Znovuzrodená temnota 18

„Takže o tom nebudeme hovoriť?“ opýtal sa Alaric, keď s Kalli stáli pod strieškou v prístave a čakali na stíšenie dažďa, aby mohli svetelne označiť miesta pre ponorky. Rebecca so sestrami pomaly upokojovali počasie, ale občasné lejaky sa stále objavovali. Juliusove lode opäť naberali rýchlosť.

„Nie je o čom,“ odvetila vyrovnane a vložila do prenosného reflektora nový zdroj.

„Nie je o čom? Ale no tak!“

„Hrozí nám smrť, zánik a ľudstvu skaza. Skutočne nemáme priestor na analýzu našej pokrivenej existencie.“ Obišla ho, aby sa pustila do ďalších svetiel.

„Podľa mňa je to ideálny čas.“ Vytrhol jej predmety z ruky, aby ho prestala ignorovať. „Nemusíme prežiť najbližší týždeň. Nemyslíš, že je to ideálna príležitosť povedať si všetko, čo sme nemohli doteraz?“

Praskli jej nervy. „Fajn.“ Urobila krok vpred a prinútila ho tak ustúpiť. Bojovne zdvihla bradu. „Odmietol si ma ako krehkého človiečika, lebo som nebola ako ty, lebo som bola decko. Ponížil si ma. Dal si mi najavo, že medzi upírmi nikdy nebudem vnímaná rovnocenne, lebo ste ma vychovali.“ Ďalší krok vpred, ďalšie Alaricovo cúvnutie. „Ale vieš čo je vtipné? Tu som ti neprišla až tak zlá! Prečo? Lebo on ma ako ženu aspoň vnímal! Napriek neskutočným rozdielom, napriek krvilačnosti, ktorá nám bola vtĺkaná do hlavy, napriek hrozbe smrti, hladu a bolesti sme dokázali to, čo celé generácie našich predkov nezvládli – nájsť mier!“ kričala. Zatláčala ho dozadu a bol to úžasný pocit, mať tú moc. Byť silná. „Lenže ty sa ku všetkému obraciaš chrbtom, však Nikias? Stovky rokov si tajil, že si Kamalov synovec, lebo si nechcel riešiť problémy s tým spojené. Potom si ignoroval fakt, že ti v hlave behajú spomienky niekoho iného! Napadlo ti, že keby si aspoň trochu skúmal túto problematiku, nemusela som umrieť?!“ prskala. „Ale nie, tam to neskončilo! Len čo si sa tu ocitol, zrazu si si spomenul na Aislin?!“

Prestal cúvať a ich telá do seba narazili. Dych sa mu hnevom zrýchlil. „Och, takže ja som za všetko zodpovedný?!“

„Nie, Alaric. Ty si len zbabelec! Zistil si kto som, ale nemal si gule priznať pravdu! Pretože zrazu bolo pohodlné mať mňa a vedieť, že nezrádzaš Aislin. Tú istú Aislin, ktorú si odmietol. Tak čo, je Kalli viac podľa tvojich predstáv?! Pretože je nesmrteľná bohyňa?!“

Chytil ju za plecia a zatriasol ňou. „Tak to nie je! Počuješ?!“

„Tak ako to je, hm?“

Privrel oči. Ako jej vysvetliť zmätok jeho života? „Nechcel som ťa zničiť, Aislin! Okrem mojej pokrivenej rodovej línie som mal takmer schizofrenické stavy! Vtedy v Grécku  som ti ublížil! Malému dievčatku! Ver mi, keby som vedel, že niekde v tej blonďavej hlave je živel ako Kalli, mier uzavrieme oveľa, oveľa skôr, v deň tvojich osemnástych narodenín!“

„Ale ja som stále Aislin, Nik. To je ten problém. Mám telo sexbomby, ale bola to Aislin, kto ťa odmietol zabiť. Aislin, kto odmietol bojovať. Aislin, kto chcel mier a Aislin, kto sa nebál zveriť ti vlastné telo! Viac než jedným spôsobom!“ Odstrčila ho od seba. „Ja som silná.“ Prehrabla si vlasy. „A vzťah má byť o tom spoločne zvládať ťažké chvíle, nie obchádzať ich a vynechať toho druhého, keď sa objavia.“ Vyšla spod striešky. „Čaká nás vojna, Alaric. A my dvaja sa jej zúčastníme. Ako ti mám veriť, že zase neurobíš niečo za mojím chrbtom, aby si ma vo svojej hlave ochránil pred tým, čo môžem zvládnuť?“

Mlčal. Dážď sa zmenil na mrholenie a umožnil im pokračovať v práci.

Kalli pokrútila hlavou, vzala svetlá a zamierila k mólu. „Nechajme to tak. My dvaja sme sa jednoducho nemali stretnúť.“

Alaricovi akoby niekto uštedril kopanec do brucha. Ako to môže povedať? Dobehol ju, ale než stihol obnoviť hádku, strčila mu do rúk svetlá a musel sa pustiť do práce.

Keď skončili, vyšlo slnko a ich čakala posledná úloha.

Musia otvoriť Hyperboreu.

Pečať chrániaca jej polohu a vyžarujúca silnú mágiu bol skutočný, fyzický predmet na konci móla. Medzi dvoma stĺpmi bol upevnený drevený kruh o veľkosti kolesa auta, popísaný starým jazykom. Sálala z neho energia vytlačujúca všetko okrem bohov z hraníc.

Všetko až na Juliusa. Jeho mágia Kalli k smrti desila.

Alaric dotiahol ťažké kladivo veľké ako jeho noha a keď Kalli odstúpila, s výkrikom sa zahnal a udrel do kruhu.

Nič sa nestalo.

Pozreli na seba.

„Čo do pekla...?“ Kalli si vzala nástroj a tiež skúsila rozbiť nenávidený predmet, ale ani len nepraskol.

„Nie je tu k tomu návod?“ Začala ho obchádzať. „Anjeli predsa povedali, že len osoba zvnútra môže otvoriť Hyperboreu.“

„Anjeli tiež povedali, že nesmrteľní sa sem vrátia len keď prežije iba jeden rod.“

„Och, nezačínaj zase s tým nezmyslom,“ zagúľala očami.

„Čo ak je rozbitie kúzla podmienené existenciou len jedného z nás? Čo ak sa navzájom nejako negujeme?“ premýšľal nahlas, čím ju len viac vytáčal.

„Tá vec nemá ako vedieť, že sme prežili obaja. Naše sily sú niečo úplne iné.“ Kopla do kruhu, ale stále nič.

„Je to mágia z dôb, keď sme ju reálne praktikovali, Kalli. Keď anjeli nežili v nebi, ale medzi nami. Myslím, že počítali s eventualitou, že sa prebudíme a jeden z nás sa pokúsi privolať nesmrteľných, aby mu pomohli v boji.“

Od frustrácie doňho strčila, až sa zapotácal a takmer spadol do vody. „Nikto nemá moc nad životom! Žiadne proroctvo!“ kričala. „Sme slobodné bytosti a je na nás, či sa chceme, alebo nechceme povraždiť!“

„Ja neobhajujem proroctvo, Kalli,“ bránil sa. „Ale je tu možnosť, že musí byť naplnené, aby bola mágia prelomiteľná.“

Kalli mala chuť si vytrhať vlasy. Začala sa prechádzať sem a tam. „Stará hyperborejská hatlanina má predsa samostatné slová pre jedinca a rod. Proroctvo bolo vyslovené až keď sme žili len my dvaja. Prečo ho formulovali takto?“

„Nemáme čas na lingvistické okienko, Kalli.“

Zastavila sa a zdvihla prst. „Prežije jeden rod. Nie prežije jeden boh. Jeden rod.“

„Sme z dvoch rodov, reprezentujeme ich.“

„Jeden rod. Nie jeden boh,“ zopakovala, keď sa nepríjemný pocit objavil v jej žalúdku a mozog sa začínal búriť proti logike.

Alaric otvoril ústa, aby jej niečo odsekol, ale aj jemu zapracovali závity. „Jeden rod,“ povedal potichu. „Jeden rod je v starom jazyku zaradený do množného čísla, pretože prirodzene poníma viacerých jedincov.“

Prikývla. „Dvaja bohovia. Jeden rod.“ Privrela oči a preklínala anjelov. „Oni nikdy nechceli, aby sme sa pozabíjali.“

Aj Alaricovi došla tá irónia. „Chceli, aby sme sa vzali. Aby prežil jeden rod.“

 

 

 

Obradná sieň bola hneď v susednom pobrežnom meste. Kamenná budova s ozdobnými oknami a jasnou strechou pôsobila ako chrám akéhosi božstva. Pokiaľ si Kalli spomína, zopár jej dávnych príbuzných malo titul boha lásky a rodiny, ale tí vo vojne nemali miesto.

S Alaricom otvorili ťažké dvojkrídlové dvere a privítala ich prázdna, priestranná sieň s oltárom uprostred. Hyperborea existovala dávno pred civilizáciou a teda aj pred sociálnymi konštrukciami ako manželstvo, rodina a základná bunka spoločnosti. Tieto siene slúžili skutočne zamilovaným prepojiť ich životy na energetickej úrovni. Páry tak navzájom cítili jeden druhého, delili sa o silu a vnímali navzájom svoje emócie. Je to puto na veľmi podobnej úrovni, ako je panenské uhryznutie u upírov. Ak upír uhryzne pannu, nesmie sa od inej napiť, nevzruší sa pri nikom inom než pri svojej vyvolenej.

Nuž, tu aspoň môžu spať s kým chcú. Monogamia bola v časoch dávno minulých neznáma. Obrady niekedy spájali troch, štyroch, niekedy aj desiatich jedincov.

Kalli naprázdno preglgla. Toto bude historicky prvé manželstvo z povinnosti. „Myslíš, že to mágia príjme? Že sa nespájame pre city?“

Neurčito na ňu pozrel. Naozaj k sebe nič necítia? „Je len jeden spôsob, ako to zistiť.“ Ani jemu nebolo všetko jedno. Takto si svoju svadbu nepredstavoval. A ani partnerku. Normálne by preferoval, aby do toho obaja šli dobrovoľne.

Kalli mu nepriznala, že je nervózna. Opakovala si, že to robí pre Hyperboreu, pre nesmrteľných, pre dobro celého sveta, ale kde je v tom pláne ona a jej život? Odkedy sa narodila, bola dobrá len ako nástroj vojny a teraz... teraz je nástrojom možného víťazstva. Kedy bude môcť robiť rozhodnutia podľa seba?

„Pokojne,“ tíšil ju Alaric. „Nezaväzuje nás to k ničomu. Len budeme tesnejšie prepojení.“

Na jej vkus sú prepojení až dosť. „Nech je to za nami,“ zavrčala a začala sa vyzúvať. Alaric urobil to isté a spoločne priložili dlane na farebné kamene steny pri dverách, aby sieň pochopila, koľko jedincov sa zúčastní rituálu spojenia. Dvere sa za nimi zavreli, okná potemneli a strop sa začal jagať tisíckami odleskov drahých kameňov. Keďže rituál je určený len pre zamilovaných, nemá obecenstvo a svedkov ako ľudské svadby.

Sieň mala kruhový tvar a do jej stredu od dverí viedla ulička, ktorá sa začala plniť priezračnou vodou. Na jej konci sa zo zeme vysunul oltár s nádobou.

Kalli s Alaricom si vymenili neisté pohľady a spoločne vstúpili do vody. Siahala im sotva po členky a bola príjemne teplá. Ako kráčali, ovíjala sa okolo nich mágia, zbavovala ich oblečenia a zmenila ho na čosi ako bielu tógu, ktorá toho viac odhaľovala ako zakrývala.

Na oltári stálo niekoľko predmetov. Kalli siahla po dýke a bez ceremónií si porezala dlaň a nakvapkala svoju krv na drsný povrch. Alaricovi sa jej apatia nepáčila, ale nemajú čas na psychologickú analýzu. Urobil teda to isté.

Ich krv sa na oltári zmiešala a stratila sa.

Sieň sa naplnila mágiou, až obaja zalapali po dychu. Voda sa zvírila, prúdila divoko okolo ich nôh. Oltár sa zasunul späť do zeme a namiesto neho sa vysunul stojan s lukom o veľkosti dospelého muža a jedným šípom nasadeným na tetive.

Na stenách sa v starom jazyku objavil nápis: Test dôvery.

„Nerozumiem,“ prehovorila Kalli. Vedela, že tieto rituály si vyžadujú test dôvery partnerov, ale netušila ako ho splniť pomocou tejto zbrane.

Na zemi pod stojanom sa rozsvietili dva páry šľapají. Jeden na strane tetivy, druhý na ostrej strane šípu.

„Mám ťa tým zasiahnuť?“ uvažovala.

Alaric obišiel podivný nástroj. Postavil sa na šľapaje a dotkol sa tetivy. Keď sa dlho nepohol, Kalli zagúľala očami. „Prišiel si na niečo?“

Trhol sebou. „Uviazol som,“ zavrčal.

Prebehla k nemu. „Ako uviazol?“

„Tie šľapaje. Nepustia ma.“

Test. Zrejme sa musia postaviť proti sebe. A veriť si, že sa nezabijú. Kalli sa teda tiež nechala uväzniť a ostrý hrot šípu ju rozhodne neupokojoval, namierený priamo na jej srdce. „A čo teraz?“

Priamo pod šípom zasvietilo miesto na jej dlaň. Zovrela teda luk. Alaric držal šíp, ona konštrukciu.

Až vtedy prišiel test. Gravitácia akoby sa stratila a namiesto k zemi ich začala ťahať od seba, k stenám. Tetiva sa naťahovala. Alaric ju zo všetkých síl držal. Kalli zase držala luk, teraz už oboma rukami. Za Alaricom sa zo steny vysunuli ostré čepele. Ak Kalli pustí luk, umrie on. Ak on pustí tetivu, zastrelí ju.

„Nepúšťaj sa!“ precedil pomedzi zuby. Sila ťahajúca ich od seba silnela.

„Ani ty!“

A tak obaja držali zbraň, na ktorej viseli ich životy. Keď to už nešlo vydržať a zbeleli im hánky, sila ustala a luk sa rozpadol.

Unavene si vydýchli a objali sa. „Je po všetkom,“ vydýchol si Alaric.

Oltár sa vrátil na miesto a stáli na ňom dve nádoby s čírou tekutinou – zavŕšenie obradu. Dotackali sa k nemu a vďačne sa napili. Na znak spojenia sa im na zápästiach objavili čierne línie podobné tetovaniu, odkazujúce jeden na druhého. Kalli už bolo ukradnuté, že má na koži navždy Alaricove meno, hlavne nech to už skončí.

Oltár sa znovu zasunul a všetka mágia pohasla. Dvere sa pootvorili a voda sa vytratila. Kalli sa chcela dostať čo najďalej z tejto situácie, vzdialiť sa od muža, ktorého chce nenávidieť. Ale koža sa jej rozhorela a zaplavilo ju vzrušenie.

Alaric zaťal päste a tiež predýchaval nával neprirodzených pocitov. „Prosím, povedz mi, že sme neskočili na najstarší trik v histórii.“

Kalli sa musela posadiť na zem. Nešlo popierať očividné. „Vypili sme afrodiziakum.“