Úsvit archanjelov 6

 

Zima ráno mierne poľavila. Sophie počkala takmer do poludnia, než začala s farbením vlasov. V polorozpadnutom domčeku netiekla voda, preto boli odkázaní na nakúpené fľaše, ktoré priniesla predošlý deň. Napriek jej snahe a Alejandrovým priam bielym vlasom, hnedá farba mu takmer vôbec nechytila. Trochu sa mu zmenil odtieň, ale to bolo všetko.

Po dlhom presviedčaní ho konečne prinútila k tomu, aby jej pomohol. Najskôr na seba dala peroxid, potom si vlasy zafarbila na modro. Nebola to jasná, žiarivá modrá, ale tmavá s jemnými odleskami. Nepritiahne ňou pozornosť.

Pred večerom, obaja s ešte vlhkými vlasmi, založili oheň v krbe na krátku chvíľu, aby dym z komína neprilákal neželanú pozornosť. Rozohriali miestnosť, ktorú sa pokúsili čo najlepšie izolovať, a dojedli posledné zásoby jedla. Sophie znovu spočítala ich úbohé financie.

Alejandro sedel pred vyhasnutým krbom, pred ktorý pritiahli dosku na spanie. Vyzeral neprítomne a to jej dovolilo si ho detailne prezrieť vo svetle baterky, ktorú položili na vyvýšené miesto, aby neboli v úplnej tme.

Už jej nepripadal ako starec. Ako to mohol uhrať v sanatóriu? Vedeli ošetrovatelia, že je v skutočnosti mladší? Prisahala by, že mu ešte aj tých pár vrások začalo miznúť. Pravdepodobne sa jej to len zdá, keďže je upravený a konečne mu vidí do tváre. Prisadla si k nemu. Keď plánovali útek, nedohodli sa na dlhšej spolupráci. Vtedy dúfala, že len čo prejdú bránami, ich cesty sa rozídu. Kam by ale šiel Alejandro? Za rodinou, ktorá ho na to miesto zrejme poslala?

„Zajtra ráno by sme mali ísť ďalej,“ povedala potichu.

Alejandro sa prebral zo zadumania, ale nepozrel na ňu. „Ako? Stále máme tieto handry, ktoré sú ako päsť na oko.“

Áno, to je tá nepríjemnejšia vec, ktorá ich čaká. „Nemáme dosť financií na nové. Nie ak chceme ešte niekedy jesť.“

Zovrel päste. „Nechcem kradnúť.“

To ani ona. „Nemysli si, že sa mi tá myšlienka páči. Toto je o prežití, Alejandro. Vezmeme si nejaké lacné handry z obchodu.“

Znovu si pritisol ruku na čelo. „Nie. Nechcem. Nemôžem. Je to zlé.“ Priam vyzeral, že ho to fyzicky bolí. Pomyslenie na krádež.

Skvelé, utiekla z blázinca s chlapíkom s morálnymi zásadami. Sophie nevedela, či sa smiať alebo plakať. „Môžem to zariadiť sama,“ ponúkla sa. „Počkaj na mňa tu a ja...“

Schytil ju za predlaktie, až sa strhla. Tichučko zhíkla a odrazu bola jeho tvár len centimetre od jej. Tie oči... v tých očiach bolo niečo neskutočne silné. Preľakla sa. „Nebudeš pre mňa kradnúť,“ povedal prísne. „Nekaz si tým činom nevinnosť.“

Nevinnosť? Ona? „Alejandro,“ povedala trpezlivo. „Je to zločin, keď ti ide len o základné prežitie? Je zločinom, keď si hladujúci ukradne kus chleba?“ skúsila to naňho filozoficky.

„My nehladujeme.“

„Hrozí nám doživotné väzenie v blázinci, kde nebudeme mať nič,“ pripomenula mu. „Nedovolia nám nikam ísť. Objavovať nové veci. Vidieť svet. Vlastniť čokoľvek. Rozhodovať o sebe.“ Oči sa jej zaplnili slzami. „Ja tak nemôžem žiť, Alejandro,“ vzlykla. „Zabijem sa.“

Tentoraz sa k nej plne otočil a voľnou rukou sa dotkol Sophienho líca. „Ani to nerob. Prosím.“

Vytrhla sa mu. „Nerobíme to pre to, aby sme niekomu ublížili, alebo sa obohatili.“

Stále sa s tým nedokázal zmieriť. „A čo charita? Nejaké organizácie, ktoré rozdávajú handry chudobným?“

Pokrútila hlavou. „Polícia aj zamestnanci sanatória budú očakávať, že by sme sa tam objavili. Vedia, že potrebujeme nové handry a...“ Čosi jej napadlo. „Možno nepotrebujeme práve charitu.“

„Ale?“

Nadýchla sa a premýšľala. „Možno je v meste box na darovanie starého oblečenia. Však vieš, na recykláciu. Vlastnia ich mnohé charity a vyberajú len raz týždenne alebo raz mesačne. Ľudia do nich vhodia handry, ktoré už nepotrebujú a dobrovoľníci ich pošlú kam je potrebné.“

To už znelo lepšie. Alejandro sa usmial. „Mohli by sme si vziať niečo pre seba?“

„Nebude to ľahké. Boxy sú zamknuté a budeme musieť nájsť niečo, čo je vyprané, ale ak sa ti skutočne prieči kradnutie... je to jedna z možností,“ teoretizovala.

„Vyskúšame to,“ rozhodol.

Sophie hneď poklesli plecia. „Ale za denného svetla to nepôjde.“ Prehrabla si vlasy. Zdali sa byť celkom suché. „Musíme to urobiť dnes v noci.“

„Hneď?“

„Čím skôr.“ Alejandro vyskočil na rovné nohy a podal jej ruku. „Tak poďme na to!“

 

 

 

Nájsť box nebolo také náročné, ako si mysleli. Po hodine blúdenia v rezidentskej štvrti našli hneď tri na rázcestí. Pod rúškom tmy vylomili zámku a prehrabali obsah. Do chatky sa vrátili s batohmi plnými náhradného oblečenia. Sophie bola nadšená. Okamžite si obliekla nové džínsy, ktoré síce boli o dve čísla väčšie, ale neskutočne pohodlné, hrubý rolák a neskutočne príjemný svetrík, ktorý ju zahrial.

Alejandro bol tiež rád, že sa môže zbaviť starého outfitu. V jednoduchých čiernych nohaviciach, modrej košeli a športovej mikine si ľahol k usmiatej Sophie. Páčil sa mu jej úsmev. Vo svetle baterky na seba pozreli, akoby práve vyhrali olympiádu.

„Budeme v poriadku,“ povedal, sám nevediac prečo. Usadila sa v ňom nádej, ktorú necítil ani nepamätá. V tejto chvíli si však bol istý, že on a Sophie majú šancu na niečo, čoho sa dávno vzdali.

„Budeme v poriadku,“ zopakovala. Aj ona po dlhej dobe zažila záblesk pozitivity a viery v lepší zajtrajšok.

Ako tak ležali vedľa seba, ich dlane sa dotkli a po krátkom váhaní Sophiena menšia rúčka vkĺzla do Alejandrovej. Preplietli si prsty a zaspali.

 

 

Po dvoch nociach na tvrdej doske boli Sophie aj Alejandro stuhnutí a ubolení. Kĺby im protestovali, ale nedbali na to. Zahladili za sebou stopy, spálili handry z inštitútu a s batohmi na pleciach sa vydali do sveta. Neodvážili sa vyjsť na cestu pre prípad, že by narazili na políciu, ktorá po nich pravdepodobne pátra v najbližšom okolí, ale nechceli ani blúdiť lesom. Preto kráčali za prvou líniou stromov smerom na juh a ukrývali sa vždy, keď okolo nich prešlo auto.

Dostali sa do väčšieho mesta, kde sa dalo lepšie stratiť. V supermarkete si nakúpili najlacnejšie jedlo, ktoré sa dalo, a časť z neho zjedli v parku.

„Naozaj sa chceš vrátiť do Francúzska?“ pokúšal sa ju odhovoriť Alejandro, ktorý sa ešte menej podobal na starca, ktorého spoznala. Pokožku mal čistejšiu, pevnejšiu a vlasy nejakým zázrakom zbledli aj po farbení. Tentoraz by mu vek neodhadla na viac než tridsať rokov. Stále vyzeral mierne vychudnuto, no už nie krehko.

Preskakuje jej?

„Len na krátko. Niečo si vyzdvihnem a padám.“

„Čo?“

Sophie sa napila a odhodila fľašu do najbližšieho koša. „Keď sa môj otec oženil s tou odpornou zlatokopkou, vedela som, že sa ma nejakým spôsobom bude chcieť zbaviť.“ Netušila, že na ňu našije vraždu a dá ju vyhlásiť za šialenú, ale učíme sa na vlastných chybách. „Vybielila som jeden z otcových účtov, v ktorom mal financie na moje vysokoškolské štúdiá a kúpila za ne zlato a šperky. Tie som rozmiestnila do schránok po celej krajine, aby som sa k nim v prípade potreby mohla dostať, keď ma tá suka odreže od rodinných peňazí. Prenájom schránok som anonymne zaplatila na dvadsaťpäť rokov dopredu,“ vysvetlila mu hrdo.

Alejandra jej chytrosť prekvapila, ale aj znepokojila. „Nepotrebuješ k schránkam kľúče?“

„Nie k týmto. Sú buď na heslo, odtlačky prstov alebo skeny oka.“ Zazubila sa. „Veľmi populárne medzi mafiánmi a inými osobami s nelegálnymi pletkami. Vlastní ich súkromná firma, ktorá sa nepýta otázky, nevedie si záznamy a nespolupracuje s políciou.“

Áno, Sophie je rozhodne trochu desivá. „Len tak zo zaujímavosti, nemáš niekde uskladnený kontraband zbraní, však nie?“

Vyprskla do smiechu. Bolo tak príjemné sa úprimne smiať! „Nie. S tým nechcem mať nič spoločné.“

Dobre vedieť. Aj on odhodil obaly a nadýchol sa čerstvého vzduchu. Ešte stále ho prepadala úzkosť, ale už nie taká silná, že sa musel schúliť na posteli a plakať. „Ako sa dostaneme do Francúzska?“

Sophie si povzdychla. „Rozhodne pozemnou dopravou.“ Keďže nemajú doklady. „Na vlak a ani autobus nemáme peniaze.“ Vlastne už pomaly nemajú ani na jedlo. Musia sa obmedziť na dva jednoduché jedlá denne a aj to im vydrží len päť dní.

„Stopom?“

To sa zdalo ako jediné riešenie. Stále to však nerieši ich problém kde prespať. „Ideálne cez Nemecko. Jedna zo schránok je hneď v Štrasburgu.“

„Nie je to riskantné?“

„Nevidím inú možnosť. Musíme konať rýchlo a nielen kvôli peniazom.“ Vážne naňho pozrela. „Len čo sa macocha dozvie, že som utiekla, najme si detektívov. Je možné, že zaplatí televíziám, aby zverejnili moju fotografiu. Upraví príbeh a povie, že som nebezpečná teroristka.“

To znelo prehnane. „Prečo by to robila?“

Sophie si nervózne hrýzla peru.

Alejandro vzal jej ruku do svojej. „Sophie?“

Otriasla sa. Ťažko sa jej formovali slová. To, čo jej tá žena urobila, ju traumatizovalo. Vzala jej slobodu rozhodovať. Bili ju. Vyhladovali. Nemala žiadne slovo, nemohla sa brániť, nikto nedohliadal či je vôbec v poriadku. „Pretože vie, že poznám pravdu. To ona mi zabila otca. Všetko jeho bohatstvo malo pripadnúť mne ako jeho jedinej dedičke, pretože jej dal predmanželskú zmluvu a neboli spolu ani tri roky. Jediným spôsobom ako sa dostať k peniazom bolo vyhlásiť ma za nesvojprávnu a získať postavenie legálnej zástupkyne. To je jediný dôvod, prečo nie som v base.“

Opäť ním prešiel surový hnev. Neskutočný hnev. Toto je ľudstvo. Zabíja sa pre majetky. Pre názory. Pre presvedčenie. Pre vonkajší výzor. Chcel tú ženu potrestať! Zaslúži si to! Zaslúži si trpieť ako Sophie! „Kde žije?“

Mykla plecami. „Naposledy v Paríži, ale otec vlastnil desiatky nehnuteľností po celej krajine. Môže byť kdekoľvek.“

Toto je bezvýchodisková situácia! Neexistuje šanca, aby sa dostali do Francúzska nepozorovane, keď majú za pätami políciu, zamestnancov sanatória, jej šibnutú macochu a do toho tú dvojicu, ktorá ho do blázinca poslala! „Potrebujeme lepší plán,“ rozhodol. „Nemôžeme spávať v lesoch, poriadne nejesť a ešte k tomu nemať prístup k sprche a hygiene.“

Sophie pohltilo zúfalstvo. „Ja už som vyčerpala všetky možnosti,“ povedala skľúčene.

Alejandro frustrovane vstal a prechádzal sa sem a tam popred lavičku. Sú tu len vďaka nej. Ona našla cestu ako utiecť, ona myslela na všetky premenné, ona dbala na zmenu ich výzoru, jedlo a úkryt. Sophie siahla až na dno svojich síl a čo robí on? Len sa pridal. Musí jej nejako pomôcť. Musí nájsť spôsob! Nie je bezmocný, sakra!

Hnev sa v ňom len hromadil a čosi prelomil. Bolo ho priveľa. Mozog mu zapracoval a využil tú energiu. Rozbolela ho hlava. Pretrel si oči. V ušiach mu zaľahlo. Nevedel ako dlho bojoval s touto zvláštnou nevoľnosťou, ale po chvíli na hrudi pocítil jemný dotyk. Sophie ho odtiahla naspäť na lavičku a trela mu rameno, aby sa upokojil.

 

Let. Letel vzduchom. Lietal pravidelne. Mal krídla a ovládal ich. Mohol mať plnú zbroj a vôbec ho nezaťažila. Jedno mávnutie a bol nad zemou. Hľadel na tie úbohé stvorenia neschopné vidieť si ďalej od nosa a tešil sa, že tu čoskoro nebudú. Nenávidel ich. Nenávidel každú ich bunku!