Úsvit archanjelov 4

 

Ubehol mesiac. Mesiac tajných stretnutí, šepotania v kútoch, trénovania a zhromažďovania potrebného náčinia. Sophie za ten čas nabrala zdravú váhu a začala normálne komunikovať. Nie veľa, ale slová z nej prúdili ľahšie keď vedela, že za ne nebude potrestaná.

Alejandro naďalej odmietal prijať Kristinine šialené anjelské teórie. Tešil sa, že ju už nebude musieť počúvať. So Sophie mali pripravených niekoľko plánov a scenárov podľa toho, čo všetko sa môže pokaziť.

Tá mladá žena ho fascinovala. Navonok vyzerala zlomene, ale kdesi hlboko v jej modrých očiach občas zazrel záblesk odolnosti. Nádeje. Môže byť zlomená, ale nie zničená. Ešte stále dúfa v niečo. V čo, to nevedel. Nezaťažovali sa osobnými rozhovormi. Mali len jeden cieľ a tým bolo utiecť, nech to stojí čokoľvek!

Vytúžený lejak prišiel krátko pred zotmením. Obaja sedeli v spoločenskej miestnosti. Alejandro civel na televízor a Sophie ako obvykle predstierala, že číta.

Len čo na okenice dopadli prvé kvapky, spozorneli a vymenili si sprisahanecké pohľady. Je čas.

Sophie poprosila ošetrovateľa, či by mohla ísť do izby a on ju ochotne odviedol. Len čo sa za ním zavreli dvere, prezliekla sa do zelených handier, ktoré Alejandro potiahol zo sušiarne a prepašoval jej ich počas večere. Tiež mala pripravený batoh s jedlom (to nakradla zase ona) a všetkým, čo sa jej podarilo zohnať. Na zelené handry si zase dala kombinézu a čakala.

A čakala.

A čakala.

Ozval sa požiarny poplach.

Počítala do tridsať a až keď nastal chaos, vybehla z izby a nechala sa strhnúť davom. Viacerí pacienti panikárili a zamestnanci mali čo robiť, aby ich utíšili. Viedli ich na zastrešený a osvetlený dvor.

Sophie sa postavila na okraj skupinky a keď uvidela Alejandra, ktorý jej dal znamenie, rozbehla sa do dažďa. On urobil to isté, ale šiel opačným smerom.

Sophie sotva videla a do minúty celá premokla. Utekala smerom k strážnemu domčeku, kľučkujúc terénom, aby bola čo najďalej od kamier. Keď bola dostatočne ďaleko, zbavila sa kombinézy a pokračovala ďalej po blatistej zemi.

Strážny domček nebol väčší než novinový stánok a vnútri sa svietilo. Prikrčila sa k stene bez kamier a lapala dych. Prosím, nech to Alejandro nepokašle.

Alejandro to nepokašľal. Dobehol k bráne a začal po nej liezť. Predstieral, že sa dotkol drôtu pod prúdom, dopadol na zem a začal sa zvíjať.

Strážca brány vyskočil na nohy, zahlásil do vysielačky prítomnosť pacienta a šiel zachraňovať situáciu. Len čo opustil svoj post, do domčeka nabehla Sophie, dala príkaz otvoriť bránu, ukradla kľúče a zamkla dvere zvonku. Potom ich odhodila do noci.

Alejandro medzitým vyskočil na nohy a čakal pred otvárajúcou sa bránou. Strážnik naňho namieril taser a nahlas opakoval, aby nerobil unáhlené pohyby a nadvihol ruky nad hlavu.

Poslúchol ho.

Z dažďa sa v tej chvíli vynorila Sophie, skočila na strážnika, vyrvala mu zbraň z ruky a privlastnila si ju. Pridala sa k Alejandrovi, mieriac na muža, ktorý len robil svoju prácu. Obaja cúvali, kým neprešli dostatočne ďaleko. Závoj dažďa ich rýchlo pohltil a oni sa otočili a ozlomkrky utekali do neznáma.

 

 

 

Kristina znudene hľadela na monitory vo svojej kancelárii, obklopená vedúcimi zamestnancov s previnilými výrazmi. Pokojne dopozerala celý záznam, než poklepkala prstami po stole. „Nuž, tento vývoj situácie som nečakala,“ priznala. „Podivuhodné spojenectvo, nemyslíte?“

„Už sme upovedomili políciu a prehľadávame okolie,“ povedal vedúci ošetrovateľov.

Upírka mala pocit, že ani celá armáda policajtov nepomôže. Nie proti dvojici, ktorá nemá čo stratiť a ktorá prechytračila ich systémy. Viac sa obávala Luciferovej reakcie. Sachiel je nekontrolovateľný živel, ktorý by mohol urobiť hlúposť. Sophie, na druhej strane... Sophie je chytrá. Pozná svoje šance a dokáže sa prispôsobiť vynúteným podmienkam.

Len dúfala, že nech sú kdekoľvek, sú spolu.

 

 

 

Útek zo sanatória bol síce hlavnou udalosťou, ku ktorej Sophie s Alejandrom smerovali, ale nie ich jediným problémom. Len čo im došli sily a oni viac nezvládali utekať, doľahol na nich zvyšok situácie. Sú premočení, je noc, nemajú kam ísť a nikto im nepomôže. Ich fotografie sú určite už na každej policajnej stanici.

Sophie sa triasla vyčerpaním ale aj spokojnosťou. Dážď ustával a chladný vzduch ju rýchlo oberal o potrebné teplo. „Kam teraz?“ premýšľala nahlas.

Alejandro si z tváre odhrnul mokré vlasy. Jeho sivé oči už nevyzerali tak skleslo, tak beznádejne. „Potrebujeme úkryt.“

To sa ľahšie povie, ako urobí. Neodvážili sa vyjsť na cestu a držali sa v lese pozdĺž komunikácií. Rušná cesta ich priviedla k neznámemu mestu. Sophie pripadalo ako väčšia dedinka. Našťastie, malé mestá sú často domovom opustených nehnuteľností, obzvlášť na okrajoch a v lese. Potkýnajúc sa na vlhkej zemi, Sophie s Alejandrom narazili hneď na tri – polorozpadnutý domček, ktorý ale vyzeral veľmi nestabilne, malý prístrešok príliš otvorený pre tento druh počasia, a nakoniec na niečo, čo svojho času zrejme slúžilo ako lovecká chata, než sa mestečko rozšírilo a postavilo si cesty, ktoré odplašili zver.

Alejandro sa len zaprel do dverí a tie hneď povolili. Vnútri bolo prázdno, len zopár kusov zaprášeného nábytku. Sophie, ktorá vyrástla vo vilách obklopená luxusom, sa len smutne obzrela. Veľa sa zmenilo od dôb keď bola bezstarostnou tínedžerkou. Zložila si batoh. „Musíme sa prezliecť,“ zamrmlala.

Alejandro sa k nej otočil chrbtom, sám nevedel prečo. Nedlhuje jej ohľaduplnosť, je to predsa vrahyňa. Vlastne by sa jej rozhodne nemal otáčať chrbtom. Začul šuchot a nenápadne nahliadol za seba. Sophie si vyzliekla mokré handry, nedbajúc na to, či sa pozerá alebo nie. Pokožku mala bledú, takmer modrú. Obliekla si niekoľko vrstiev ukradnutého oblečenia, aby sa zahriala. Keď skončila, ukázala naňho. „Nechceš sa zbaviť mokrých handier?“

Pozrel na seba, sotva si uvedomujúc chlad a nepohodlie. Začal z batohu vyberať nové handry. Sophie zatiaľ prepočítavala ukradnuté peniaze. „Musíme konať rýchlo. Sanatórium čoskoro upozorní autority. Ešte nie je polnoc, v mestečku možno bude nejaká večierka. Musím nakúpiť pár drobností,“ plánovala.

Alejandro sa posadil na jedinú neodnesenú stoličku v kuchyni. „V tomto oblečení?“

„Mesto je najbližšie k sanatóriu. Väčšina zamestnancov sem musí chodiť na nákupy a za zábavou. Myslím, že práve na toto oblečenie sú zvyknutí.“ Splietla si dlhé vlasy a urobila z nich pevný drdol. Bola neskutočne otupená a fungovala na adrenalíne. Jeden problém za druhým. „Ak tu so mnou plánuješ ostať, nájdi niečo na čom by sme sa mohli vyspať. Musí to byť vyvýšené a nedotýkať sa priamo zeme, aby sme nezamrzli.“

Alejandro sa zmätene obzrel. „Akú mám istotu, že sa vrátiš?“

Sophie sa od dverí otočila. „Asi takú ako ja, že tu po mojom návrate budeš.“ A odišla.