Úsvit archanjelov 11

 

Sophie sa prebudila o necelú hodinu a necítila sa o nič lepšie. Uvidela že sú na ceste a zvedavo sa obzrela.

„Ako ti je?“ vyzvedal hneď Alejandro.

Roboticky siahla po fľaši vody a celú ju stiahla. „Ako keby ma prešiel tank a ešte na mňa pre istotu aj nacúval.“

S ľútosťou pozrel na jej utrápenú tvár. Už v nej nemala tú iskierku života, ktorá ich držala v nádeji počas prvých hodín úteku. Ktorá ju nútila ísť ďalej bez ohľadu na to, akú prekážku postretla. Mohol sa jej ale čudovať? Má na sebe prišitý masaker a vraždu otca a životy minimálne siedmych ďalších ľudí.

„Dostaneme sa z toho, Sophie.“

Odvrátila od neho pohľad. „Tentoraz nie.“ Hrýzla si peru a pozorovala ubiehajúcu krajinu. „Nesmú ťa nájsť pri mne, Alejandro. Mohli by si myslieť, že si môj komplic.“

„To mi je zvysoka ukradnuté!“ prskol. „Urobili z teba...“ nechcel to vysloviť, preto sa len nadýchol a pomaly vydychoval. „Chceli sme slobodu a tú aj dostaneme.“

„Nie každá sloboda je krásna, Alejandro,“ smrkla. „Moje fotky obleteli svet. Nemôžem ísť absolútne nikam. Ak ma nespoznajú ľudia, urobí to za nich systém rozpoznávania tvárí. Mojou jedinou možnosťou je stráviť svoju slobodu na ulici, mimo ľudí. Ty máš ešte šance! Sotva vyzeráš ako starec, ktorého hľadajú! Mohol by si nakráčať do centrály Interpolu a ani by brvou nemihli!“

Alejandro zovrel volant, až sa bál že ho vytrhne. Predstava Sophie na ulici, bez prostriedkov, bez jedla, bez zdravotnej starostlivosti, ho na smrť vydesila. Milióny vrahov, pedofilov, diktátorov a zločincov žijú v extrémnom luxuse, zákon je na nich krátky a márnia svoje dni rozhadzovaním krvavých peňazí. A ona, ktorá by s ich bohatstvom kŕmila hladných, starala sa o zvieratá a viedla charity, nemá ani len právo sa podpísať! Čo je toto za pokrivený svet? Mal chuť ho zničiť!

 

 

Vyhubia ich. Taký bol plán. Mal byť jednoduchý, ale ukázalo sa, že tento nový druh je odolný. Prežije všetko – choroby, prudké zmeny klímy aj vojny. Nešlo to. Toľko rokov snaženia, plánovania a oni jednoducho odmietali skapať!

 

Tá spomienka prišla práve vhod. Posilnila jeho odhodlanie zbaviť sa týchto odporných opíc! A začínal mať pocit, že na to má moc. Zišiel z diaľnice do najbližšieho väčšieho mesta.

„Kam mieriš?“ preľakla sa Sophie.

Zaparkoval pred nákupným centrom. „Do hotela nemôžeme ísť.“ Nie po dnešku. „A ja odmietam spať v aute. Počkaj tu a nájdi na internete nejaké otvorené kempy.“

Povedal to tak rýchlo, že sotva stihla spracovať jeho slová. Kedy sa ich role vymenili a on to tu vedie? „Kempy?“

Prikývol, hodil jej kľúče a náhlivo odbehol. V obchode so športovými potrebami kúpil stan, spacie vaky, podložky a niekoľko ďalších základných potrieb. Značne to znížilo ich financie, ale o nič viac než plánovaný hotel. Keď nakúpil aj jedlo, vedel že čoskoro bude musieť nájsť ďalšieho hriešnika, ktorý im urobí sponzora.

Keď sa vrátil, Sophie už mala nastavenú navigáciu. Aj keď ešte nezačala sezóna, niekoľko kempov už otvorilo. Našla jeden tridsať kilometrov od nich, so sprchami a lacným vstupom.

Sophie sa triasla strachom kým Alejandro platil pri bráne, ale nikto nespanikáril a nezačal volať políciu. Tých pár dobrodruhov čo sa vydali do prírody ich zvysoka ignorovalo a Alejandro vybral čo najvzdialenejšie miesto v areáli, kde zaparkoval auto pod hustými stromami.

Ako obaja zistili, sú absolútne nepoužiteľní pre život v prírode. Postaviť jednoduchý stan im trvalo hodinu a pol a slnko dávno zapadlo, keď boli hotoví. Sophie to aspoň na chvíľu rozptýlilo a niekoľkokrát sa zasmiala nad ich neschopnosťou.

Keď mali všetko konečne hotové, sadli si na zem opretí o auto a dali si rýchlu večeru vo svetle jedinej lucerny, ktorú mali. „Dnes strávim v sprche minimálne hodinu!“ tešila sa Sophie.

Alejandrovi už-už z úst vyletelo, či sa k nej nemôže pridať. Na čo to myslí? Mentálne sa prefackal. Jeho mozog vážne nie je v poriadku. Ale tá predstava ako sú obaja v sprche, nahí, ho rozhodne zaujala. „Choď prvá, ja postrážim stan.“ Ten normálny. Nie ten, ktorý sa mu z nejakého neznámeho dôvodu zjavil v nohaviciach.

Sophie vstala a oprášila sa. „Daj mi svoje oblečenie,“ povedala s novou energiou v hlase.

A opäť predstava v sprche. Alejandro si musel na kolená pritiahnuť nerozbalený spací vak. „Prosím?“

„Vyperiem nám handry. Nemá zmysel sa sprchovať, ak sa znovu oblečieme do špinavého,“ vysvetlila mu. „No tak!“

„Ako hneď?“

Zagúľala očami a otočila sa mu chrbtom, len s nastavenou rukou.

Čo mal robiť? Neochotne sa vyzliekol a podal jej handry, v ktorých strávil ich dni na úteku. Sophie ich zhrabla spolu s uterákom a mydlom a vydala sa do spŕch. Našťastie v nich nikto nebol a nemusela skrývať svoju tvár. Vyprala svoje aj Alejandrove oblečenie najlepšie ako za daných podmienok vedela a potom konečne vstúpila pod prúd teplej sprchy.

Bola to číra radosť. Nikto pri nej nestál a nedohliadal, či si náhodou neublíži. Mala súkromie! A nielen to – mohla si oholiť nohy! Už takmer zabudla aký je to pocit! Mala síce len lacnú žiletku, ale dokázala s ňou zázraky.

Keďže väčšinu oblečenia musela vyprať, obliekla si to, čo jej ostalo – legíny a jednoduché biele tričko. Čo jej pripomína, že by skutočne mali investovať do spodného prádla. Obzvlášť ak jej príde neželaná pravidelná návšteva tak ako každý mesiac. Nehovoriac o tom, koľko budú stáť hygienické produkty. Na chvíľu sa cítila vinná za to, že máva menštruáciu a bude na ňu musieť vynaložiť prostriedky.

Nebesia, je fakt na dne!

S povzdychom sa vrátila do stanu, oblečenie vyvesila na šnúru ktorú jej pripravil Alejandro a urýchlene sa zabalila do spacáku, aby nezamrzla. Aprílové počasie rozhodne nie je ideálne na pobyt v prírode.

Alejandro strávil v sprchách sotva pätnásť minút a keď sa vrátil, vlasy mal znovu kompletne biele. Sophie si uvedomila, že hoci sú spolu už niekoľko dní, nikdy ho nevidela holiť si tvár, ktorá bola vždy hladká. Je to normálne?

Sledovala ako zazipsoval stan a oblečený v krátkom tričku a teplákoch sa nasúkal do vaku vedľa nej. Tentoraz boli k sebe bližšie ako predošlú noc, takmer sa dotýkali. Sophie mu prehrabla vlhké vlasy. „Tak veľmi sa ti zmenil výzor... Sloboda ti prospieva.“

Zachytil jej dlaň a zovrel ju. „Aj tebe prospeje, uvidíš.“

To by musel nastať doslova zázrak. „Nejaké ďalšie superschopnosti? Meniť kameň na zlato a podobne?“

Neprišlo mu to až tak nemožné. Vlastne si bol istý, že to nie je nemožné. Nechcel ju ale desiť. „Nič výnimočné.“ Okrem podivných spomienok a faktu, že teraz už vníma každú jednu živú bytosť a organizmus na planéte a priľahlom okolí.

„Škoda. To zlato by sa nám zišlo.“

Možno by to mohol skúsiť. Len tak zo zaujímavosti. „Zajtra dopoludnia budeme na hraniciach,“ povedal čo najneutrálnejším tónom.

Sophie nebadane stuhla. Áno, zajtra budú na hraniciach. Štrasburg je len na skok odtiaľ. Podarí sa im to? Budú tam hliadky? Spozná ju niekto? Zachytia ju kamery? Toľko neznámych, toľko spôsobov ako sa môže všetko pokaziť.

„Stále máš šancu vycúvať, Alejandro,“ znovu sa ho pokúšala presvedčiť. „Nepotrebuješ ma. Už sme sa presvedčili, že zvládaš prežiť aj bezo mňa.“

„Možno.“ Pritiahol si ju bližšie, až prekvapením zvýskla. Páčilo sa mu držať ju a cítil, že sa v jeho objatí uvoľnila. Dôveruje mu. Nejakým zázrakom si zaslúžil jej dôveru. „Ale nechcem ísť preč.“

„Prečo?“ nechápala.

Na to ešte neprišiel. Lákala ho jej čistá duša, ale aj niečo iné. Niečo, čo ju odlišovalo od iných ľudí. Tých bral ako neželané baktérie, ale ona... akoby mu bola rovná. V sile mysle. V odhodlaní. Opak jeho mrzutosti. Pohladil ju po líci a opäť okolo nej zvíril energie. „Je v tebe niečo, čo mne chýba.“

Jediné čo má ona a jemu chýba je zatykač! „Alejandro...“

Pritisol jej prst na mäkké pery. Tie sladké pery... „Ani ty si ma nenechala v problémoch.“

„Nemôžeš porovnávať tvoje a moje problémy. Ty nemáš na svedomí masaker.“

Nemá? Zdá sa mu, že nejaký má. Možno. „Ani ty.“ Uhladil jej vlasy. „Bola si pridlho sama, Sophie. Ja ťa neopustím pri prvom probléme.“

Vzlykla. Spojila im čelá. „Bojím sa,“ priznala šeptom. „Bojím sa že znovu skončím zavretá, nadrogovaná, že nikdy nepocítim skutočný život. Že sa zapíšem do histórie ako vrahyňa.“

„To sa nestane,“ uistil ju, hoci nevedel ako to docieli.

„Tak veľmi dúfam, že máš pravdu.“ Privinula sa mu k hrudi a zavrela oči. „Doktorka možno mala pravdu,“ zamrmlala v polospánku. „Si anjel. Pre mňa si anjel.“

 

Si anjel. Archanjel Sachiel. Ovládaš základné sily vesmíru. Je nás štrnásť a boli sme tu prví. Videli sme formovanie života. Stvorili sme život. Iný, než tu dominuje. Večný život. Bytosti schopné odolávať silám prírody. Ani tie však nie sú dokonalé. Tak ako smrteľné stvorenia, aj oni započali vojny a zasiali nenávisť. Nesplnili, k čomu boli stvorení.

Nevládal viac písať. Spomienka za spomienkou sa vytrácali. V hlave mu hučalo. Je neskoro. Je tak neskoro... Kde sú jeho bratia? Čo s nimi bude? Ako prežijú medzi touto háveďou?

Z posledných síl roztiahol krídla a premiestnil sa naspäť na povrch. Tam ho zasiahla silná vlna mágie a posledné z jeho spomienok sa stratili vo večnosti.

V ten deň Sachiel umrel. Na jeho mieste zostal len zmätený muž s roztrúsenými spomienkami a zvláštnymi schopnosťami. Ovládal jazyky. Matematiku. Históriu. Fyziku a chémiu. Všetko vedel, ale odkiaľ? Hľadal a hľadal odpovede, no žiadne nenašiel. A ako plynul čas, všetko sa len zhoršilo. Nestarol. Nepotreboval jesť a spať. Nemal biologické potreby keď ich nechcel. Okolo neho povstávali a padali ríše. Víťazi prepísali históriu. Preliala sa krv. Toľko krvi...

A on pretrval. Sám. Zmätený a plný hnevu.

Toto nie je svet, v ktorom chce žiť.