Vykúpenie z temnoty - Epilóg

 

Zatiaľ čo naši štyria cestovatelia v čase rozhodne pomohli súčasnému svetu pochopiť cenu života, spojenectiev a rovnosti, nikdy nebudú vedieť, ako by sa ich budúcnosť vyvíjala ďalej. Nebudú vedieť, čo by nasledovalo, keby sa nevrátili a nezastavili kľúčové body v moderných dejinách nesmrteľných. Nebudú vedieť, že vojna nikdy nebola vyhraná. Nebudú vedieť, ako by svet vyzeral, keby neodišli. Nebudú vedieť, že zastavili viac, než len jedného deštruktívneho démona...

Nie však natrvalo.

Carysina (dnes už neexistujúca) budúcnosť...

 

Spálená zem. Vyprahnuté polia. Poničená architektúra. Masy mŕtvol v uliciach, ktoré nemal kto pochovať.

Jadrové elektrárne vybuchli jedna po druhej. Atómové zbrane nemal kto udržiavať. Rádioaktivita zaplavila väčšinu oblastí. Tie, ktoré sa jej vyhli, postihli iné katastrofy. Podmienky pre život pomaly vyhasínali.

A napriek všetkému to nestačilo.

Osamelá postava stojaca na okraji vznášajúceho sa skleneného mesta sa mračila na svet pod sebou.

Prečo to, sakra, nestačilo?!

Roztiahol mohutné krídla a zniesol sa na povrch, doprostred ruín kedysi známych ako Paríž. Mesto bolo medzi prvými zničenými. Iskra života z neho dávno vyprchala.

Tak kde ten život prebýva? Kde sú posledné zvyšky tých potkanov hovoriacich si ľudstvo?

„Tušili sme, že si sa vyhol zabudnutiu,“ ozvalo sa spoza neho. Otočil sa a uvidel kohosi v tmavom plášti s kapucňou.

„Ale toto si prehnal,“ dodal ďalší hlas.

Zvrtol sa vpravo, kde sa zjavila ďalšia maskovaná žena. Aspoň mal pocit, že je to žena. S jeho druhom jeden nikdy nevie.

„Ty si to viac než prehnal. Vzal si nám našu podstatu,“ dodal rozhnevaný, burácavý hlas spoza neho.

Znovu sa otočil a pred sebou uvidel doslova zhmotnenú dúhu. Číre rozložené svetlo v tvare človeka, ktoré človekom nikdy nebolo. Sálal z neho hnev. Neskutočný hnev.

Tri bytosti ho obstúpili. „Toto ti nikdy nepatrilo,“ zasyčala dúhová bytosť a strhla mu z krku náhrdelník. Triasla sa zúrivosťou. „Za toto zaplatíš! Naveky budeš kráčať touto planétou, sám! Nebudeš vedieť kto si a kam patríš! Nebudeš mať vedomosti a ani schopnosti svojho druhu! Budeš žiť v rovnakom utrpení, na aké si odsúdil nás!“ Dúhová bytosť ho zrazila na zem a keď sa chcel brániť, dve ďalšie ho podržali, aby sa nemohol pohnúť.

Chvíľu na to to prišlo. Spomienky sa mu začali vytrácať z mysle. Jeho vlastná identita sa pominula, až zostala len schránka so zmätenou mysľou.

Tri bytosti sa odmiestnili.

Muž bez spomienok a identity roky blúdil spustošenou zemou. Nemohol umrieť. Hladoval. Trpel zraneniami. Pokúšal sa skočiť z útesov. Podrezal si žily. Strelil si do hlavy.

Žiadne sladké vykúpenie smrti neprišlo.

Bol len on.

Večný.

Naveky sám vo svete, ktorého pád sám spôsobil podporovaním démona Juliusa, anjela Drakea a rozdúchavaním ľudských škriepok.

 

 

 

 

Juliusova (tiež už neexistujúca) budúcnosť...

 

 

Kaden si znechutene odfrkol, keď mu špióni z terénu priniesli správu o ďalšom Juliusovom ťažení. Od smrti jeho matky ubehlo päť rokov a niekoľko ľudských buniek naďalej prežívalo v bunkroch. Boháči, králi a diktátori. Julius sa ani nezapotil, keď im odstrihol prísun energie a vzduchu. Doslova sa udusili. Pokiaľ mal dostatočne sadistickú náladu, občas im do filtrácie kyslíka pridal toxické výpary alebo antrax. Len aby sa pobavil.

Oveľa zaujímavejšie sú však pretrvávajúce skupinky nesmrteľných. Kedysi by boli nazývaní zbabelcami. Dnes im Kaden priznal silný pud sebazáchovy, keď zdupkali z vopred prehranej vojny. Neukryli si hlavu do piesku, ale vedeli, že na hrdinstvo nie je čas. Sotva si zvládajú zohnať potravu.

Aj keby ich zjednotil, armáda z nich nebude. A aj keby bola, Julius je prakticky na úrovni Boha. Ovláda nebesia, vlastní všetku moc anjelov a aj Mýtické zbrane.

Je len jediná moc, na ktorú nedosiahne...

 

 

O tri mesiace narobil dostatočný rozruch, aby na seba upozornil doteraz neaktívnu frakciu bytostí. Počas prieskumu okolo dočasnej základne niekoľkých odvážlivcov, ktorými sa obklopil, vrátane posledných valkýr a jedinej prežívajúcej bosorky, bol omráčený a odvlečený nevedno kam.

Keď precitol, bol pripútaný o stoličku mágiou posilnenými putami, kdesi uprostred polorozpadnutého skladu.

„Si všetečný ako tvoj otec, Kaden,“ povedala svetlovláska, ktorá vyšla z tieňov, oblečená v bielej róbe.

Kaden si ju premeral. Nemal strach. Ten ho opustil už dávno, keď uvidel svet padnúť rukami muža, ktorý ho splodil a nakoniec vyvraždil celú jeho rodinu. „Aspoň sa netvárim, že na rukách nemám krv miliárd ľudí. Ľudí, ktorých ste mali chrániť!“ Poslednú vetu vykríkol v jasnom obvinení.

Svetlovláska zovrela pery. „Nevieš, o čom hovoríš.“

Odpľul si. „Ale áno. Viem presne, o čom hovorím. Viem, že jeden z vás debilov je natoľko zúfalý, že dal vyhladiť nielen vlastné stvorenia, ale ešte aj ľudstvo samotné a aha čo sa stalo! Nestačí! Nikdy sa vám nepodarí zabiť ich všetkých!“

Svetlovláska mu vrazila, ale ani len necítil bolesť. Len na ňu s pohŕdaním pozrel. „Bola si to ty? Bola si medzi nimi? Zložila si prísahu, ktorá ich mala chrániť a tak ste si našli okľuku, hm? A cestou ste sa zbavili aj nesmrteľných, pretože čo? Neboli sme vhodné databanky? Vadilo vám, že sme nadobudli svedomie? Že sme sa učili a vyvíjali?“

Z tieňov vyšla ďalšia žena, tentoraz čiernovlasá, a zastavila blondínku v ďalšom údere. „Stačilo. Chlapec má pravdu.“

„Archdémon Belphegor, predpokladám,“ oslovil ju. „Odkedy sa bratríčkuješ s týmito...“ Premeral si svetlovlásku. „Kreatúrami?“

„Nie je to tak, ako si myslíš,“ prehovorila Belphegor. „Boli sme zradení. Nevieme, kto je na našej strane. Ani kto je za týmto všetkým. Nevieme, komu môžeme veriť a bez toho nemôžeme budovať žiadnu alianciu.“

Zagúľal očami. „Vážne? Ešte stále vám nedošlo kto by si dal toľkú námahu? Nemáte mať niečo ako nekonečné IQ?“

Blondínka naklonila hlavu. „Ty vieš, kto to je? Ktorý z nás?“

Kaden zaklonil hlavu. „Kto sa nikdy nepostavil Juliusovi na odpor?“

Obe zbledli. „To je vylúčené,“ šepla Belphegor.

„Zastavte ho!“ okríkol ich. „Ak má tento kus kameňa ešte niekedy uzrieť novú civilizáciu, zastavte ho než bude neskoro!“

 

 

 

 

Opalina a Heliova (poväčšine stále uskutočniteľná) budúcnosť...

 

Melanie ho nemala odkiaľ poznať. Naposledy ho videl jej prastarý otec, ibaže svet sa zmenil natoľko, že sa dostala na nebesia, ktoré pracovali v pohotovostnom režime. Samotná vládkyňa Carys jej pomohla vyhľadať dušu jej predka, ktorý sa našťastie ešte neinkarnoval. A on jej povedal, čo sa skutočne odohralo. Čo prinútilo Rád Smrti urobiť nesprávne rozhodnutie a čo je horšie, čo prinútilo Smrť samotného chytiť sa do pasce zradnej manipulácie.

Šokovaná a vydesená sa premiestnila priamo k Luciferovi, kde na ňu čakali Amira s Noemi. Len čo ju uvideli, srdcia sa im zovreli strachom. Melanie plakala a začala sa im ospravedlňovať. „Všetko bolo v jeho pláne. Vy, ja, Jazdci... sem nás potreboval dostať.“

Amira si tiež musela zotrieť slzy. Lucifer po jej boku bol na pokraji výbuchu.

Našli zradcu.

Našli strojcu všetkých útrap, ktoré postihli nielen svet ľudí, ale aj nesmrteľných. A nemajú proti nemu jedinú páku.

Noemi sa priam triasla zlosťou. Oči jej sčerneli. „Ja ho zabijem!“ vykríkla a rozrazila dvere. „Zabijem ho v mene všetkých našich mŕtvych predkov, aby si ho mohli nájsť v pekle a mučiť ho po zvyšok večnosti!“