Úsvit archanjelov 13

 

Novonadobudnuté peniaze Sophie a Alejandrovi pomohli. Mohli natankovať, kúpiť si zdravé a výživné potraviny, dopriať si sladkosti a hlavne si zohnať nové, padnúce oblečenie. Alejandro musel vyberať pre Sophie, ktorá nechcela riskovať odhalenie a neopustila auto. Dala mu však presné inštrukcie ohľadom veľkosti a prekvapivo, priniesol jej kúsky, ktoré by si sama vybrala.

Noc strávili v ďalšom kempe. Sophie si mejkapom čo najviac upravila tvár, nasadila tmavé okuliare a aj tak sa stresovala, či ju niekto nespozná. Alejandro im našiel tiché miesto medzi stromami, kde rozložili stan a ako predošlú noc sa vystriedali v sprchách. S mokrými vlasmi sa zazipsovali vnútri a vysypali medzi seba všetko nahromadené jedlo. Oči im žiarili ako malým deťom, keď si pochutnávali na sendvičoch, bagetách, dezertoch a sladkostiach. Aj Sophiena nálada sa s príjmom cukru zlepšila. Alejandro ju vyzval, aby zatvorila oči a keď ho poslúchla, dal jej ochutnať náhodný kúsok z bonboniéry.

Zasnene sa usmiala. „Karamel?“

Pozrel na obal a prikývol.

„Teraz ja!“ Počkala kým privrie viečka a vložila mu do úst pralinku.

Alejandro lenivo otvoril oči a užíval si ostrú chuť na jazyku. „Pepermint.“

„A?“

Dôkladne analyzoval príchuť v ústach. „Pomaranč?“

„Správne!“ zatlieskala nadšene. „Druhé kolo?“

Alejandrovi sa táto hra páčila. Kŕmiť Sophie a vyčarovať jej úsmev na perách stálo za celú túto strastiplnú cestu. Dal jej ochutnať ďalšiu pralinku a keď sa zahryzla, prekvapením vykríkla. „To je tekuté!“ Kúsok višňovej náplne jej vytiekol z úst. Zasmiala sa nad tým a pátrala po vreckovke, ale Alejandro ju zastavil. Naklonil sa k nej a po krátkom zaváhaní ju opatrne pobozkal a zachytil uniknutú tekutinu.

Sophie zaliala vlna tepla. Alejandrov bozk bol jemný, nenaliehavý. Dával jej šancu odtiahnuť sa. Spočiatku to bol jej reflex, než si uvedomila, že sa vôbec necíti nepríjemne. Lieky ktoré jej podávali v predošlom sanatóriu prakticky zabili jej sexualitu, ale doktorka Kingová jej žiadne nedala a jej telo sa pomaly prebúdzalo. Reagovalo na Alejandra. V najťažších chvíľach bol pri nej a ona pri ňom. Na začiatku o ňom nepremýšľala v tomto zmysle, pretože ho mala za starého blázna, ale zistila, že nie je o nič väčší blázon než ona. A musela by byť slepá, aby nevnímala jeho príťažlivosť. Bozk mu opätovala a obaja pocítili sladkú chuť pralinky. Dych sa im zrýchlil. Alejandro zahrabol prsty do jej hebkých vlasov a pritiahol si ju obkročmo na seba.

Celým jej telom prešiel záblesk takmer surovej vášne. Zastonala a pritisla sa k nemu, ako to len v stiesnenom priestore bolo možné. Alejandrove pery boli odvážnejšie a jazyk sa vydal na prieskum. Vpustila ho dnu, odrazu príjemne slabá z toľkých pocitov. Rukami mu prechádzala po pevných ramenách. Už zabudla, aký príjemný je jednoduchý ľudský dotyk. Keď sa od neho odtrhla, aby sa nadýchla, on jej zaklonil hlavu a prisal sa na odhalený krk.

Sophie by prisahala, že z toho dostala miniorgazmus. Musela sa o Alejandra oprieť, aby sa nezrútila. A bozky pokračovali. Lenivo sa posúval po jej krku až ku kľúčnej kosti, kde začínal lem jednoduchého trička. Opačnou stranou sa vrátil naspäť k jej perám a dal sa do druhého útoku. Jej reakcie ho poháňali vpred. Keď ju pobozkal, netušil že rozpúta vo vlastnom vnútri takýto požiar. Nikdy necítil viac než základný sexuálny pud, na ktorý si zvykol. Bola to otázka nájdenia vhodnej partnerky (alebo mal aj partnerov?), na ktorú rýchlo zabudol. Nič výnimočné.

A potom je tu Sophie. Jej stony ho zasiahli kamsi hlboko, rozvibrovali jeho nezúčastnené srdce. Po srdci však nasledovali iné orgány, ktoré nešlo celkom ukryť. Rozhodne nie pred ženou, ktorá na nich prakticky sedela.

Keď sa tá horúčava nedala zniesť, odtrhli sa od seba, zadýchaní ako po maratóne. Hľadeli si do očí a snažili sa dostať pod kontrolu, pretože toto nie je miesto, čas a ani vhodné podmienky na čokoľvek, k čomu by sa dopracovali keby pokračovali.

Sophie im spojila čelá. Zostali v objatí ešte dlhé minúty, len aby cítili prítomnosť toho druhého. Viac si nateraz dovoliť nemohli. Nakoniec sa od seba odlepili, pozbierali zvyšné sladkosti a obaly a ľahli si vedľa seba, ruka v ruke.

 

 

 

Ľudský rod. Porazil ich trápny ľudský rod! Banda prašivých farmárov, obchodníkov a niekoľko vojakov pod vedením Jakuba. 

Jakub. 

Ako ho len v tejto chvíli nenávidel! Ten chlapík nielenže uvidel ich mestá, ale nejako porozumel ich jazyku (čo nebolo nemožné, len namáhavé, keďže ľudský jazyk odvodili od svojho) a pochopil základný fakt – nie sú žiadne božské bytosti. Nestvorili ľudí a majú nad nimi veľmi málo moci a kontroly, pretože bojujú medzi sebou.

Prišli na to, že sa ich s bratmi snaží vyhubiť. Prinútili ich prisahať, že to nikdy viac neurobia. Nesmú proti ľuďom využiť svoju moc, ani na nich poslať Jazdcov apokalypsy. Nesmú privolať pohromy a ani poslať armády anjelov.

Tie prašivé opice získali svoju slobodu. Mal chuť Jakuba a jeho rodinu zavraždiť, ale ani to mu nebolo dopriate. Len čo vyslovili prísahu, ľudia odišli a on osamel so svojimi bratmi, ktorým absolútne neveril. Obzvlášť Luciferovi. Ten sa ani len netváril, že mu prísaha vadí.

„Bodaj by ho zožrali divoké zvieratá,“ zavrčal, keď sa takí ako on začali rozchádzať.

Na pleci mu pristála čiasi ruka. Nevidel mu do tváre. „Nezúfaj, braček. Však ja mu ešte dám príučku.“ Z toho hlasu išla číra zlomyseľnosť. „Niektorí jeho potomkovia nám naďalej slúžia. Ostatní okúsia, aké je to prísť o svoj domov.“

 

 

Alejandro sa prudko posadil. Srdce mu splašene bilo. Útržky spomienok sa mu spájali do celku. Jakub, izraelský vodca sa ho pokúsil zastaviť vo vyhubení ľudstva! On chcel zabiť ľudí! Odrazu vedel, akú paniku musela cítiť Sophie keď sa dozvedela o toľkých mŕtvych. On takmer spáchal genocídu!

Nie, nie, nie!

To nemôže byť pravda!

Sophie prebrali jeho prudké nádychy a výdychy. Zažala lucernu a uvidela ho na pokraji panického záchvatu. Zalieval ho studený pot a ruky sa mu triasli. Oči mal neprítomné.

„Alejandro!“ Zozadu ho objala. „Vráť sa ku mne,“ prosila ho.

„S-Sophie,“ vzdychol. „Som monštrum! Som monštrum!“

„Nie si. Nie si monštrum.“ Čokoľvek vykonal než prišiel o spomienky, nemohlo to byť ani len podobné tomu, čo pácha Clarisse. „Dýchaj. Hlavne dýchaj. Snívalo sa ti niečo?“

Ukryl si tvár do dlaní. Ako jej môže povedať o svojom sne? O tom, čo takmer urobil? Že ho musel zastaviť človek?

Ale prečo to robil? Prečo sa podujal na takú ohavnú vec? Čo ho k tomu viedlo? Nedokázal si predstaviť žiadnu uspokojujúcu motiváciu. Možno je skutočne blázon!

Vzduch. Potrebuje vzduch! Vymotal sa zo Sophienho objatia a vybehol do skorého rána. Nasledovala ho. Zhlboka dýchal chladný vzduch a prehrabol si strapaté vlasy.

Ako môže byť anjelom? Sophie, to ona je skutočný anjel. Jeho anjel. Aj keď musí mrznúť, je tu s ním. Neuteká, aj keď musí vyzerať ako prvotriedny šialenec.

„Len dýchaj,“ dohovárala mu pokojným hlasom. Držala ho za ruku. „Nádych. Výdych.“ Prestúpila z nohy na nohu.

Alejandro ju zdvihol do náručia, až zvýskla. Nedovolí, aby kvôli nemu prechladla od bosých nôh! Držal ju pri sebe ako stratené mačiatko a uvažoval, či to nie je on, koho by sa mal svet skutočne báť.

„Sophie, čo len s nami bude?“

 

 

 

Trvalo hodinu, kým sa upokojil. Po pätnástich minútach sa vrátil do stanu, aby zabalil Sophie do teplej deky. V obavách ho pozorovala. Nedokázal však nájsť správne slová, ktorými by jej popísal čo sa s ním deje.

Nie je človek, to je jasné. Bol tu už veľmi dávno a žil inak. Mal svoje kráľovstvo. Mal moc. Mal rodinu. Nikdy mu nič nechýbalo.

A vie minimálne o jednom bratovi. Lucifer. Muž, ktorý ho dal do ústavu, aby si mohol spomenúť. Neurobil to, aby mu ublížil, ale aby ho zachránil. Pred sebou samým.

Musí vyhľadať Lucifera. On bude vedieť, čo robiť. Aspoň v to dúfal.

„Už ti je lepšie?“ Sophie si k nemu prisadla po tom, čo sa prezliekla v diskrétnej vzdialenosti. Podala mu raňajky a fľašu vody.

Sotva sa sústredil na jedlo. Nie je mu lepšie, ale aspoň už nemá v hlave obrovskú čiernu dieru. Len malú čiernu dieru. Videl niekedy čiernu dieru? Teda nevidel, čierne diery sa nedajú vidieť, ale mal pocit, že je s nimi veľmi dobre oboznámený.

„Len som mal divný sen,“ odpovedal jej nakoniec.

„To teda musel byť sen.“ Premerala si ho. „Vyzeráš otrasene. Nechceš sa vyrozprávať?“

Tomu by neuverila. „Ešte nie.“

Rešpektovala to. Usmiala sa naňho a podala mu čokoládovú tyčinku. „Na posilnenie pred cestou.“ Žmurkla naňho.

Hneď si spomenul na predošlý deň a jeho myseľ sa hneď zamestnala inými predstavami. Pomohol Sophie zbaliť stan a keď všetko nakladali do auta, všimol si podivného chlapíka pri vstupe do kempu. Nebol oblečený ako turista a pri uchu mal draho vyzerajúci mobil. Hľadel priamo na nich.

Znepokojilo ho to. Zakryl Sophie vlastným telom a nahnal ju do auta. Čo najrýchlejšie vypadli. Do Paríža im ostávajú necelé štyri hodiny.

Sophie so stiahnutým hrdlom otvorila správy a autom sa niesol výdych úľavy, keď nenašla žiadny nový masaker s jej menom v titule. „Clarisse si asi dala voľno.“

Alejandro sa obával, že Clarisse len zvolila iný postup. Od kempu ich sledujú dve autá. To nie je dobré. „Nechcem ťa desiť, ale máme spoločnosť.“ Ukázal do spätného zrkadla.

Sophie hneď vyletel tlak k nebeským výšinám. V panike sa obzrela. „Čo budeme robiť?“

Na diaľnici toho veľa nezmôžu. Alejandro si zapamätával čierne vozidlá a ich poznávacie značky. „Pokúsim sa ich striasť v najbližšom meste.“

Chytila ho za lakeť. „To sú určite detektívi. Clarisse už vie kde som!“

Krátko jej zovrel dlaň, plne sústredený na jazdu a tabule odkazujúce na výjazd. „Postaráme sa o to, aby sa viac nedozvedela.“ Prešiel do vedľajšieho pruhu a zišiel z diaľnice.

Vtedy začala naháňačka. Alejandro dupol na plyn. Sophie sa držala dvier. Autá ich nasledovali. Dostali sa do mesta, kde náhodne kľučkovali. Sophie zvrieskla, keď začula streľbu. Do auta narazila guľka.

„Do pekla, majú zbrane!“

Alejandra ovládal číry hnev. Prudko zvrtol volant, dostal sa na menej frekventovanú ulicu a zaradil najvyššiu rýchlosť. Sophie sa dvíhal žalúdok. Toto nemôžu prežiť!

Alejandro pozrel do spätného zrkadla. Ulicu lemovali odstavené autá. Povolal energiu a pohol jedným z nich. Len tak. Tým, že sa naň pozrel. Auto vytvorilo prekážku a ich prenasledovatelia museli s kvílením pneumatík zastaviť. Vystúpili von, ale nestihli ani namieriť a on zmizol v ďalšej uličke.

Sophie od strachu stratila reč. Od šoku vyvalila oči, keď zastavili o necelé dva bloky ďalej. Alejandro sa k nej naklonil. „Si v poriadku?“

Vydesene prikývla.

„Zostaň tu. Máme dánske značky. Sú ako päsť na oko.“ Vystúpil, vyhliadol si náhodné auto a ukradol mu poznávacie značky. Vymenil ich a o dve minúty boli znovu na diaľnici.

Sophie sa schúlila do klbka. Čo ich ešte čaká?

 

 

Vodič jedného z vozidiel kopol do pneumatiky. Jeho komplici ho obstúpili v očakávaní ďalších rozkazov. Nahnevane vytočil číslo ich zamestnávateľky.

„Je na ceste do Paríža. Stratili sme ju.“

„Zavolajte políciu a dajte jej popis auta. Nech urobí špinavú prácu štát.“