Úsvit archanjelov 7

 

„Alejandro!“ doľahol k nemu Sophien vydesený hlas. „Čo ti je?“

Myseľ sa mu vyjasnila a on bol znovu v prítomnosti. Niečo však bolo iné. Svet videl inak. Jasnejšie. Detailnejšie. Zaostril na Sophienu ustaranú tvár a zalialo ho príjemné teplo. Jej strach oňho bol skutočný. Jednu ruku mala na jeho líci v snahe upokojiť ho. Išla z nej číra nevinnosť. Úprimnosť. Vzácny to úkaz. Prikryl jej dlaň svojou a zhlboka dýchal.

„Bol to záchvat?“ obávala sa. „Môžeš hovoriť?“

Obava. Tá neskutočne čistá obava. Ako môže byť toto dievča súčasťou tak odporného, skazeného druhu?

Čo je to s ním? „Nie. Len na mňa všetko doľahlo,“ zaklamal jej.

Nevyzerala presvedčene. „Potrebuješ niečo? Viac vody? Lieky? Nájdeme spôsob, ako sa k nejakým dostať a...“ zmĺkla, keď jej priložil prst na pery. Nezdal sa byť až tak otrasený.

„Som v poriadku,“ uistil ju.

 

 

Žil dlho. Veľmi dlho. Vystriedal mnoho identít. Videl takmer všetko – vojny, masakre, hladomory, genocídy, mŕtvoly na uliciach, horiace mestá, pochodujúce armády, masové hroby a nikdy nekončiace zúfalstvo.

On však nie je ako oni. Nikdy nebude. Je mocnejší. Ovláda sily, o ktorých môžu oni len snívať. Videl ich živoriť v jaskyniach. Videl ich umierať po obyčajnej reznej rane. Je to krehký druh. Ich myseľ je ľahko ovládateľná. Poddajná. Netrénujú ju. Nemyslia. Nechcú. Bažia len za pohodlím. Nevadí im, čia krv ich pohodlie vykúpi, ale nepoznajú celú pravdu. Karma s nimi zostáva. Karma si pamätá. Sprevádza ich ako vlajka určujúca ich reinkarnáciu.

Nie sú si rovní.

Narodili sa tak.

Konanie ich rozdeľuje.

Niektorí si nezaslúžia, čo majú. A on im ochotne vezme to, čo vzali iným...

 

 

Alejandro potriasol hlavou ako podráždený pes. Stále mu v nej dunelo. Tak dlho potláčal fakty, ktoré sa nedali ignorovať, až sa zbláznil. Vždy to však vedel. Že žije už neskutočne dlho. Nestarol. Neumieral. Dokázal meniť podobu. Roky sa zlievali dohromady, národy a mocenské systémy stratili zmysel. Všetko stratilo zmysel. Už na to nechcel myslieť. Začlenil sa medzi ten odporný druh, ale neušiel sám pred sebou a teraz... teraz nevie ako ďalej.

Kým je? Aká sila v ňom drieme? Môže tou silou ochrániť ženu, z ktorej necíti odpor ako z ostatných ľudí?

„Ak si potrebuješ odpočinúť, nájdeme nejaké miesto,“ skúsila to znovu, ale opäť ju umlčal.

„Si pridobrá pre tento svet, človiečik,“ povedal a jeho intonácia sa zmenila. Doteraz sa rozprávali po anglicky, obaja s prízvukom, ale jeho prízvuk sa zrazu stratil.

„Alejandro, desíš ma,“ pípla.

Pokúsil sa o úsmev. Sophiena karma bola nádherne čistá, poznačená len utrpením ktoré prežila v rukách iných a označila ju za statočnú dušu. „To nič. Len spomienky. Byť von z toho pekla mi naštartovalo myseľ,“ zahmlieval. Nemôže jej povedať pravdu. Sám ju nepozná celú. Vie však že nie je bezmocný, ako si myslel.

Oči sa jej rozžiarili. „Na niečo si si spomenul? O sebe? Napríklad na rodinu? Kamarátov?“

Môže byť ešte nevinnejšia? Teší sa z možnosti, že sa jeho stav zlepšil, hoci by z toho nemala žiadny úžitok. Čo je toto za človeka? Pohladil ju po ostrihaných vlasoch. „Mala by si byť anjelom.“

To bola zvláštna poznámka. Alejandro ju miatol čím ďalej tým viac. Je možné, že má poruchu osobnosti? Preto sa jej zdá iný? Ale v sanatóriu nič také neprejavoval. To by si všimla. Aj ošetrovatelia by sa k nemu správali inak. Videla pacientov s podobnou diagnózou. On sa nezdal ako vhodný kandidát. „Čo ti je? Prosím, povedz mi to.“

To mu ešte nie je celkom jasné. „Viem ako si trochu uľahčiť cestu do Francúzska,“ povedal namiesto odpovede. „Skúsiš mi trochu dôverovať?“

Zahryzla si do pery. Dôvera sa jej v živote málokedy vyplatila. Nechcela mu klamať.

Pochopil. Cítil to z nej. A nemal jej to za zlé. „Vyčkaj tu pol hodiny. Potom príď pred vstup do parku, dobre?“

„Čo chceš urobiť?“

To, k čomu má moc. „Uvidíš. Máš moje slovo, že sa nikomu nič nestane.“

Má snáď na výber? Celá zmätená sledovala Alejandrov odchod. Niesol sa sebavedomejšie, istejšie. Odkedy utiekli, mení sa jej pred očami. Naozaj ho sanatórium tak ubíjalo? Prišlo jej ho ľúto.

 

 

Alejandro mesto nepoznal, ale nebolo práve náročné nájsť luxusnejšiu nákupnú zónu plnú drahých áut. Vošiel do podzemných garáží a ukrytý v tieňoch pozoroval ľudí prúdiacich okolo neho.

Ich karma naňho kričala.

Štyridsaťročný chlapík, čo spreneveril milióny z firmy, pre ktorú pracuje.

Tínedžer so záľubou v šikane.

Mladá žena podporujúca rasizmus na sociálnych sieťach.

Matka dvoch detí, z ktorých ani jedno nie je manželovo.

Biznismen s troma milenkami nakazený HIV. Ten postačí.

Alejandro k nemu podišiel, keď si otváral svoj luxusný mercedes a zvrtol ho k sebe.

„Hej chlape, čo to...“

Pozrel mu do očí. Uprene. Intenzívne. Sila, ktorej nerozumel, prešla do toho úbohého človeka. Je v jeho moci. Už to niekedy urobil? Zrejme áno, pretože vedel čo ďalej. Vedel ako manipulovať jeho jednoduchou mysľou.

Muž stratil akýkoľvek výraz tváre.

Alejandro si od neho vzal kľúče a vyprázdnil mu tučnú peňaženku. „Odkráčaš na opačný koniec mesta. Nevieš, čo si dnes robil a kde si bol. Auto si nevidel už niekoľko dní a je ti to jedno, lebo máš dva ďalšie. Zajtra pôjdeš na políciu a priznáš sa, že si úmyselne nakazil tri ženy pohlavnou chorobou,“ prikazoval mu pokojne.

Človek zo seba vyhabkal akési zvláštne áno a urobil, ako mu bolo povedané.

Alejandro sa vysilene oprel o vozidlo. Toto bol náročný kúsok. Mal pocit, akoby zabehol maratón. Klesol na sedadlo šoféra a uvedomil si, že na toho chlapíka prehovoril v dánčine. Nevedel, že vie po dánsky.

Nevedel veľa vecí.

Mohla mať tá šibnutá doktorka pravdu?

Je nejaký anjel?

Pozrel na hodinky a zabudol na svoje úvahy. Sophie čaká. Naštartoval a prišiel na ďalšiu zaujímavú vec o sebe – zdá sa, že vie šoférovať.

 

 

Sophie najskôr neverila vlastným očiam, keď uvidela nablýskaný mercedes, z ktorého vystúpil Alejandro, akoby to robil každý deň. So sánkou až na zemi k nemu prišla a ukázala na vozidlo. „Čo to má znamenať?“

„Máme odvoz.“

„Áno, to som si všimla, ale ako si k nemu prišiel? Myslela som, že sa ti krádež protiví.“

Protivila. Nechcel okradnúť nevinných, úprimných ľudí. Ak ešte nejakí existujú, ale teraz... sú mu za prvé ukradnutí a za druhé, absolútne neľutuje tohto chlapíka. „Majiteľ auta je kriminálnik. Nebude mu chýbať.“

Sophie sa pokúšala byť čo najpokojnejšia a použiť naňho logiku. „Ak je kriminálnik, zrejme použije nie práve čestné metódy, aby svojho meďáka znovu našiel.“

Alejandro sa diabolsky usmial. „Z basy sa mu to bude robiť ťažko.“

Tentoraz sa už trochu vydesila. „Čo si urobil? Ako to vôbec vieš? Videl si ho niečo vykonať? Sú v aute drogy? Zbrane?“

To si neoveril. „Myslím, že nie.“ Otvoril jej dvere.

Sophie sa ani nepohla. „Alejandro, potrebujem vedieť do čoho si nás dostal.“

Vzdychol a oprel sa o bok auta. „Vidím to. Na ľuďoch. Vidím akí sú.“ Lepšie to vysvetliť nedokázal.

„Vidíš?“ zopakovala.

Kývol hlavou smerom k starčekovi so psom kúsok od nich. „Bývalý doktor. Zabil troch pacientov. Úmyselne.“ Ukázal na párik mladých stredoškolákov. „Chodí s ním lebo je bohatý.“ Obrátil pozornosť na náhodnú mamičku s dieťaťom v parku. „Manžel ju bil. Zvažuje útek.“

Sophie to považovala za absurdné. Nikto také veci nevie. „Vymýšľaš si,“ povedala.

Sivé oči sa upreli na ňu so zarážajúcou intenzitou. Alejandro k nej prišiel a vzal jej tvár do dlaní. „Bola si dobrovoľníčka v útulku pre zvieratá. Zachránila si ich z ulíc desiatky. Obetovala si svoje rok šetrené peniaze, aby si chudobnej spolužiačke zaplatila náročnú operáciu bez ktorej by umrela. Nikdy si jej to nepovedala. Každý rok si nosila hračky do sirotinca.“ Všetky tieto činy prechádzali jej karmou, robili z nej žiarivú hviezdu medzi ostatnými ľuďmi. Nie je jedinečná, ale je jedna z mála.

Po lícach jej na Alejandrove prsty stiekli slzy. Ani len jej otec nevedel o sirotinci.

„Auto patrilo chlapíkovi, ktorý nakazil tri ženy HIV, týral zvieratá a obťažoval svoje podriadené. Nebude mu chýbať.“

Sophie sa mu vytrhla, aby si utriedila myšlienky. Je šialený Alejandro alebo ona? Nikto také veci nemôže vedieť len tak. Alebo áno? „Čo si zač?“

„Úprimne netuším, ale viem že ti nechcem ublížiť, Sophie,“ presviedčal ju jemným hlasom.

Naprázdno preglgla. Aké sú jej možnosti? Umrieť na ulici hladom? Nechať sa chytiť a skončiť na samotke? Potlačila pud sebazáchovy, ktorý jej hovoril aby utiekla, a nazrela do auta. „Vravíš, že mal HIV?“

„Áno.“

Čo najopatrnejšie prehľadala priehradky a sedadlá. Nechcela riskovať, že by bral aj drogy a niekde sa tu povaľujú použité ihly. Keď sa uistila, že nič také nehrozí, posadila sa. Alejandro zabuchol dvere a nasúkal sa za volant. Hladko sa zaradil do premávky.

„Je ti jasné, že to čo sa práve stalo nie je celkom normálne?“ upozornila ho.

Nepozrel na ňu. „Viac než jasné.“

Sophie pochopila, že je pravdepodobne rozhodený rovnako ako ona. Keby boli v inej situácii, zrejme by všetko analyzoval a pokúsil sa nájsť logické vysvetlenie, ale to je luxus ktorý si nemôžu dovoliť.

Vyšli z mesta a na zabudovanej navigácii zadali Štrasburg. Cestu im vypočítala na dvanásť hodín jazdy. „Koľko nám podľa teba vydrží nádrž?“ kalkulovala Sophie.

„Toho by som sa neobával.“ Z vrecka vytiahol takmer päť stoviek, ktoré mu majiteľ auta “daroval“.

Vyvalila oči. „Skutočne ma desíš, Alejandro.“

Desí sám seba, ale aspoň sa už necíti neschopný! „Neublížim ti,“ bola jediná vec, ktorú jej mohol povedať.

„Nechcem ani, aby si ublížil iným,“ povedala varovne.

Zovrel volant. Vždy ho mátala nenávisť k ľuďom, ale posledné hodiny sa len stupňuje. Rozhodne chce ublížiť tej suke, ktorá dala Sophie zabásnuť. A zamestnancom sanatória, kde ju bili. „Neviem čo sa so mnou deje,“ precedil pomedzi zuby. „Sľúb mi ale jednu vec.“

„Akú?“

Pozrel na ňu. „Ak to začne byť nebezpečné, uteč odo mňa!“