vysmrkali, vstali, a bez zaváhania sa vydali cez most. Jazdec mal pocit, že ak by na druhej strane bol niekto, kto má tento masaker na svedomí, na mieste by ho vykuchali. Pomaly a bolestivo.

Vydal sa teda za nimi, uzatvárajúc celú skupinku.

Kráčať po moste nad neznámou hĺbkou, v podzemí o ktorom nikto nevie, bez jediného istenia, bolo viac než náročné. Každý robil myšacie kroky. Boli približne v strede, keď sa čosi udialo.

Most sa zatriasol.

Obalila ich mágia.

„Niečo nie je v poriadku,“ konečne vyslovil Niles to, čo mu vŕtalo v hlave odkedy sem vošli. „Tá mágia...“ Hlava ho rozbolela.

Mor bol skúsenejší. „Je to poistka!“ vykríkol. „Zaznamenala nás ako votrelcov.“

Most sa znovu zatriasol a začal praskať.

„Utekajte!“ zvrieskol Jazdec.

Myšacie kroky boli v momente zabudnuté. Všetci sa naplno rozbehli vpred, zatiaľ čo sa kameň drobil pod ich nohami. Sotva sa hodili na zem na neveľkej platforme na opačnej strane, celá konštrukcia spadla do temnoty a odrezala ich od miesta, odkiaľ prišli.

Mor sa v poslednej chvíli zachytil zrázu a musel sa vytiahnuť hore. Selena ho zhrabla a násilím ťahala ďalej od priepasti. Dych mala od behu prerývaný, v očiach hrôzu. „Si v poriadku?“ prehmatávala ho. „Máš niečo zlomené?“

Pokrútil hlavou.

„Ostatní?“ Doktorka v nej prebrala kontrolu. „Kosti, krvácanie, podozrivé modriny?“

„Sme celí,“ povedal Stefan, len čo pomohol Vasilymu na nohy.

Niles zostal sedieť na zemi, stále v šoku. Hľadel na opačný koniec priepasti, akoby v nej bolo vykúpenie a on oň naveky prišiel. V ušiach mu hučalo. Až po chvíli k nemu doľahol jemný hlas. „Niles. Niles, máš panický záchvat. Dýchaj. Pomaly.“ Selena kľačala pred ním a zvierala mu obe dlane. „Sme tu s tebou.“

Chvíľu mu trvalo spamätať sa. Zistil, že je obklopený ustaranými bytosťami, ktoré sa oňho obávali, akoby bol členom ich rodiny. Hoci nikdy žiadnu nemal. Trhane do pľúc nabral dych a prehrabol si vlasy, teraz plné všadeprítomného prachu. „S-sme tu uväznení,“ vyslovil nahlas očividné. „Sme... uväznení v jaskyni, kde nás nikto nikdy nenájde!“

Selena ho objala ako vydesené šteniatko. „Tíško, neboj sa Niles. Nájdeme si cestu naspäť, sľubujem.“

„Kedysi si zachránil ty nás,“ pridal sa Stefan. „Tentoraz sa len vymeníme.“ Robil všetko pre to, aby znel presvedčivo, ale sám bojoval s panikou a Vasily na tom nebol o nič lepšie.

Niles sa prinútil pozviechať a hoci sa vôbec necítil odvážne, vstal a predstieral, že je v poriadku.

Mor si pritiahol Selenu k boku. Nebolo mu všetko jedno. Takmer spanikáril, keď ju videl utekať po drobiacom sa moste a v hlave mal všetky hrôzostrašné scenáre jej pádu. Keby mohol, okamžite ju obalí do bublinkovej fólie a priviaže k sebe.

Prečo sa vôbec na toto dali? Prečo sa pletú do záležitostí anjelov?

Situácia na všetkých doľahla. Priepasť akoby sa im vysmievala, zatiaľ čo hodnotili jej hĺbku a ich možnosti. Platforma, na ktorej sa nachádzali, bola napojená na ďalší jaskynný systém vedúci do neznáma.

„Máme nejaké vybavenie, ktoré by nám pomohlo?“ zisťoval Mor. Každý mal so sebou batoh, ktoré nahromadili pri ústí jaskýň.

„Žiadne laná by nedosiahli tak ďaleko,“ sklamal ho Vasily. „Priepasť musí mať minimálne štyristo metrov v tom najužšom bode.“

Niles sa naklonil cez zráz a znovu sa mu zatočila hlava. Bolo však ťažké ignorovať očividné. „Preletím to.“

Selena sa k nemu okamžite nesúhlasne otočila.

„Som tu jediný s krídlami,“ pripomenul jej a roztiahol ich. „Dostanem sa von a s Jamilou niečo vymyslíme.“

Vasily ho poplácal po ramene ako hrdý rodič. „Choďte za Ellou. Bude vedieť čo robiť.“

Anjel prikývol, vzlietol a sotva sa dostal cez zráz, z priepasti odrazu vyšľahli plamene a vystrelili ostré šípy. Niles zvrieskol, len tak-tak sa vyhol plameňom a vrátil sa odkiaľ prišiel, bledý a vydesený.

Selena ho okamžite stiahla čo naďalej od zrázu. „Čo to do pekla bolo?!“

Mor privrel oči, ako mu konečne dochádzali súvislosti. „Poistka. Ktokoľvek toto miesto postavil, vedel že môže byť odhalené. Túto metódu používali hyperborejci na začiatkoch rasovej vojny. Most nebol pasca, ale overovací mechanizmus. Mágia okolo neho požadovala čosi ako heslo, buď slovné, magické, alebo aj gesto. Keď ho nedostala, spoznala votrelca a obetovala cestu naspäť. Aby tí, ktorí majú oprávnenie ním prísť, vedeli že sa niečo pokazilo. A keďže sme na nebesiach a let je tradičným spôsobom transportu…“

Niles naprázdno preglgol. „Podmínovali trasu von.“

Vasily odtrhol zo steny jaskyne kus skaly a z celej sily ju hodil skrz priepasť. Plamene aj ostré šípy sa okamžite aktivovali v smrtiacej kakofónii, z ktorej Niles po svojej skúsenosti panicky nadskočil. Selena ho upokojujúco hladila na ramene.

„Vyzerá to, že budeme musieť nájsť novú,“ zhodnotil upír, v hlase nulový entuziazmus. Otočil sa k jaskyniam a posvietil do nich. „Úprimne dúfam, že nenarazíme na viac tých vecičiek ktoré zakrivujú čas,“ dodal popod nos a vybral sa do temnoty, Stefan po jeho boku.

Mor vzal Selenu za ruku a nasledoval ich. Tentokrát to ale nebola dlhá cesta. Chodba sa po asi desiatich metroch spojila s ostatnými a priviedla ich k ďalšej priepasti, v tomto prípade kruhovej. Zo steny sa opäť vynorili káble.

Niles po nich prešiel prstami, v hlave opäť zmätok. Nahmatal akúsi skrinku, zaprel sa a odtrhol z nej kryt. Nevedel presne aký inštinkt ho poháňal, ale pevne zovrel páku pod krytom, pootočil ňou a zatlačil do strany.

A všetko sa zmenilo.