Klamstvá anjelov 41

 

 Holky, ďakujem za trpezlivosť. Svet sa so mnou konečne prestal točiť, takže tu je sľúbená kapitola a vraciame sa k bežnému režimu zverejňovania ;-)

Ellinor zoskočila z koňa v hustom lese, uprostred ťažko dostupnej rokliny. Na obvyklom mieste ju už čakala Melanie, na pohľad znudená a nezaujatá, opretá o kmeň stromu vo svojej čiernej rovnošate.

Ellinor potlačila zachvenie. Melanie sa rok od roka menila – z kedysi ľudskej ženy plnej života a nádeje v dobro a nápravu nespravodlivosti, na chladnú bytosť túžiacu po pomste za to, že napriek snahe jej rodu na seba ľudia privolali apokalypsu.

 

Melanie jej zamávala a podišla bližšie. „Zdá sa mi to, alebo som pocítila novú sestru?“ Ešte aj hlad mala neutrálny. Ľadový.

Ellinor prikývla. „Volá sa Selena. Je to bývalý anjel.“

Mel sa uškrnula. „Zaujímavé.“

„Vedela si, že Vojna už svoju protisilu našiel tiež?“ vybafla Ellinor bez rozmyslu. „Dokonca o nej aj vie.“

V Meliných očiach sa blyslo čosi podobné pobaveniu. „Konečne vám to priznal? Už som si myslela, že sa budú ignorovať ďalšie storočie.“

Ellinor sa prudko nadýchla. „Kde je? Kto je to?“

„To nechám na vás, aby ste zistili.“ Jazdkyňa sa zazubila. „Ale preto si ma sem nezavolala, všakže? Čo sa deje?“

Ellinor sa zhlboka nadýchla. „Smrť o tebe vie. Už dlho.“

Melanien úškrn zamrzol a začal sa strácať v prospech hrôzy. „O čom to hovoríš?“

„Zistili sme to vtedy keď sme dostali informáciu o protisile Vojny. Smrť… cíti ťa. Čo robíš… ale nemá potrebu ťa vyhľadať. Si mu akosi… ukradnutá,“ zhrnula Ellinor novinky.

Jazdkyňa nadvihla obočie. „Ukradnutá?“

„Nuž, niežeby ťa mal v láske, ale… čaká, ak sa ho rozhodneš vyhľadať ty.“ Ellinor si ju premerala. „A to neurobíš, však?“

Melanie dlho nič nepovedala. Doteraz žila v istote, že je takmer všemocná, ale hlavne, že o nej Smrť nevie. Raz ju už zabil. Tentoraz ale umieranie nie je v jej možnostiach. „Nie,“ potvrdila. „To naozaj nemám v pláne. Raz mi stačilo.“

Ellinor zaliala vlna súcitu. Melanie sa možno mení na niečo, čím nikdy nechcela byť, ale stále je len obeť tohto všetkého. Obeť Michaelových zvrátených plánov. Nemôže za to, komu sa narodila a čo ju spájalo s Jazdcami od momentu, keď sa prvý raz nadýchla. „Zem je možno veľká… ale naveky sa jeden druhému vyhýbať nemôžete,“ povedala vážne.

Melanie sa obzrela. „Nejaký čas to ešte zvládneme.“ Odstúpila a privolala si koňa. „Ďakujem za varovanie. Cením si to. Pozdrav našu novú sestričku a odkáž Smrti….“ pokrútila hlavou. „Radšej mu neodkazuj nič.“ Popchla koňa a viac jej nebolo.

 

Selena prstami prešla po zatiaľ len nahrubo opravenej stene Morovho paláca a sama nemohla uveriť, že sa tu len pred pár mesiacmi celá opitá vypotácala z lietajúceho taniera.

Obzrela sa okolo seba. Utlmené farby kde-tu nahradila jasnými neónovými, na stenách viseli farebné obrazy a dekorácie, na oknách prekvitali rastlinky vo farebných kvetináčoch a Elrond mal na každom kroku hračky a pelech, hoci aj tak obľuboval spánok na vankúši ufrflaného Jazdca.

Pohladila svojho pradúceho miláčika natiahnutého na okennej rímse a spozornela, keď k nej doľahli tlmené nadávky odkiaľsi zhora. Zvedavo sa vydala za zvukom.

Mor našla v jednej z nepoužívaných miestností, polonahého, skrčeného nad hučiačim strojom a pokrytého modrou cukrovou vatou, ktorá lietala všade naokolo.

„Zasraná mašina, prestaň toľko fučať-“ Chuchvalec vaty mu pristál priamo na perách.

Selena si s pobaveným úsmevom prekrížila ruky na hrudi. „Čo to pre všetkých bohov vyvádzaš?“

Jazdec na ňu uprel podráždený pohľad. „Zohnal som stroj na výrobu cukrovej vaty, aby si vždy mala zásoby, ale táto vec je posadnutá!“ posťažoval sa a ďalšia salva sladkej dobroty sa mu zachytila na tele. „Vôbec sa nedá ovládať!“

Selena nevinne zaklipkala očami, v ktorých zahorel oheň. „Och, ale ja si myslím, že urobila presne čo mala,“ zamrmlala spokojne a zatlačila Mor k stene. S úsmevom mu zlizla chuchvalec vedľa bradavky a perami mu pomaly prechádzala po hrudi. „Urobila z môjho Jzadca chutný… sladký… bonbónik.“

Mor sa prudko nadýchol, stroj aj frustrácia zabudnuté. „Hmm… tak sladký?“ Pohladil ju po vlasoch. Odkedy sa konečne vrátili z misie, Selena sa automaticky usadila v jeho živote, akoby v ňom bola odjakživa. Jeho palác sa zmenil na chaos, kde na každom rohu číha nadrozmerný chlpatý kocúr. Čo však bolo najdôležitejšie, na tele nemala jedinú modrinu. Mor sa každú noc budil aj pri najmenšom stone alebo pohybe, ale vždy ju našiel uvoľnene odfukovať v jeho náručí.

„Uhm…“ Selena sa dala do dôkladného skúmania odhalenej pokožky, aby našla všetky kusy cukrovej vaty. „Občas namosúrený, ale ja sa s tým zmierim,“ dodala medzi ľahkými bozkami. „Mám svoje metódy, ako ho skrotiť.“

„Ja potrebujem skrotiť…“ Pritiahol si ju k horúcemu bozku. „Pripomeň mi, ktorý z nás tu ukradol lietajúci tanier?“

Selena sa mu usmiala na perách. „Ak budeš dobrý, vkradnem sa na nebesia a šlohnem ho k nášmu výročiu,“ ponúkla sa bez kúska hanby.

Mor ani na sekundu nepochyboval, že by toho bola schopná. „Čo takto normálne rande? Ty, ja… ideálne bez kocúra… možno nejaká večera?“

Jazdkyňa si odfrkla. „Nuda.“

Krútil nad ňou hlavou. „Nebezpečná ženská.“ Zdvihol ju do náručia a za Seleninho zvonivého smiechu ju odniesol do spálne, kde ju hodil na mäkkú posteľ. „Ja ti ešte ukážem, aký viem byť nudný,“ varoval ju zmyselne a začal jej rozpínať šaty.

 

Niles sa konečne vrátil do svojho domčeka na obláčiku a vydýchol si, len čo sa za ním zavreli dvere. Mal pocit, že medzi jeho objavom diery v budove záznamov a dneškom ubehla celá večnosť.

Hlava mu stále pulzovala, aj keď mu v nemocnici naordinovali silné lieky. Našťastie dostal dva týždne voľna a každý jeden z nich plánoval prespať. Skočil do sprchy, aby zo seba zmyl pach dezinfekcie a keď zahalený len v uteráku zotrel kondenzáciu na zrkadle nad umývadlom, vykríkol a uskočil. Tvár pred ním nebola jeho. Zo zrkadla naňho hľadel svetlovlasý muž s tvrdým výrazom a očami čiernymi ako uhoľ.

Niles by prisahal, že ho už niekde videl.

Bolesť hlavy sa len zhoršila. Jeho mozog akoby chcel vyletieť z lebky.

Muž v zrkadle žmurkol a hýbal sa nezávisle na Nilesovi. Zvedavo si ho premeriaval, ako vedec chrobáka pod lupou.

Niles od stresu dýchal zrýchlene. „Kto si?“ podarilo sa mu vyhabkať.

Muž sa zamyslel. Obzrel sa po kúpeľni. „Dobrá otázka. Kto sme?“ Hlas mal chladný, takmer bezcitný. Krutý.

Niles urobil opatrný krok k zrkadlu. „My?“

„My,“ potvrdil neposlušný odraz. „Vidím, že luxusom na nás nikto neplytvá.“ Odfrkol si. „Mali sme šatník väčší než táto paródia na kúpeľňu.“

Anjel naprázdno preglgol. Bol vydesený, ale zvedavosť v ňom vyhrávala. Aj napriek silnejúcej migréne. Hľadel na výjav v zrkadle a pokúšal sa spomenúť si... nevedel na čo. Kde túto tvár už videl? Kedy?

„Tak akú lož nám nakecali?“ Muž si otrávene prekrížil ruky na hrudi. Bol oblečený celý v čiernom, hoci vyzeral, že by mohol byť kráľom sveta. „Kým sme? Ako sa voláme?“

„Aké my?“ zopakoval Niles.

Odraz sa len vševediacky uškrnul. „Ty a ja sme jedna a tá istá osoba. Na to si už snáď prišiel. Ja som bol len... potlačený. Takže, kam nás odpratali? Do väzenia?“

Niles sa obzrel. „Toto sú nebesia. Som anjel,“ povedal, čiastočne aby presvedčil seba a nie prelud pred sebou.

Odraz sa hurónsky zasmial, akoby počul najlepší vtip svojho života. Ten smiech však nikdy nedorazil do jeho čiernych očí. „Nádhera. Urobili z nás operenca. Oceňujem však ich kreativitu. Nechaj ma hádať – nepamätáš si nič zo svojho života pred tým, ako si sa stal anjelom.“

Niles zovrel pery. Carys mu povedala, že v prípade traumatickej smrti alebo aj života je bežné, že duši potrvá stáročia si znovu bezpečne poskladať detaily. „Kto si?“ šepol, ale hlas sa mu triasol.

Muž v zrkadle nadvihol jeden kútik pier. „Sme archanjel Michael.“ Oči mu ešte viac potemneli. „A náš príbeh rozhodne neskončil.“