Úsvit archanjelov 5

 

Do večierky dobehla pätnásť minút pred zatvorením. Ako predpokladala, nikto jej nevenoval pozornosť. Zajtra však budú jej a Alejandrove fotky všade. Nakúpila trochu jedla, fľaše vody a potom zamierila do uličky s farbami na vlasy. Zobrala peroxid na vybielenie pre seba, čiernu farbu pre Alejandra a potom zhrabla ryšavú, ktorej obsah vymenila s modrou. Zamestnanci sanatória nie sú hlúpi. Zistia, že tu bola a niečo kupovala. Budú predpokladať, že si vybielila vlasy a potom ich zafarbila na oranžovo. Aj čiernu vymenila za svetlohnedú. Ešte našla nožnice, mydlo a žiletky a takto zásobená sa rýchlou chôdzou vrátila do chaty.

Čiastočne očakávala, že bude prázdna, ale Alejandro neutiekol. Dokonca sa posnažil. Do stredu obývacej miestnosti dotiahol skriňu, ktorú položil naležato a na ňu priniesol dosku rozpadnutého stola. Nie je to síce posteľ s nebesami, ale na vyspatie im postačí.

„Prečo sa nesmie dotýkať zeme?“ vyzvedal, keď sa posadila na dosku.

„Chlad zo zeme preniká do materiálov. Základné pravidlo prežitia. Miesto na spanie musí byť vždy vyvýšené.“ Pripravila nožnice a farby. „Zajtra budeme potrebovať oblečenie.“

„Kúpime ho?“

Smutne sklopila pohľad. „Nemáme veľa peňazí.“ Kradnutie sa jej hnusilo, ale ide o veľa. Pre ňu o všetko. „Niečo vymyslíme.“

Nebol si istý, čo niečo cíti. Sophie vyzerala zničene. Nepáčilo sa mu to. Prečo, to netušil. Posadil sa na dosku oproti nej. „Prečo si kúpila toľko farieb?“

„Majú náš popis a naše fotky. Potrebujeme zmeniť vzhľad.“ Zašmykala nožnicami. „Teraz je príliš zima na farbenie, ale aspoň strihanie zvládneme.“

Vyvalil na ňu oči. Bola tma a ich jediným zdrojom svetla bola slabá baterka. „Zbláznila si sa?“

„Ako dlho sa tu podľa teba môžeme skrývať? Zajtra alebo pozajtra prehľadajú všetko!“ Triasla sa strachom a predstavou, že zase skončí uväznená. „Hľadajú bielovlasého starca a mladú ženu s dlhými čiernymi vlasmi.“

„Stále poznajú naše tváre.“

„Nuž plastickú operáciu si skutočne nemôžeme dovoliť. Ideš do toho alebo nie?“

Ani jemu sa nepáčila možnosť návratu medzi tých bláznov. „Fajn. Rob, čo chceš.“

Sophie sa k nemu prisunula, ich tváre len kúsok od seba. „Neublížim ti.“

Odfrkol si.

Otvorila fľašu s vodou a namydlila mu tvár. „Napriek tomu, čo sa o mne hovorí, nie som vrahyňa,“ povedala mrzuto a s prekvapivou jemnosťou ho žiletkou zbavovala ochlpenia na tvári. Voľnou rukou ho držala pod bradou a jej dotyk bol príjemne teplý.

„Nehovoria to všetci zločinci?“

Nadvihla kútik pier. „Niežeby mi záležalo na tom, či mi veríš.“ Prstom mu prešla po hladkej pokožke, ktorá vyzerala byť prekvapivo pevná. Alejandro musí byť mladší, než si myslela. Ani len poriadne vrásky nenašla. Po polhodine námahy uvidela jeho tvár. Bol bledý, s úzkymi perami a mierne vpadnutými lícami, ale rozhodne nie starec. Nedokázala mu odhadnúť vek. Uhral by to na dvadsať aj päťdesiat zároveň. „Koľko máš rokov?“

Neodpovedal.

Sophie odložila žiletku a siahla po nožniciach. V batohu si priniesla jednoduchý hrebeň, ktorý Alejandra na smrť vydesil. Podozrievala ho, že ten predmet nikdy nepoužil. „Nebude to bolieť,“ sľúbila mu.

Nie je žiadna kaderníčka, navyše boli v tme, preto sa o zázraky nepokúšala. Vlasy mu skrátila len na úroveň sánky. Keď ich rozčesala, zistila že nie sú šedivé, len svetlé. „S takouto farbou si sa narodil? Je ako sneh.“

Opäť žiadna odpoveď.

Keď mu ich vyčesala z tváre, bol ako nový človek. Ťažko sa jej verilo, že je to ten istý starec, ktorý vyliezol na plot.

„Vyzeráš, akoby si videla ducha.“

Istým spôsobom ho pripomínal. Celý bledý, snehovobiele vlasy, sivé oči. Hodiť naňho plachtu a uhrá to na prízrak. „Aká je tvoja diagnóza? Prečo si tam bol zavretý?“ opýtala sa jemne, neočakávajúc vysvetlenie.

Úzke pery sa ešte stenčili. „Tvrdia mi, že nie som kto som. Že moja identita nie je skutočná.“

„A kto si?“ Odhodila žiletku a odfúkla odstrihnuté vlasy.

„Som... som výskumník. Doktor histórie. Pracoval som pre... Vatikán.“

Spozornela. „Si kňaz?“

Divoko pokrútil hlavou. „Nie. Len zamestnanec.“

Nejako sa zdalo, že sám o svojich slovách pochybuje. Rozpustila si vlasy a pozorovala ho. „A čo ti tvrdila doktorka? Kto podľa nej si?“

Zasmial sa. Trochu ako maniak. „Podľa nej som anjel.“

Sophie pootvorila pery a snažila sa nemať pobavený výraz. Chlapík má zrejme prehodené káble o tom čo si sám myslí a čo mu tvrdia iní. „Anjel,“ zopakovala. „S krídlami?“ Rukami naznačila let.

„Áno. A vraj ja som blázon.“

Radšej sa nevyjadrovala. Podala mu nožnice. „Musíš mi ostrihať vlasy.“

Alejandro sa odtiahol. „Ja neviem ako.“

„To je jedno. Ukážem ti akú dĺžku a ty len šmykneš rovnú líniu,“ inštruovala. „Ver mi, na tom sa nedá nič pokaziť.“

Stále nevyzeral presvedčene.

„Alejandro!“ nástojila Sophie vážne. „Sama to nezvládnem, nie bez zrkadla a pri tomto svetle. Nie je to také náročné, ver mi.“

Neochotne si vzal nožnice. Jej vlasy mu prišli nádherné – husté, pevné a vlnité. Nechcel, aby o ne prišla. „Nie je iná možnosť?“

„Sú to len vlasy. Dorastú,“ povedala, ale z hlasu jej išiel smútok.

Alejandro to pre ňu nechcel. Sálalo z nej toľké zúfalstvo, že mal potrebu ju rozmaznávať. To bola nová emócia. Po ďalšom naliehaní však urobil, čo po ňom chcela, a odstrihol väčšinu jej vlasov. Teraz mali takmer rovnakú dĺžku ako jeho.

Sophie si vydýchla. „Ďakujem.“ Všetko odložila na zem. „Zajtra nám ich zafarbím.“

Ľahli si na tvrdú dosku, oblečení v niekoľkých vrstvách potiahnutých z inštitútu. Ich spánok bol plytký a nepokojný. Nad ránom ležali vedľa seba, oči doširoka otvorené. Alejandro nemohol uveriť, že je slobodný. Koľko rokov bol zavretý? Sám nevedel. Všetko sa mu zlievalo dohromady.

Otočil sa k Sophie. „Naozaj si si zabila otca?“

Urazene sa zamračila. „Nikoho som nezabila!“

„Tak prečo si skončila v blázinci?“

Prudko sa nadýchla. „Pretože bohatí ľudia majú priveľa privilégií. A málokto verí slovám vtedy osemnásťročného dievčatka. Viac vedieť nemusíš.“

„Nemala by si byť v base?“

Sophie zavrčala. „Basa ťa nezbaví svojprávnosti.“

Tomu absolútne nerozumel, ale zo strnulosti jej tela pochopil, že ak bude naďalej vyzvedať, pravdepodobne bude skopnutý na zem. Pretočil sa naspäť na chrbát. „Čo budeme robiť?“ zmenil tému.

Dlhé, predlhé ticho.

„Peniaze nám nevydržia večne. Mali by sme sa dostať čo najďalej odtiaľto, vyhnúť sa polícii, nemocniciam a kamerám,“ zhrnula fakty.

„Ale kam pôjdeme?“

Sophie si zahryzla do pery. „Ja sa potrebujem dostať do Francúzska.“

Zamračil sa. „Nie je to miesto, odkiaľ ťa priviezli?“

To áno a skrížilo jej to plány. „Tušila som, že otcova nová manželka sa o niečo pokúsi a pripravila som si záložné plány.“ Nikdy by jej ale nenapadlo, že skončí v Dánsku.

Alejandro na ňu znovu prekvapene pozrel. „Ty si plánovala, že skončíš v blázinci a utečieš z neho?“

Nebadane sa usmiala. „Správne. Trvalo mi to síce dlhšie, než som predpokladala, ale nakoniec som aj tak slobodná.“

„Prečo si neutiekla keď ťa držali ešte vo Francúzsku?“

Do očí sa jej nahrnuli slzy. Pritisla si ruky k hrudi, akoby v snahe ochrániť si ju. „Macocha mala podplatených doktorov,“ zašepkala. „Držali ma na samotke, vyhladovali a bili. Taká slabá som sotva zvládla ísť na prechádzku, nie to ešte zdrhnúť.“ Hlas mala ľadový.

Alejandra striaslo. „Myslíš to vážne?“ Prešiel ním surový hnev a potreba niekoho zabiť. Priam sa videl, ako jej trýzniteľov škrtí.

„Bohužiaľ áno.“ A aj keď sa snaží tváriť nezúčastnene, zanechalo to v nej mnoho hlbokých rán. Nateraz ju pri sile drží adrenalín a potreba prežiť, ale cítila, že keď tieto podmienky pominú, psychicky sa zrúti. Ani nespozorovala, že jej po tvári stiekli slzy, až kým nepocítila ako ich Alejandro jemne zotrel. Nakláňal sa nad ňou a prvý raz nevyzeral... šialene. Prisahala by, že plne pri zmysloch a rozumie, čo sa deje a čo mu povedala.

„Chceš sa im pomstiť?“ odhadoval.

Hystericky sa zasmiala. „Nestoja mi za to. Chcem len svoj život.“ Smrkla. „Chcem rozhodovať sama za seba. Mať domov, kde sa budem cítiť bezpečne.“

Zamyslene jej pozrel do modrých očí. Ako je možné, že nechce pomstu? Má na ňu nárok. Ublížili jej. Vzali jej celé roky mladosti. Slobodu. „Nič viac?“

Dotkla sa jeho dlane na svojej tvári. „Som skromná.“

Pichlo ho pri srdci.

„Čo chceš robiť ty, Alejandro? Kam sa podeješ?“

Na to nemal odpoveď. Posadil sa a prehrabol si krátke vlasy. „Neviem. Tí, ktorí ma do blázinca poslali... sú stále tam vonku. Budú po mne pátrať.“

Aj Sophie sa strnulo dostala do sedu. „Sú nebezpeční?“

To keby vedel. „Oni... tvrdia, že som... niekto iný. Že Alejandro nie je moje meno.“

„Prečo si myslíš, že to tvrdia? Chcú od teba niečo?“ šepla.

Neodporovala mu. Vie, že je blázon, ale nenavážala sa do jeho identity. Prvá po rokoch. Prijala jeho tvrdenie, hoci sama nemôže vedieť, či je pravdivé. Akási úzkosť v jeho hrudi sa uvoľnila. „Asi. Neustále opakujú, že si musím na niečo spomenúť. Vraj sa volám Sachiel.“

„To je skutočne divné meno.“ Schúlila sa do klbka a mierumilovne ho pozorovala. „Čo teda o sebe vieš? Ty, nie čo ti povedali iní.“

Naprázdno preglgol. „J-ja... volám sa Alejandro Reyes.“

Prikývla. „Pochádzaš zo Španielska? Hádam podľa mena.“

Mal by? Je to španielske meno? Nevedel. „Asi.“ Pritlačil si dlaň na čelo. „Neviem. Neviem, kto som, Sophie.“ Uprel na ňu zničené sivé oči. „A desí ma to.“

Prisunula sa k nemu a opatrne mu položila dlaň na plece. „Len pokojne.“ Pocítila k nemu sústrasť. Čo sa mu muselo stať, že zabudol na to, kým je? Aký to musí byť pocit? „Prídeš na to, som si istá.“

Možno, ale bude sa mu páčiť, čo zistí?