Úsvit archanjelov 8

Lucifer počúval Kristinino ponosovanie na Sachiela, akoby to bola jeho vina, že on a aj nejaká ľudská žena utiekli a nevedia ich nájsť. Nerozumel tomu. Sachiel je na prášky. Nevie sa správať, nerozozná realitu, neustále kričí a znovu – je na prášky. Nájsť ho by malo byť ako nájsť maják v tme!

„A teraz kvôli tvojmu brilantnému plánu zavrieť archanjela do sanatória mi chýba pacientka, ktorá skutočne potrebovala moju pomoc a je v nebezpečenstve!“ rapotala Kristina, ale jediná kto ju počúval bola Amira usadená po jeho boku v upírkinej kancelárii.

„Máš nejaké stopy?“ vyzvedala trpezlivo Amira.

Kristina si odfrkla. „Nie. Boli sakra dobrí! Prehľadali sme mesto aj les a nič! Sachiel mi je ukradnutý, tomu nič nehrozí okrem mierneho nepohodlia, ale Sophie...“ Udrela po stole. „Sophie je v nebezpečenstve.“

„Prečo? Je jej psychický stav život ohrozujúci?“

Upírka pokrútila hlavou. „Nie. Sophie je zdravá a nemá žiadnu poruchu.“

Amire unikala súvislosť.

„Vytiahla som ju zo zariadenia, kde niekto platil zamestnancom, aby ju mlátili, vyhladovali a psychicky týrali. Prišla sem podvyživená, nehovorila a mala modriny po celom tele. Sophie je dedička zosnulého magnáta, z ktorého vraždy bola obvinená jeho novou manželkou. Manželkou, ktorá nedostala ani euro po jeho smrti. Keď zistila, že Sophie zdedí všetky majetky, zmenila svoju výpoveď, sfalšovala zdravotné záznamy a urobila z nej šialenca. Namiesto vo väzení skončila nesvojprávna a jej macocha sa stala správkyňou jej majetku. Sophieno prežitie bolo závislé od tohto inštitútu. Nie je nič jednoduchšie než ju vypátrať a zabiť a kúpať sa v prachoch. Čo je horšie, už sa dozvedela, že Sophie utiekla, pretože sme to museli nahlásiť polícii.“

Amira štuchla do Lucifera, aby začal brať situáciu vážne. „Čo môžeme urobiť?“

Kristina rozhodila rukami. „Mňa sa pýtaš? Ja som robila len svoju prácu. Je to Luciferov trafený brat, nie môj!“ prskala, až jej bolo vidieť tesáky.

„Nájdeme ho. Ich oboch,“ sľúbil jej. „Blázon a človek na úteku a bez prostriedkov sa ďaleko nedostanú. Nasadím na nich anjelov.“

„To by som prosila.“ Kristina si otvorila balík krvi, aby sa upokojila. „A už mi sem toho blázna nevoď!“

 

 

 

Bel mala vcelku pokojný život. Už veľmi dlho. Okej, pokojný je relatívny pojem. Viesť mafiu nie je relax určený pre každého. Na druhej strane, robilo jej to dobre na duši. Nie je nič krajšie než nalákať mocichtivých babrákov na šancu byť niekým a pomaly vidieť, ako sa im rúca život pretože nie sú schopní taktického myslenia a diskrétnosti.

Spoločnosť by jej mala ďakovať.

Dostala do väzenia viac úbožiakov než akákoľvek tajná služba. A keď sa ich zbavila, pekne skonfiškovala ich majetky, zaplatila rodinám za mlčanie a žila si ako v bavlnke.

Práve tento nádherný, pokojný a naplňujúci život skončil v onen osudný deň, keď sedela vo svojej kvetinami prepchatej kancelárii v Istanbule, na najvyššom poschodí administratívnej budovy plnej bezcharakterných biznismenov. Ich márnivosť a honba za statkami ju napĺňali energiou.

Bel pokojne jedla svoj obed a cucala ovocné smoothie, keď ju vyrušila asistentka. Tá bola jedna z mála trvalých zamestnancov, ktorých sa Bel neplánovala zbaviť. „Práve nám volala Clarisse Vincentová.“

Bel sekundu pátrala v pamäti, než si vybavila botoxom a silikónom preplnenú blonďatú zlatokopku z Francúzska, ktorá skutočne nie je zbehlá vo financiách. Chcela si uliať manželove peniaze a oni ju takmer bez námahy obrali o polovicu z nich bez toho, aby si to vôbec uvedomila. Doteraz je v tom, že investovala cez jej firmu do akcií s dvestopercentným výnosom.

Áno.

Dvestopercentným

Aj takí hlúpi ľudia existujú.

„Konečne prišla na to, že sme ju ošklbali?“ zažartovala Bel a napila sa.

„Nie.“ Asistentka prišla k jej stolu a podala jej tablet. „Potrebuje okamžite niekoľko miliónov na zaplatenie akýchsi detektívov.“

„Detektívov? Ak hľadá zdravý rozum, je to márna snaha.“

„Tvrdí, že potrebuje nájsť dievča. Sophie. Nedávalo mi to zmysel, tak som ju preverila.“ A popísala jej, ako sa pani Vincentová dostala k svojmu majetku.

Bel zaškrípala zubami. „Nechce ju nájsť, chce ju zabiť,“ domyslela si.

„Vyzerá to tak.“

Nuž, to je dilema. Ak jej tie financie poskytnú, budú ju môcť naďalej vysávať, ale nevinná mladá žena umrie. Ak sa postavia na stranu neznámej Sophie, prídu o balík peňazí. Čo len urobiť?

„Koľko toho vieme o Sophie?“

„Zložka hneď vedľa. Toto som o nej zistila.“

Bel prebehla pohľadom po základných informáciách. Nepáčilo sa jej, čo videla. „Kde je teraz?“

„To je ten problém. Utiekla zo sanatória. Nevedia ju nájsť. Ona a ďalší pacient sú už tri dni nezvestní a pátra po nich polícia.“

Ach, takže preto tí detektívi. Potrebuje sa k nej dostať skôr, než policajti. Sophie by si mohla otvoriť ústa a ak sa nájde čo i len jeden kriticky mysliaci strážca zákona, dá ju znovu ohodnotiť psychológom a potom to bude už len otázka jedného detektoru lží, aby sa karty obrátili proti ich klientke.

„Máš fotky?“

„O stránku ďalej.“

Bel pozrela na dve snímky zaslané dánskej polícii a takmer sa zadrhla svojím smoothie. Tablet jej vypadol z ruky priamo na stôl. Rozkašľala sa.

„Bel? Bel, si v poriadku?“ Asistentka ju pobúchala po chrbte.

„N-nič. To nič,“ chripela vydesená žena. Vstala zo stoličky a znovu sa zahľadela na tablet. Vedľa Sophienej fotky bol záber na neupraveného muža, ktorého tvár nevidí prvý raz. A tie chladné, sivé oči...

„Alejandro Reyes, môže reagovať na meno Sachiel,“ čítala a zrádzal ju vlastný hlas.

Niekto ho dal do blázinca.

Niekto kto pozná jeho identitu.

„Aj toho som preverila,“ pokračovala asistentka. „Bývalý vatikánsky výskumník a archeológ. Preskočilo mu po vykopávkach na Malte niekoľko rokov dozadu. Bol vášnivým oponentom manželskej dvojice Shafirovcov, historikov s prepojením na Izrael. Obaja sú mŕtvi, ich dve dcéry žijú vo Francúzsku.“

Vatikánsky výskumník? Malta? Malta?! Ako si to mohla nevšimnúť skôr?!

„Ďakujem. Môžeš ísť,“ poslala asistentku preč, aby nebola svedkom jej panického záchvatu.

Len čo sa za ňou zavreli dvere, Bel odkopla lodičky a začala sa prechádzať od steny k stene. Rozstrapatila si neprirodzené, tmavoružové vlasy. Čo len bude robiť? Čo bude robiť? Čo vôbec môže robiť?

Štyri tisícky rokov. Štyri tisícky!

Bel zo seba strhala kostýmik a závanom mágie na seba privolala jednoduché čierne šaty s odhaleným chrbtom. Premiestnila sa preč z mesta, kde mohla roztiahnuť majestátne krídla. Perie na nich bolo z číreho zlata a jagalo sa na slnku. Vzlietla, zamaskovala sa pred pohľadom ľudí a pristála na neschodnom vrchole neďalekého kopca. Stromy ustúpili malej čistinke obkolesenej prudkými kamenistými zrázmi a roklinami.

Bel prosila vesmír, aby jej volanie bolo vypočuté. „Joph, potrebujem ťa!“

 

 

 

Ďalšia osoba, ktorá viedla neskutočne pokojný život diametrálne odlišný od Bel, bola Suri na administratívnom oddelení neba v sekcii genetiky. Starala sa o rutinné papierovanie pre ostatných anjelov, občas uvarila kávu a robila zapisovateľku na väčších poradách.

Tento život viedla stáročia. Žiadne prekvapenia, žiadna dráma. Najvzrušujúcejšou vecou, ktorej bola svedkom, bola zmena riadenia nebies po tom, čo traja najvyšší anjeli rezignovali a na trón sa posadil démon Julius. Démon, ktorý to tu skutočne zlepšil a zefektívnil.

Keďže ona patrí k nižším z anjelov, veľa informácií sa k nej nedostalo a bola za to rada. Nechcela sa do ničoho zapliesť. Robila svoju prácu, dostávala zaplatené, chodila na občasné dovolenky na Zem a nič ju nezaujímalo.

O to viac bola šokovaná, keď jej myseľ zachytila slabé volanie.

Joph, potrebujem ťa!

Ustrnula uprostred pohybu a srdce sa jej rozbúchalo. Nebola si istá, či strachom alebo nadšením. Obzrela sa, či niekto iný spozoroval jej náhlu zmenu výrazu, ale znudení úradníci ani brvou nemihli.

Suri priam vibrovala zvedavosťou a energiou. Odhlásila sa z počítača a vybehla z belasej budovy v oblakoch. Keď sa nikto nepozeral, skočila dolu, roztiahla krídla a šla za volaním.

Ocitla sa na malom vŕšku v Turecku, obklopená stromami. Niekoľko metrov od nej stála žena v čiernych šatách s ružovými vlasmi po plecia a obozretne na ňu hľadela.

Bel takmer zabudla, že Joph vyzerá ako princezná z rozprávky. Blond vlasy sa jej v dokonalých vlnách krútili až na pás, jednoduché biele šaty pripomínajúce svadobnú róbu sa leskli a jej krídla žiarili. Doslova. Každé jedno pierko bolo samo o sebe zdrojom svetla.

Dve ženy na seba hľadeli s obrovskou masou potláčaných emócií. Keď bolo jasné, že na seba nezaútočia, obe stiahli krídla a riskli niekoľko krokov bližšie.

„Bel?“ povedala Joph so slzami v očiach.

„Spomínaš si na mňa?“

Smrkla. „Ako by som si nemohla spomínať? Si moja najdivokejšia súperka.“ Odmlčala sa. „Moja najdrahšia priateľka. Archdémon Belphegor.“

Bel tiež nedokázala zakryť dojatie. „Archanjel Jophiel. Chýbala si mi.“

Obe si skočili do náručia, akoby medzi sebou nikdy nebojovali.

„Čo sa stalo, drahá?“ Joph sa odtiahla a uhladila kamarátke vlasy. „Prečo si ma po toľkých miléniách zavolala?“

Bel si pozotierala slzy a zvážnela. „Ide o Sachiela. Myslím, že si začína spomínať. A zrejme nie je sám.“

Joph sa zasekol dych v hrdle. „Stretla si ho? Stretla si niekoho z nás?“

Pokrútila hlavou. „Musím ti toho veľa povedať. Poď!“ vzala ju za ruku a premiestnila ich naspäť do svojej kancelárie. „Obávam sa, že náš kúsok s vymazaním pamäte nebol trvalý.“