Zlomená temnota - Epilóg

O mesiac neskôr, Verona...

Ray mal zvláštny pocit. Akoby... sa niečo chystalo. A nebude sa mu to páčiť. Od rána sa mu vyhýbala celá upírska rodina a Abigail zmizla hneď po rannom sexe. Nedostavila sa ani na obednú rýchlovku, čo ho hneď znepokojilo. Ešte aj Noel zrušil ich tréning.

Podvečer už bol taký nesvoj, že zašiel do zbrojnice a pre istotu sa vybavil niekoľkými dýkami. Jeden nikdy nevie.

Až po západe slnka konečne našiel svojho brata pred jedálňou. Noel sa žiarivo usmial. „Konečne! Dúfam, že na večer nemáš plány.“ Vzal ho za ruku a začal ho ťahať k salóniku na konci chodby.

„Prečo?“

Zastali pred dverami a Noel sa k nemu otočil. „Dnes máš narodeniny,“ oznámil mu.

Ray nadvihol obočie. Narodeniny predsa vždy oslavoval... Samozrejme, pochopil cynicky. Keď ho uniesli, netušili ani kedy sa narodil a vymysleli mu dátum narodenia. Len Noel môže vedieť, kedy to skutočne je.

„Mysleli sme, že by si ich konečne mohol patrične osláviť.“ A otvoril dvere.

V salóniku sa zišla celá upírska rodina, Leah, Nasir a Jazdci. Pri nadrozmernej torte stála usmiata Abby v rozkošných ružových šatičkách, ktoré dnešnú noc neprežijú.

Na stole v rohu sa kopili darčeky.

Darčeky?

Klesla mu sánka.

„Všetko najlepšie, Ray,“ ozvala sa prvá Abby a objala ho.

Stále si nebol istý ako reagovať. Prišlo mu to také... nereálne. Nikdy nemal oslavu narodenín. Ako dieťa dostal k večeri navyše sladkosť a od puberty oslavoval obvykle v spoločnosti slečien istých mravov.

Princezná pochopila jeho váhanie. „Pripravený na darčeky?“

Tak trochu očakával, že v nich budú zbrane alebo čosi podobné, na čo je zvyknutý. Ako prvý rozbalil ten od Abby. Bola to ľahká krabička, ktorú keď otvoril, neubránil sa slzám.

Rodný list. Bol vytlačený na modernom papieri, ale so všetkými historickými prvkami. Až teraz zistil, že sa narodil v Dánsku. Nedokázal prehovoriť.

„Kontaktovala som archívy,“ vysvetlila mu. „Pred dvesto rokmi sa neviedli rodné listy ako dnes, ale existoval záznam. Dala som ho obnoviť, naskenovať a poslať k nám.“

Smrkol a zľahka ju pobozkal. Nevedel, čo povedať. Po prvý raz v živote má identitu. Meno na liste bolo iné, to ktoré mu dali rodičia, ale tak nejako sa zžil s menom Ray a nebol si istý, či to chce zmeniť, hoci ho pomenovali tí, ktorých nenávidí.

Aby princeznini bratia uvoľnili atmosféru, podali mu mašľou ozdobené kľúče.

„Ocenili by sme, keby si nám viac nekradol naše autá,“ vysvetlil mu Dario. „Maserati snáď postačí.“

Klesla mu sánka. Oni mu kúpili auto?!

Bratia naňho žmurkli a začali poškuľovať po torte.

Záplava darčekov pokračovala. Ten posledný ho však odrovnal. Noel mu podával v papieri zabalenú neforemnú vec. Mäkkú vec. Keď ju rozbalil, hľadel na bieleho plyšového jednorožca.

„Stavím sa, že si nikdy nedostal hračku,“ povedal jeho brat. „Ani žiadnu nevlastnil. Nuž, lepšie neskoro ako nikdy.“

Ray viac nezvládol. Musel odísť. Bez slova opustil salónik a oprel sa o stenu na chodbe. Líca mu zmáčali slzy.

Toto nemôže byť skutočné.

Jemu sa tieto veci nedejú.

Po chvíli k nemu prikvitla Abby, v tvári pochopenie. Pritisla sa k nemu a nechala ho zmieriť sa s burácajúcimi emóciami. Bol vďačný za jej oporu. Zvieral ju ako záchranné lano.

Keď sa upokojil, vzhliadla k nemu a pohladila jednorožca, ktorého stále zvieral v ruke. „Mám neblahé tušenie, že tvoj brat ťa nimi začne zásobovať pri každej príležitosti,“ predpovedala pobavene.

Áno, to sa na Noela podobá.

„Pripravený vrátiť sa?“

Pobozkal ju. Dlho a vášnivo. „Pripravený.“

Jej úsmev ho zahrial pri srdci.

Abby zovrela dlaň svojho Gardistu. Možno ich oboch zlomili inkvizítori, ale zabudli na jednu vec – aj to, čo je zlomené, dokáže fungovať.

Pred dvesto rokmi uniesli dieťa a podpísali si vlastnú skazu. Pred desiatimi rokmi ublížili jej a spojili skazu s deštrukciou.

A dnes, po stáročiach bojov, ich hrozba naveky zanikla. Vďaka dvom zlomeným nesmrteľným, ktorí sa obklopení rodinou pustili do dekadentne dobrej torty, plní nádeje na svetlú budúcnosť.

Medzitým, Londýn...

Erin, kráľovná britských upírov, zase raz zavítala do krypty pod palácom, kde čakala chladná, nehybná hrobka.

Dôkaz ich zlyhania.

Tak veľmi si zvykli na nesmrteľnosť, že zabudli na smrť. A tá sa im vysmiala do tváre veľmi krutým spôsobom. Salvator, Erinin manžel a kráľ, stále nenašiel dosť sily zísť sem dolu a pozrieť na hrobku.

Ona sama často prepadávala plaču.

Pohladila chladný mramor a posadila sa na lavičku pri stene.

„Abigail je znovu sama sebou,“ zreferovala do ticha. Od pohrebu sem pravidelne chodí a hlási novinky, akoby ju niekto mohol počuť. „Už nemá strach. Podala si celý Vatikán a spriatelila sa s Jazdcami apokalypsy.“ Smrkla. „Možno keby sme spoznali Mor skôr, dokázal by nám povedať čo s tebou bolo a ty by si...“ Pritisla si ruku na ústa, aby sa nahlas nerozplakala. „Tak veľmi mi chýbaš.“

Smrkanie a plač ju pohltili natoľko, že nespozorovala tichučké vibrácie vychádzajúce z hrobky.

„Čoskoro sa vydá za Raya, jedného z vodcov inkvizície. Nie je to šialené?“ pokračovala Erin. „Celý náš svet sa mení. Tak neskutočne sa mení...“ Stíchla.

Čo je to za... klopot?

Zadržala dych, aby mohla nastražiť uši.

Bum.

Bum.

Buuum.

Hrobka sa otriasla.

Erin v šoku vstala.

Bum.

Bum.

Bum.

Mramor sa zadrnčal.

Praskol.

Bum.

Bum.

Bum.

Časť krytu sa rozletela a vystrčila sa z neho bledá, zaprášená ruka.

Erin sotva dokázala žmurkať.

Ruka rozlámala mramor a urobila miesto aj druhej. O chvíľu sa z hrobky vynorila blonďatá, prachom zašpinená hlava Aislin.

„Uf, tak v Kill Bill to teda vyzeralo jednoduchšie,“ posťažovala sa sama sebe a konečne sa obzrela. V zelených očiach sa zaiskrilo a sladko sa usmiala. „Och, ahoj Erin.“ Zamávala jej. „Máš sa?“

Kráľovnin krik sa niesol celým palácom.