Znovuzrodená temnota - Epilóg

 

Medzitým, neznámo kde...

 

Brian si bol istý, že ak sa z tohto miesta niekedy dostane, ďalšie storočie z neho bude tiahnuť síra. Keby nebol upír, pravdepodobne sa dávno udusí. Potkýnal sa nerovným terénom podzemia a premýšľal, prečo sa hodil do temnoty za bosorkou, ktorá ho svojho času bodla do srdca a nechala takmer vykrvácať. Rozhodne musí prehodnotiť svoje priority.

A vykúpať sa v parfume alebo chlóre. Čokoľvek príde prvé.

Kde to vôbec je? Je to tu ako v brlohu nejakého nadrozmerného draka, len ten poklad nikde nevidí. A kam zmizla Casey?

Niečo nie je v poriadku. Čokoľvek je toto miesto zač, niečo je s ním veľmi, veľmi zle.

 

 

 

Carys sa po oslavách premiestnila do svojho bytu na Novom Zélande, jediného miesta, ktoré ako-tak nazývala domovom.

V priestrannej obývačke ladenej v príjemných farbách našla na pohovke driemať mladé dievča s hrubou knihou na kolenách. Opatrne ju prebrala.

„Carys,“ pozdravila ju.

„Ťažká skúška?“ domyslela si Carys pri pohľade na zložité nákresy kostry v knihe.

„Ani sa nepýtaj.“ Dievča sa pozviechalo a zbalilo si veci.

„Bolo všetko v poriadku?“

„Uhm. Mali sme ľahkú večeru, prečítali si Eisteinove-Rosenove mosty a chvíľu hrali niečo kde sa veľa strieľalo a behalo.“

Carys jej podala štós bankoviek za služby. „Zvyšok si nechaj. Je neskoro a nechcem, aby si šla domov autobusom. Zavolaj si taxík.“

„Ďakujem.“ Rozlúčila sa rýchlym objatím. „Daj vedieť, ak ma budeš zase potrebovať.“

Carys ju vyprevadila a keď ju uvidela nasadnúť do taxíka, vrátila sa dnu a potichu otvorila dvere na izbe vedľa obývačky. Na posteli ležala drobná postava v pyžamku so superhrdinami.

Podišla bližšie a pohladila chlapčeka po tmavých vláskoch. Hneď sa zobudil a zovrel jej ruku. „Mami. Si doma.“

„Áno. A odteraz budem doma častejšie,“ sľúbila mu.

Zažmurkal, aby sa zbavil zajatia ospalosti. „Skutočne?“

„Skutočne. Moja práca sa skončila. Odteraz si ťa budem vyzdvihovať v škole a budeme chodiť na výlety,“ vykreslila mu svoje plány.

Chlapček sa nadšene posadil. „Vezmeš ma na pláž?“

„Vezmem ťa na všetky pláže sveta.“

Rozžiaril sa.

„A keďže mám dobrú náladu,“ pokračovala, „a zajtra je sobota, rozhodla som sa urobiť si polnočné palacinky a prejesť sa nimi. Pridáš sa?“

Ako by mohol odmietnuť? Razom bol čulý ako rybička a vyskočil na nohy. Vo svojich desiatich rokoch už siahal vysokej Carys po prsia. Prvý dobehol do kuchyne a pripravil si čokoládu, ovocie a šľahačku.

Carys ho s úsmevom nasledovala a keď sa spoločne napchávali sladkou dobrotou, s láskou pozorovala svojho dokonalého syna, ktorého takmer z nenávisti zabila ešte v maternici.

Tá spomienka ju dodnes desí v snoch. Čo by len robila bez svojho chlapčeka?

Áno, časť z Juliusa bude stále žiť. Ale o túto časť bude bojovať do svojho posledného dychu.