Temná spomienka - Epilóg

O dva mesiace neskôr...

Annie podala poslednému čakajúcemu dieťaťu sladký koláčik, pohladila ho po vláskoch a upozornila ho, aby zjedol všetku polievku. Asi šesťročné dievčatko jej to oddane sľúbilo a spolu s mamou sa posadili na voľné miesta pri stole.

Ubytovňa bola stále plná a o prácu nebola núdza. Prešla do vedľajšej miestnosti k Jordane, ktorá si práve balila stetoskop do kufríka.

„Je to už lepšie?“ zaujímala sa upírka.

Danny si vydýchla. „Našťastie áno. Chrípka už poľavila a podarilo sa mi získať niekoľko lacných bytov a prácu pre mamičky s deťmi.“ Vyzliekla si plášť. „Už si skončila?“

„Na dnes áno.“ Annie si obliekla hrubý kabát a spolu s Danny vyšli von. Zima ešte neodišla, ale aspoň ubúdalo snehu.

Na parkovisku už čakalo Damianove auto. Rozlúčili sa a Annie nasadla.

„Ako to dnes šlo?“ zaujímal sa Damian.

„Výborne,“ nadchýnala sa. V pomáhaní ľuďom našla svoje poslanie. Párkrát do týždňa vypomáhala v ubytovni, inokedy navštevovala niekoľko prednášok o histórii. Uvažovala, že pôjde študovať. Časom. Keď sa naučí neceriť zuby a neslintať pred ľuďmi. „Kam to ideme?“ zarazila sa, keď auto zamierilo do centra.

„Predsa do kina. Chcela si vidieť ten nový triler o upíroch,“ pripomenul jej pobavene.

„Aha, jasné.“ Dekadentne sa usmiala, keď Damian zaparkoval pred kinom. Už bola tma. „Hm... tak mi napadá...“

„Áno?“ otočil sa k nej. Poznal ten tón. Na perách sa mu pohrával úsmev a už len čakal, čo bude nasledovať.

Annie sa mu posadila do lona a zubami ho škrabla na krku. „Ten film hrajú aj zajtra,“ zašepkala.

„Áno?“ Zaklonil hlavu, keď mu rozopla nohavice a našla ho tvrdého a pripraveného.

„Nuž, na parkovisku pred kinom sme to ešte nerobili.“

„Tak to poďme zmeniť, láska. A keďže som veľkorysý, dám ti na výber.“ Stiahol z nej kabát.

„Uhm... na výber? A medzi čím, drahý?“

„Predné, alebo zadné sedadlo?“