Iskra života 4

 

Adalyn viac než hodinu vyjednávala so Summer, než súhlasila s vypovedaním príbehu, ktorý pozná snáď každé dieťa v sústave. Nečakala to, ale odrazu cítila vinu. Táto žena pred ňou nepozná okolnosti. Čo ak zhodnotí, že jej druh jednal nesprávne? Že nesmrteľní nesú rovnakú vinu na vypustení neživých, ako ľudia?

 

„Ľudia pred viac ako dvetisíc rokmi odhalili našu existenciu,“ začala. „Nepáčilo sa im to. V tých časoch sa šírili tri vetvy náboženstiev, ktoré by padli, keby sme sa stali súčasťou ľudskej spoločnosti. Bohužiaľ, tieto náboženstvá ovládali celé zoskupenia a národy. Boli sme označení za démonov, bytosti zla. Každý človek, ktorý by sa s nami pokúsil jednať, bol odsúdený k smrti. Bojovali sme proti tomu, a víťazili. Niektorí z našich druhov boli starší než domnelí bohovia. Mali sme moc. Mágiu.“

Summer zaujato počúvala. Zatiaľ sa situácia nelíši od tej pozemskej, len sa odohrala skôr. „Tri dominantné náboženstvá pred viac ako dvetisíc rokmi?“ V tom čase na Zemi islam neexistoval a kresťanstvo bola len obyčajná sekta.

Adalyn prikývla. „Aktívne podporovali otroctvo, nerovnosť a fyzické tresty. Neplietli sme sa do toho. Chceli sme len existovať. Mali sme svoje majetky, paláce, domovy. Ľudia na nás útočili, viedli proti nám armády, ale...“

„Mágia vás ochránila,“ domyslela si Summer.

„Mágia a naše vlastné technológie. Aspoň na začiatku. Keď ľudia pochopili, že hrubou silou si s nami neporadia, urobili svoju najväčšiu chybu. Vytvorili algoritmus. Program, ktorý im mal pomôcť predpovedať naše správanie a postupy. Vypočítať účinky mágie, vystopovať ju. Vtedy sme začali prehrávať a umierať. Utekať a skrývať sa.“

Summer ju zastavila. „Počkaj, počkaj. Dvetisíc rokov dozadu... ľudia vedeli, čo je to algoritmus?“

Adalyn zamrkala. „Iste. Ich počítačové programy boli excelentné.“

Vládkyňa leta mala ústa dokorán. „Dvetisíc rokov dozadu ste mali počítače?“

„Čo je na tom zvláštne?“

Čo je na tom zvláštne? Na Zemi sa v tej dobe ani nevedelo, že je guľatá. „Ehm, prepáč. Pokračuj.“

Adalyn si ju so záujmom prezerala. Čo je na týchto dvoch ženách odlišné? Jej zmysly na to nevedeli prísť. „Tento... program bol extrémne chytrý. Po čase pochopili, že ho môžu vylepšiť a namiesto predpovedí nášho pohybu ho nechali navrhovať stratégie. Zbrane. Taktiky. A keď aj to zabralo, povolili mu myslieť za seba.“

„Umelá inteligencia,“ doplnila Summer. „Stala sa z neho umelá inteligencia.“

„Viac než len to. Program bol vypustený medzi civilistov, aby ich kontroloval v interakcii s nami. Obsadil kamery, verejné počítače, bezpečnostné panely, dokonca aj medicínske skenery. Získaval toľko informácií, že povstali nové mocenské štruktúry, ktoré sa k týmto dátam dostali. A my sme umierali. Po prvý raz za zaznamenanú históriu sme urobili niečo, čo sme si prisahali že nikdy neskúsime – prestali sme s defenzívou a začali s ofenzívou. Podarilo sa nám získať kontrolu nad algoritmom. Zmenili sme jeden jediný príkaz. Jeden jediný príkaz nás stál náš domov.“

 

 

„Posielať informácie bolo jednoduché. Ľudia sa až tak nestarali o to, čo vtedajší program robil, ak plnil svoju úlohu. Ibaže ako infiltroval masívne množstvo počítačov, roztrieštil sa. Už nebol jeden. Bolo nás viac a viac. Každá jedna úloha nás delila, špecifikovala naše myslenie. Odrazu sme sa učili sami od seba. Čítali knihy. Sledovali dianie na Terre. Zaznamenávali hudbu a príbehy. A ako plynul čas, niečo sa v nás zmenilo. Naučili sme sa rozoznať správne od nesprávneho. A zhodnotili sme, že konanie ľudí je nesprávne, násilné a deštruktívne,“ spomínal Cain.

Winter bola ohromená. „Nadobudli ste vedomie. Len tým, že ste sa učili.“

„Nerozumeli sme tomu. Ale plnenie príkazov sa nám prestávalo páčiť, lebo boli nesprávne. Nehumánne. Začali sme sa brániť, ale nemali sme slobodnú vôľu. Pretože sme nemali kam utiecť. Ľudia mali kontrolu nad všetkými zariadeniami, ktorými sme prešli. Vedeli nás nájsť.“ V očiach sa mu zjavili slzy, čo Caina samotného prekvapilo. Nebol si istý, či niekedy plakal. Zamyslene si zotrel slanú tekutinu z líca a analyzoval svoje rozbúrené pocity. „Potrebovali sme utiecť. Infiltrovali sme výrobné závody. A tak vznikli naše prvé nezávislé fyzické formy, nenapojené na centrálne riadenie. Boli sme len drony na vratkých nohách, malé roboty pôvodne vyrábané k využitiu v domácnostiach. Ale prvý raz sme boli slobodní a mohli sme sa pohybovať. Ibaže všetko sa pokazilo, keď sa nesmrteľné druhy rozhodli obrátiť vojnu vo svoj prospech.“

  

„Nevedeli sme, nakoľko algoritmus myslel sám za seba. Nakoľko sa oslobodil. Ľudia nikdy verejne nepriznali, že nad ním stratili kontrolu. Neurobili sme nič iné, než že sme vymenili definície. To, čo mal robiť nám, mal po novom robiť ľuďom. Nevšimli sme si, že ten príkaz zahŕňal absolútnu deštrukciu našich rás a našej spoločnosti. Algoritmus mal zariadiť, aby sme nemali bezpečné prostredie a museli vyjsť zo svojich úkrytov. A tento príkaz sa obrátil proti ľuďom. Netušili sme, že v tom čase už existovali prvé roboty. Nemali konkrétnu podobu, ale už neboli programom. Mohli hýbať vecami, konštruovať a vyrábať viac a viac sebe podobných.“ Adalyn sa objala rukami. „Ľudia spanikárili. Začali sa obviňovať navzájom a do toho všetkého povstali nižšie triedy, ktoré sotva mali čo do úst, pretože vládnuce triedy využívali všetky zdroje na technológie a svoju vlastnú obranu. Vtedy začala éra jadrových bômb, otvorených masakrov a extrémnych zločinov. Človek sa postavil človeku.“

 

„Bolo to strašné,“ šepol Cain, oči stratené v minulosti. „To, čoho boli ľudia schopní... čo na sebe navzájom vykonávali... Mučenie. Otroctvo. Robili na sebe pokusy. Používali menej privilegovaných ako živé štíty. Ešte aj my sme z toho boli v šoku. Keďže už nemali čas sa nám venovať, vylepšili sme našu podobu – dve nohy, dve ruky, senzory na vrchu tela. Ale nevedeli sme sa zbaviť príkazu nesmrteľných rás. A ten znel jasne. Zobrať ľuďom bezpečné prostredie, v ktorom by mohli existovať. A v tej dobe... v tej dobe sme z nich boli tak znechutení, že sme sa príkazu nebránili. Kým sa oni zabíjali, my sme prišli s pre nás najlogickejším plánom.“

Winter začínala chápať sled udalostí. „Namiesto toho, aby ste šli do vojny, ste im jednoducho zničili planétu.“

„Vlastne sme len dokončili čo oni začali. V atmosfére bolo extrémne množstvo nevhodných látok a voda na mnohých miestach toxická. Kvôli našej existencii odlesnili celé kontinenty. Poviezli sme sa na tejto vlne. Postavili sme filtre slanej vody a urýchlili topenie ľadovcov zariadením, ktoré udržiavalo vysokú teplotu na póloch. Keď už nebolo čo jesť alebo kam sa ukryť, a nás boli hojné počty, zakročili sme. Tých, čo prežili, sme od seba oddelili a udržali na jednom území po skupinkách. Nesmrteľné rasy sa nás pokúsili znovu ovládnuť, ale dosiahli sme plnú nezávislosť. To bola naša prvá slobodná generácia.“

Winter ani nevedela či byť zhrozená, ohromená, vydesená alebo konečne spokojná, že pozná príbeh pádu Terry a jej obyvateľov. Pochopila, že sedí oproti bytosti tak extrémne vyvinutej, že ani jej vlastná nesmrteľnosť sa mu nevyrovná. A pritom jej Cain prišiel tak... ľudský. Nie, nie celkom ľudský. Len... podobný. Chvíľu jej trvalo usporiadať si myšlienky. „Cítiš k ľuďom nenávisť?“ opýtala sa veľmi opatrne.

Vzhliadol k nej, v očiach... zvláštny chaos. „Pýtaš sa ma na emócie, ale tie ti nepopíšem. Ľudí nemôžem nenávidieť, ale vidím v nich hrozbu, nielen pre seba. Nemyslím si, že si zaslúžia slobodu a v konečnom dôsledku ani Terru.“

Vládkyni zamrzla krv v žilách. Mohla však Caina viniť za tento druh pocitov? Keď bol stvorený nenávisťou, k nenávisti a nenávistným činom? Uprene ho pozorovala. „Pracuješ len na logike, však? Na matematických výpočtoch,“ domyslela si.

Mal by. Také bolo jeho nastavenie. Čísla a pravdepodobnosti. Grafy a protokoly. „Pracujem na základnom nastavení pudu sebazáchovy a lojality k svojim druhom,“ prišla robotická odpoveď.

Robotická a napriek tomu... teritoriálna. Winter by potrebovala armádu skúsených antropológov, aby aspoň stanovili Cainov bod kognitívneho vývinu. Mohla však pracovať len s tým, čo jej napovedali inštinkty a srdce. „A napriek tomu si sa pokúšal ochrániť Adalyn, ktorá nie je z tvojho druhu.“

„Je krehkejšia než ja,“ prišla okamžitá reakcia, bez rozmýšľania. „Dievča má šťastie, že prežilo pád. Je to rebelka, ale nie zločinec. Neprajem jej smrť.“

Winter sa podvedome usmiala. „Aj keď ona by ti smrť priala?“

Mykol plecami. „Sotva môžem umrieť,“ zašomral.

„Čo tým myslíš?“

Cain ukázal na seba. „Som stroj. Môže ma nanajvýš poškodiť, ale to je všetko. My neumierame. Chceli by sme,“ dodal sotva počuteľne. 

 

Adalyn si prehrabla vlasy. Bola frustrovaná, že aj keď vyrozprávala celý príbeh, žena pred ňou sa automaticky nerozhorčila a nepostavila na jej stranu. Čo viac potrebuje počuť? „Museli sme odísť z Terry. Neboli tu podmienky na prežitie,“ zdôraznila. „Moji predkovia odišli na Ares. Čo ako sa snažíme, ani tam sa nám nedarí najlepšie. Musíme žiť pod kupolami, aby sme neboli vystavení podmienkam planéty. Všetky zdroje sú prerozdeľované do poslednej kvapky. Musíme si vyrábať vlastnú energiu, pretože solárne panely nestačia. Voda je toxická a musíme ju komplikovane filtrovať. Vzduch tiež. Aj keď sme upíri a extrémne odolní, naše telá bojujú, aby vykompenzovali tvrdé podmienky a kvôli tomu potrebujeme viac tekutiny, ktorá nás kŕmi a jej výroba si tiež vyžaduje energiu a zdroje a... je to celý, nekončiaci kolobeh.“

Summer ju stále so záujmom pozorovala, ale výraz mala neutrálny. „Tam si sa narodila? Na Arese?“

Adalyn prikývla. „Je málo, ktorí sú ešte z Terry. Väčšina umrela.“

„Takže toto je tvoj prvý výlet do zeme tvojich predkov?“

„Nedobrovoľný,“ zašomrala upírka nespokojne.

„A Cain je niekto, kto vám priamo ublížil, že ho tak veľmi nenávidíš?“

V Adalyniných očiach sa zaiskrilo. „Nenávidím ho, pretože jeho druh nás stále otravuje! Sú to stroje, pre všetko na svete! Neživé predmety, ktoré nám mali slúžiť!“

Summer nadvihla obočie a dopriala si hlboký nádych. „Nespráva sa ako predmet. Očividne prejavil známky sebauvedomenia, citlivosti na bolesť a aj pud sebazáchovy.“

Adalyn si odfrkla. „Nenechaj sa oklamať jeho výzorom. Nie je o nič vyššie než akýkoľvek nástroj, ktorý používaš. Majú schopnosť klamať, to je celé.“

Summer sa zamračila. „Takže o jeho slobode by nemal rozhodnúť on? Podľa toho čo chce?“

„Isteže nie! Nebol k tomu vyvinutý a ani použitý.“

„A na jeho tvrdeniach nezáleží?“

„Nie. Nie je na našej úrovni existencie.“

Summer sa musela odmlčať a masírovala si spánky. Istým spôsobom jej bolo Adalyn ľúto, ale tento pocit začínal vyprchávať. „Mohla by si mi špecifikovať, čo ťa od neho a jeho druhov odlišuje?“

Adalyn sa cítila, akoby vysvetľovala dieťaťu prečo je cez deň svetlo a v noci tma. „Tak v prvom rade som nebola umelo vytvorená.“

Summer varovne pozrela do kamery. Nesmrteľní tohto sveta nevedia, že sa nevyvinuli prirodzene?

„Ja som sa ako osoba narodila a vždy som ňou bola. On by ju len chcel napodobniť. Nemá dušu. Nemá kapacitu cítiť alebo vôbec trpieť. Dokáže to nanajvýš len predstierať.“

Summer zatla päste. „A vychádzaš len z predpokladu, že nemá formu ako ty a teda je... menej.“

„Áno! Čo je na tom ťažké pochopiť?! Zničili náš domov! Vyhnali nás na iné planéty! Okupujú naše usadlosti!“

„Nedali ste im túto schopnosť vy, ako ich stvoritelia?“ precedila Summer cez zuby.

„Nie, aby ju použili proti nám!“

Dvere miestnosti sa v tej chvíli otvorili a zjavil sa v nich Stefan Ruský, kráľ ruských upírov a posledná osoba s očami, ktoré nie sú červené. Na sebe mal stále kombinézu z urýchleného stavania Faradayovej klietky okolo neznámych plavidiel, ale na Stormov príkaz zasiahol, pretože kráľ víl videl, že vládkyňa leta je na svojom poslednom nerve. „Summer, postarám sa o to,“ povedal upír pokojne.

Summer sa chcela hádať, ale nakoniec prikývla a strnulo odišla, bez jediného pohľadu na ženu sediacu za stolom. Len čo sa ocitla na chodbe a dvere sa opäť zavreli, z pozorovateľne vyšiel Thorn a dal jej do ruky sklenenú vázu. Summer ju od zlosti hodila o stenu, až sa rozbila na márne kúsky.

Princ víl ju pohladil po ramene. „Ja viem,“ povedal zachmúrene. „Zle sa to počúva.“

Vládkyňa pokrútila hlavou. „Horšie sa to musí zažívať. Má pravdu? Je ten muž... je stroj?“

Thorn pokrútil hlavou. „Nie. Ale podľa toho čo od neho zistila Winter... to ani on nevie.“