Úsvit archanjelov 9

 

Sophiena fotka sa objavila v správach a na internete ešte v ten večer. S Alejandrom sa jej podarilo prejsť hranicami do Nemecka, kde si aspoň trochu vydýchli. V priehradke pred spolujazdcom našli dva mobily predošlého majiteľa – zdá sa, že pre každú slečnu mal samostatný. S fotkami. A videami. Sophie chvíľu trvalo prísť na používanie tej mašinky, keďže bola celé roky odrezaná od bežných technológií, ale nakoniec sa jej podarilo dostať na internet (a zrejme slušne navýšiť účet majiteľa). Predtým ale vybrala kartu, odhlásila ho zo všetkých účtov a vypla GPS, aby sa zariadenie nedalo vystopovať.

Oznámenie o jej úteku sa dostalo na dánske aj francúzske portály. Alejandra nikde nespomínali. Podráždene si odfrkla. „Zúfalá rodina prosí o pomoc pri hľadaní mentálne nestabilnej pacientky, ktorá utiekla z ústavu po tom, čo bola usvedčená z vraždy otca,“ čítala. „Zúfalá, iste. Od strachu, že si ťa nájdem, ty suka!“ kričala na mobil. „Môže byť nebezpečná, pravdepodobne aj ozbrojená. Pokiaľ ju uvidíte, nepokúšajte sa ju konfrontovať, ale okamžite zavolajte políciu. Veríš tomu? Ešte tu chýba fakt, že som jednorožec, v noci jem malé deti a za splnu vyjem na mesiac!“

Alejandrovi sa pred očami zjavila svorka nadrozmerných vlkov, ktorí sa zmenili do ľudskej podoby a naspäť ako sa im chcelo. Potriasol hlavou. „Pridali aj tvoju fotku?“

„Ó áno, pre istotu tri.“ Vypla zariadenie, aby im čo najdlhšie vydržala baterka. Chcelo sa jej plakať. „Aj keď ma zatiaľ ľudia nespoznali, zachytili ma desiatky bezpečnostných kamier.“

„To by si musela pozrieť neskutočne veľa náhodných záznamov,“ pokúšal sa ju upokojiť Alejandro.

„Možno. Ale obávam sa, že ešte vytiahne nejaké páky. Bojím sa aké.“

 

 

Pred večerom sa zastavili po teplé jedlo v čínskej reštaurácii. Sophie zostala v aute, pretože nechcela riskovať a Alejandro im len rýchlo vyzdvihol zabalené krabičky. Zaparkovali na poľnej ceste obklopenej stromami a dohadovali sa, čo ďalej.

„Dnes prespíme v aute,“ povedal Alejandro. „Zajtra by sme mohli skúsiť nejaký lacný hotel.“

Je to risk, ale Sophie ho bolo ochotná podstúpiť pre jednu dlhú sprchu. „Pozajtra by sme mohli byť vo Francúzsku.“

„A čo potom? Tvoja macocha sa zrejme len tak nevzdá.“

Sophie smutne privrela oči. „Budeme si musieť zohnať falošné doklady. Letiskom síce neprejdem, ale možno by som sa mohla dostať aspoň z kontinentu.“

Alejandro prestal jesť. „Jednotné číslo?“

Porazene naňho pozrela. „Byť so mnou nie je práve bezpečné. Clarisse po mne pošle detektívov. Ak chceš mať pokojný život, dám ti polovicu toho čo mám v schránke a uteč tak ďaleko odo mňa ako sa dá.“

Podarené. Len pred pár hodinami od nej chcel to isté a tiež nevyzerala, že by sa ho chystala poslúchnuť. „Nenechám ťa samu proti svetu,“ povedal rozhodne.

V hrudi ju zabolelo. Sama proti svetu. Vždy bola sama proti svetu. „Ja si poradím, Alejandro. Ty máš lepšie šance.“

Odložil krabicu a vzal jej ruky do svojich. „Bez teba by som žiadne šance nemal.“ Bez nej by sa ani len nepokúsil o... o čo? Premýšľanie? Normálnosť? Nepokúsil by sa o kontrolu nad sebou.

„A ani ich mať nebudeš. Alejandro, myslím to vážne. Clarisse ide o miliardy a nielen to. Vie, že mám dôkaz o vražde.“

Oči sa mu rozšírili. „Aký?“

Zovrela pery. „Video.“

„Prečo si ho neukázala polícii keď ťa obvinili?“ rozhorčil sa.

„Pretože ma nadrogovala. Žila som v byte neďaleko ich domu, pretože sme sa s Clarisse neustále hádali. Práve som mala videohovor s otcom, keď vošla do miestnosti a nevšimla si jeho mobil. Niečo mu pichla a on spadol na zem.“ Sophie sa trhane nadýchla. „Už keď vošla, vedela som že niečo nie je v poriadku a potajme som zapla nahrávanie. Clarisse ma zbadala, keď chcela odpratať telo.“ Zotrela si slzy.

Alejandro jej jemne trel dlane aby vedela, že je tu stále s ňou. „Čo sa stalo potom?“

Potom nastalo peklo.

„Vypla mobil a ja som sa rozbehla na políciu. Clarisse ale mala nejakým spôsobom podplateného vrátnika v mojej budove. Zastavil ma a tiež mi niečo pichol.“ Roztriasla sa. „Zvyšok mám zahmlený. Viem, že som začala byť agresívna. Neovládala som sa. Prišla Clarisse a ja som na ňu zaútočila. Potom zavolala políciu. Keď som sa spamätala, bola som v nemocnici, pripútaná o posteľ, slabá ako ešte nikdy. A stále som to nebola ja. Clarisse platila doktorom, aby do mňa po kúskoch dostávali halucinogény. Nejako dostala moje odtlačky na injekciu, ktorá zabila otca, spolu s mojou DNA.“ Tá bezmocnosť, ktorú vtedy cítila, ju naveky poznačila. Zlomila jej psychické zdravie. „Clarisse sa však až neskôr dozvedela, že nemá nárok ani na euro z otcovho dedičstva a všetko pripadá mne. Preto to zahrala na obetavú mamičku, zbavila ma svojprávnosti a prevzala kontrolu ako zákonný zástupca. Súd ale nariadil aby som bola poslaná na miesto pre psychicky chorých a ona ma nemohla nechať odstrániť len tak, pretože to by už bolo podozrivé. Preto chcela, aby som to vzdala sama. V predošlom sanatóriu na tom tvrdo pracovali.“

Opäť ten pálčivý hnev, ktorý Alejandrovi prúdil žilami a volal na povrch niečo neskutočne mocné a temné. Odrazu vnímal viac. Viac života, viac energií, viac... všetkého. Cítil stromy okolo nich. Pohyby vzduchu. Svetlo prichádzajúce z ďalekých hviezd nad nimi.

A všetku tú energiu zvíril okolo nevedomej Sophie, akoby ju chcel obaliť do teplej deky. Túto ženu odísť nenechá. „Čo sa stalo s videom?“

Sophie sa prebrala z krátkeho zamyslenia. Zdá sa jej to, alebo sa svet okolo nej zmenil? Prisahala by, že kútikom oka zachytila zvláštne vlnenie. Asi jej už preskakuje. „Stihla som ho uložiť na cloud, ale obávam sa, že ho Clarisse vymazala. Našťastie som ho zvládla ešte odoslať ako správu. To ju muselo rozpáliť dobiela.“ Sophie sa zákerne uškrnula.

„Odoslať kam?“

„Vo svojich schránkach mám aj náhradné mobily. Sú vypnuté, ale správa k nim dorazí. Nedajú sa vystopovať a video nejde ani vymazať na diaľku. Sú to roky, ale video tam stále je.“ Len sa k nemu dostať...

Alejandro sa na ňu vážne zahľadel. „Ten mobil nie je v Štrasburgu, nemám pravdu?“

Povzdychla si. „Nie. Je priamo v Paríži.“ V tej rýchlosti jej nenapadlo iné číslo.

Zanadával. „Sophie, to je samovražda!“

„Ja viem!“ vykríkla frustrovane. „Preto so mnou nemôžeš ísť!“

Zatriasol ňou, až prekvapene zamrkala. „Tvoj život za to nestojí. Tá žena zabila človeka. Nebude mať problém zabiť aj teba.“

Oči sa jej zaplnili slzami. „Ale inak svoje meno neočistím. Navždy budem hľadaná. Nebudem môcť pracovať, ani len ísť k doktorovi.“ A to je existencia, ktorá jej dlho nevydrží. Obzvlášť ak bude musieť neustále utekať.

Nebudem môcť pracovať. Nie Nedostanem sa k otcovmu dedičstvu. Nebudem môcť pracovať. Jej karma len viac opeknela. Ako môže takýto človek vôbec existovať? Medzi toľkými sebcami? Neustále sa len bijú, hádajú, kradnú, štvú sa proti sebe a zrazu je tu Sophie, absolútne vytrhnutá z tohto cyklu.

Je takých snáď viac?

Kde?

Nastalo dlhé ticho, počas ktorého si hľadeli do očí. Alejandro stále pevne zvieral jej ramená a ona čakala, čo urobí. Nebála sa ho. Možno by mala, ale nedokázala to.

„Pôjdem s tebou,“ naďalej trval na svojom rozhodnutí.

Nevedela ako inak ho presvedčiť. Vzala jeho tvár do dlaní a zľahka ho pobozkala na líce. „Máme len jeden život, Alejandro. Nepremárni ten svoj na mne.“

A čo robil doteraz? Márnil roky! Bezdôvodne! A ani nevie, koľko tých rokov bolo! Nespomína si na nič výnimočné vo svojom živote. Teda nespomína si na väčšinu svojho života, ale ak by sa v ňom stalo niečo veľké, bol si istý že by mu to myseľ pripomenula. „Nepremárnim. Pretože len čo si to vybavíme s tvojou macochou, odídeme niekam ďaleko a na všetko zabudneme. Spolu.“

Nepreliate slzy si konečne našli cestu po jej lícach. Dojato prikývla, psychicky vyčerpaná. Smrkla a rýchlo dojedla čo im zostalo.

Hlboko v noci, keď ležali na čo najviac sklopených sedadlách, oblečení v niekoľkých vrstvách aby nezamrzli, Sophie pristihla Alejandra, ako ju pozoruje. Hlavu mal otočenú k nej, oči mierumilovné, tvár uvoľnená. Tiež si ho vo svetle mesiaca prezrela. „Vyzeráš inak než v sanatóriu,“ zašepkala do ticha.

Zvedavo zažmurkal. „Inak?“

Usmiala sa. „Vtedy som si myslela, že si starec.“

Niečo mu napovedalo, že on je starec. Je neskutočne starý. „Žijem už veľmi dlho,“ poznamenal neurčito.

Zasmiala sa. „Možno tak o päť rokov dlhšie než ja.“

„Koľko máš rokov?“ Uvedomil si, že to ani nevie. Sophie vyzerá mlado, ale nedokázal odhadnúť koľko výletov okolo slnka už na tejto planéte prežila.

Dievča sa zamyslelo. „Dvadsaťpäť.“ Musela to prepočítať, pretože roky sa jej zlievali a dnešný dátum vie len vďaka tomu, že čítala správy. „Ty?“

To keby vedel! „Viac než ty, to je jasné.“ Inak by si asi nepamätal Napoleona, však? A Cézara. Bol si istý, že by si rozhodne nemal pamätať Cézara, pretože to biologicky nie je možné, ale jeho biológia je sama o sebe divná.

Sophie sa k nemu otočila a schúlila sa do klbka s dlaňami pod lícom ako dieťa. „Neverím, že si Španiel. Absolútne tak nevyzeráš.“ Vlasy má biele ako sneh, oči svetlé, pokožku ako albín a celkovo... nie, nesedelo jej to. Tak trochu vyzeral ako mimozemšťan. Nadpozemsky.

Ani on tomu neverí. „Spomínam si len na Taliansko.“

„Á, Vatikán?“

Prikývol.

„Si veriaci? Preto si pre nich pracoval?“

To je náročná otázka. Nemyslí, že je akokoľvek veriaci. Nikdy neveril všetkým tým príbehom ktoré cirkev hlásala a nemal poňatia, prečo sa s nimi bratríčkoval. Niečo od nich potreboval, tým si bol istý. Sponzorovali ho vo výskume. Ale on im nikdy nepovedal pravdu.

Pravdu o čom?

„Nie,“ odpovedal jej po chvíli. „Neklaniam sa žiadnemu bohu.“

„Neklaňať a neveriť sú dve rôzne veci,“ povedala filozoficky.

Ako môže neveriť? Stretol bohov. Moment, stretol bohov? Čo je to s jeho mysľou? Ako mohol stretnúť bohov? Ktorých? Kedy? „Verím v to, čo sa dá dokázať.“

To nebol najhorší argument na údajného blázna.

„Čo ty? Veríš v... boha?“ Čo je na tom slove divné?

Sophie si navlhčila suché pery. „Poznáš ten výrok? Je Boh ochotný zabrániť zlu, ale nie je toho schopný? Tak nie je všemocný. Je toho schopný, ale nie ochotný? Tak je zlomyseľný. Je schopný a ochotný? Tak ako to, že je tu zlo? Nie je ani ochotný a ani schopný? Prečo ho teda nazývať Bohom?“  

Áno, zrejme to už niekde počul. A z nejakého dôvodu to berie osobne.

Sophie sa zhlboka nadýchla. „Ktokoľvek po tebe chce, aby si sa mu klaňal alebo mu prinášal obety len pre to, že má väčšiu silu, je maniak,“ povedala nezúčastneným hlasom. „Akákoľvek bytosť schopná zastaviť hrôzy okolo nás by to mala urobiť. A ak to neurobí, nie je lepšia od nás.“

To bral ako osobný útok. Prečo, sakra? „Ale čo slobodná vôľa?“

Zagúľala očami. „Myslím, že na tú nemáš nárok keď napríklad spáchaš genocídu.“

„Ale ak by zabránili jej spáchaniu, ľudia nikdy neuvidia že on bol ten zločinec a že genocída asi nie je správny postup v akomkoľvek konflikte.“ Kedy sa z neho stal filozof?

Sophie premýšľala. „Možno. Ale čo všetci nevinní? Aj keby som vedela, že genocída je zlá, spácham ju lebo viem, že pravdepodobne nebudem potrestaná. Tento svet nefunguje správne, Alejandro. Nie je nič zlé na tom naučiť ho neubližovať si. Bez názorných ukážok. Ani malé dieťa nevypustíš do sveta len tak, bez toho aby si mu doprial vzdelanie, bezpečné prostredie pre nájdenie samého seba a možností v živote.“

Na to už protiargument nemal. Sophie sa pretočila naspäť na chrbát, oči neprítomné. „Ak tu aj nejaká božská bytosť bola, opustila nás priskoro.“