Úsvit archanjelov 14

 

Neboli ešte ani v Paríži a problémy sa len kopili. Najskôr Sophie s Alejandrom spozorovali zvýšený počet policajných hliadok a jedna ich zastavila. Alejandro zatínal čeľusť. Sophie si rýchlo nasadila okuliare a nahrnula do tváre čo najviac vlasov.

Dvojica policajtov k nim podozrievavo pristúpila a naznačili, aby vodič stiahol okienko. Alejandro ich poslúchol.

„Dobrý deň, kontrola vozidla. Registráciu a doklady,“ vyzval ich policajt.

Alejandro privrel oči. Siahol po papiere, aby získal čas. Vedel však, že z tohto sa nevykecajú. Papiere sú v dánčine, na dánske auto a on nemá ani len doklad totožnosti, nehovoriac o Sophie.

Policajt pozrel na dokumenty a zamračil sa. Siahol po zbrani. „Prosím, vystúpte z vozidla. Slečna tiež.“

To bude ich smrť. „Nie,“ povedal jasne. Oh, aké milé. On vie aj po francúzsky! Až teraz si to uvedomil.

„Posledná výzva, pán vodič! Vystúpte z vozidla!“

Alejandro naznačil Sophie, aby sa držala. Bez varovania zaradil rýchlosť a odfrčal preč. V zrkadle len videl, ako policajt náhlivo podáva hlásenie dispečingu a sadá za volant, aby ich dohonil.

„Je s nami koniec!“ zúfala si Sophie.

„Ešte nie!“ vyhlásil rozhodne. Skúsene sa predieral autami, sám prekvapený touto schopnosťou. „Teraz ma dobre počúvaj! Dostanem nás do Paríža. Daj si do vrecka cennosti a nič iné. Musíme ísť naľahko, jasné?“

Vydesene prikyvovala a urobila, čo povedal. „Čo teraz?“

„Teraz zjedz tú čokoládovú tyčinku, lebo budeš potrebovať cukor na nervy!“

 

 

Stefanovi zazvonil mobil. Upír ospalo otvoril oči, pohodlne uložený v mäkkých prikrývkach hosťovskej izby Michelovho paláca. Naslepo ho nahmatal, pripravený povedať volajúcemu čo si o ňom myslí. „No?“ dostal zo seba v polospánku. Tri sekundy na to sa splašene vykotúľal z postele. „Sme na ceste!“

V rýchlosti na seba hodil oblečenie a vpadol do susednej izby. „Vasily!“ Kráľ už nespal, bolo však počuť sprchu. „Vasily!“ Vošiel do kúpeľne.

Vasily si urýchlene zakryl podstatné časti. „Sakra, prestaň mi chodiť do sprchy!“ okríkol špeha.

Stefan ho ignoroval. Hodil mu uterák. „Sophie a Sachiel sú na ceste do Paríža, prenasledovaní policajnými jednotkami. Špeciálne komando a Interpol čoskoro dorazia na pomoc,“ zhrnul mu situáciu, ktorú musia ísť riešiť.

Vasily hneď zabudol na sprchu. Rýchlosťou blesku sa osušil a obliekal sa cestou k autu. Michel ich už čakal na svojej motorke. Kývol im a vyrazil.

„Ten workoholik potrebuje ženskú!“ nadával Stefan, keď sa dostal za volant. „Drž sa!“ bolo posledné varovanie, než prudko dupol na plyn.

 

Alejandro odstavil auto, len čo sa na viac než minútu striasli polície. So Sophie rýchlo vystúpili a rozbehli sa ulicami čo najďalej. Vošli do niekoľkých podchodov pre prípad, že tá helikoptéra nad nimi má stále ich stopu. Sophie sa našťastie vedela orientovať v rodnom meste. Vzala Alejandra za ruku a viedla ho preč od centra, do odľahlejších štvrtí s úzkymi, neudržiavanými uličkami a ošarpanými budovami.

Zastavili sa až keď im horeli pľúca. Kašľali a lapali dych. Ocitli sa kdesi medzi pochybným nočným klubom a prázdnou bývalou predajňou potravín. Alejandro holými rukami strhol zámku na mreži a vykopol dvere. Vnútri boli len prázdne regály a ťažký vzduch.

„Ako si to urobil?“ nechápala Sophie, ktorej sa krútila hlava.

„Na tom teraz nezáleží.“ Nahnal ju dovnútra, sledujúc okolie. Nezdalo sa, že by im ktokoľvek venoval pozornosť.

Sophie sa zviezla na zem hneď pri pokladni. Bola vysilená a všetko ju bolelo. „Je koniec. Do hodiny po nás budú pátrať tisícky policajtov a zrejme aj špeciálne jednotky,“ predpovedala.

Alejandro udrel päsťou do steny a tá praskla.

Sophie sa strhla.

Otočil sa k nej. „Nedovolíme jej vyhrať!“

Zúfalo pokrútila hlavou. „Nie je my, Alejandro. Chcú len mňa. Vrahyňu.“

Kľakol si pred ňu. „Nedohodli sme sa snáď, že sme v tom spolu?“

„Na tom si sa dohodol len ty.“

Uškrnul sa. „A zatiaľ ti to len prospelo,“ cvrnkol jej do nosa.

„Čo budeme robiť, Alejandro?“ zúfala si. „Naveky sa tu ukrývať nemôžeme.“

Vyzrel von cez špinavé okno. „Naveky nie, ale potrebujeme si odpočinúť a vymyslieť nový plán.“ Posadil sa k nej a pritiahol si ju do náručia.

 

 

Lucifer vrátil Sophienu zložku naspäť do registra. „Od úteku ani jediný záznam,“ povedal Amire pri ceste von.

„Ako je to možné?“ nechápala mladá démonka.

„Pokiaľ je pri nej dostatočne silná bytosť, blokuje určitý tok energie ktorý píše záznamy,“ vysvetlil jej trpezlivo.

„Bytosť ako archanjel?“

„Áno. Ale aspoň vieme, že sú stále spolu. Nájdeme jedného, druhý nebude ďaleko.“ Vyšli z budovy na belasé námestie nebies plné anjelov. Luciferov mobil konečne nadobudol signál po tom, čo sem Julius s Carys nainštalovali vysielač a 5G sieť. Vnútro budov je stále príliš odštítené, ale aspoň vonku už nie sú odrezaní od sveta.

Archdémon nadvihol obočie, keď uvidel sedem zmeškaných hovorov a tri správy. Len čo si ich prečítal, celý sa napol. „Musíme ísť!“ Vzal Amiru za ruku a premiestnil ich do Paríža.

 

 

Sophie na zdrap papiera napísala adresu miesta so schránkou, spolu s jej číslom a heslom. Položila ho vedľa spiaceho Alejandra a čo najtichšie sa vytratila zadným vchodom na ulicu plnú smetiakov. Bola hlboká noc, nočný klub neotvoril a nikto so zdravým rozumom by sa o tomto čase v okolí nezdržiaval. Neprešla ani desať metrov, keď sa za ňou ozvalo:

„Vážne? Utekáš?“

Previnilo sa otočila k Alejandrovi s rukami prekríženými na hrudi. „Nechcem, aby si skončil naspäť v blázinci,“ obhajovala svoje činy.

„Nemám to v pláne. A ani ty by si nemala.“

Frustrovane zaklonila hlavu. „Nemám cestu von, Alejandro. Skôr či neskôr ma nájdu. Nebude to pekné.“

Podišiel k nej. „A preto sa snažíme nájsť inú cestu. Ja ťa nenechám odísť, Sophie.“ Sklonil sa k nej. „Nechcem. A ani ty nie. Robíš to pre to, aby si ma ochránila, nie pre to, že ma máš dosť.“

Pery sa jej zachveli potláčaným plačom. „Je zlé dopriať ti lepší život?“

Pobozkal ju. „Je lepší len vďaka tebe. Myslíš, že keby ťa zatkli, odkráčal by som?“ Pritiahol ju k sebe. „Sophie, urobil by som všetko pre to, aby som ťa vyslobodil.“

Blázon. Je to blázon! Jej blázon. Oprela sa oňho. Obaja sú blázni. Mysleli si, že niečo zmôžu. Oni dvaja proti svetu. Tak to ale chodí len vo filmoch. Toto je tvrdá realita, kde ten so zbraňami a vyššími počtami vyhráva.

„Myslíš, že ešte je šanca sa vôbec dostať z mesta, nie to zo štátu?“

Mykol plecami. „Nájdeme ju. Stále máme viac možností než v ústave a aj odtiaľ sme utiekli.“

Áno, sú blázni. On pre to, že s ňou zostáva a ona pre to, že verí jeho slovám nádeje.

„Poď naspäť. Odpočinieme si a ráno na niečo prídeme.“ Ťahal ju naspäť do obchodu. Ustato ho nasledovala. Prešli pár krokov a naraz zastavili. Ulicou prifrčalo šesť dodávok, z ktorých sa vyhrnuli ozbrojení kukláči v nepriestrelných vestách.

„Na druhej strane, čo takto si užiť nočný Paríž?“ navrhol Alejandro, vzal ju za ruku a nenápadne cúvali naspäť do tieňov. Zmenili smer a rozbehli sa čo najďalej od obchodu.

Blúdili mestom ako prízraky, obaja s kapucňami hlboko v tvárach, aby z nich bolo vidieť čo najmenej. Všade kam sa pohli videli políciu. Sophie by sa stavila, že správy sú plné ich fotografií a informácií, že sa zdržiavajú v hlavnom meste Francúzska. Ktokoľvek ich môže spoznať.

Pred východom slnka sa museli zastaviť. Ukryli sa v parku a klesli na lavičku, unavení a vydesení. Toto už nie je o tom, že ich môžu zatknúť. Ak urobia nesprávny pohyb, zastrelia ich. Alejandro objímal schúlenú Sophie, ktorá mala kruhy pod očami a trápil ju smäd. S toľkou fyzickou námahou nevypila ani kvapku odkedy opustili auto.

„Kúsok odtiaľto som videl vchod do metra,“ mrmlal Alejandro. „Možno tam bude automat.“

Zúfalo sa ho chytila. „Nie. Je to nebezpečné. Sú tam kamery!“

„Sophie, si celá bledá. Potrebuješ tekutiny.“

Potrebuje jeho! Nikdy si neodpustí ak ho chytia zatiaľ čo jej zháňal vodu! „Prosím. Som v poriadku. Bez vody sa dá vydržať tri dni.“

„Nie tri dni aktívneho úteku a stresu.“ Vstal a pridržal ju na lavičke. „Do piatich minút sa vrátim, máš moje slovo.“ Aj keby sa mal prebiť celou armádou.

Sophie mu podala mince a tých päť minút bolo najdlhších v jej živote. Chcelo sa jej plakať úľavou, keď sa vrátil s dvoma fľašami džúsu a sladkosťami z automatu.

Posilnení sa znovu dali do pohybu. Ako sa rozvidnievalo, bolo to neustále náročnejšie. Polícia náhodne zastavovala okoloidúcich a dorazila ešte aj armáda! Sophie s Alejandrom boli zahnaní k rieke. Tam ich zazrela hliadka a keď si odmietli zložiť kapucne, rozbehla sa za nimi. Utekali ako o život. Prešli cez most a na chvíľu sa stratili v spleti uličiek. Hodinu na to už boli znovu prenasledovaní a čo je horšie, nedalo sa stratiť v dave. Ľudia ich spoznávali a uhýbali im z cesty, niektorí od strachu vzali nohy na ramená.

Sophie vedela, že viac už nezvládne. Boli naspäť pri rieke a ona sa oprela o zábradlie. Jej telo protestovalo proti toľkej námahe. „Už... nemôžem... ďalej.“

Alejandro ju násilím ťahal ďalej. Prepletal nohami v snahe nájsť akúkoľvek cestu von z tejto situácie. Za sebou mali tucet policajtov, ktorí už vypálili varovné strely.

Sophie vykríkla a zastavila sa. Okolie bolo zaplnené reportérmi a nad hlavami im hučali dve helikoptéry. Cestu vpred im odrezali dodávky špeciálnych zložiek. Kukláči sa na nich valili z každej strany.

Boli obkľúčení. Sophie zdvihla ruky nad hlavu. Vtedy v dave zbadala spokojne sa tváriacu Clarisse. Ale nie, má snáď podplatených aj týchto chlapíkov?

„Ruky nad hlavu a ľahnite si na zem!“ kričal šéf komanda. „Okamžite!“

„Nie som ozbrojená!“ kričala Sophie. „Nemám úmysel sa brániť a ani nikoho ohroziť!“

„Má zbraň!“ vykríkol ktosi.

Zúfalo krútila hlavou.

„Opatrne vyberte zbraň a odhoďte ju pred seba!“

„Nemám zbraň! Som neozbrojená!“

Nikto ju nepočúval. „Posledné varovanie!“

Komando na ňu namierilo hlavne.

„Nie!“ už aj Alejandro kričal. „Sophie pri sebe nič nemá!“

„Ruky nad hlavu!“ okríkli aj jeho. Urobil ako povedali.

„Okamžite odhoďte zbrane!“

Sophie vystúpila vpred. „Nemám pri sebe jedinú zbraň!“ Pomaly dávala ruky dolu, aby si vyzliekla kabát na dôkaz, že nikde neukrýva ani len nôž.

„Siaha po zbrani, páľte!“

Jeden výstrel.

Dva.

Tri.

Alejandro videl, ako sa do Sophienho krehkého tela zaryli tri projektily. Nestihla vydať ani hláska. Spadla na zem, biele tričko zmáčané krvou. Lapala po dychu.

Bolo to preňho niečo neuveriteľné. Nepredstaviteľné. Chcel sa prebudiť zo zlého sna, ale uvedomil si, že toto nie je sen. Toto je realita. A ľudstvo. Ľudstvo, ktoré sa nechalo zmanipulovať bohatou paničkou do bodu, keď vystrelilo na nevinnú mladú ženu.

Niečo sa v ňom zlomilo. Niečo, čo oddeľovalo Alejandra od jeho skutočného ja. Mozog našiel stratené prepojenia. „Prestaňte!“ vykríkol autoritatívne.

Ďalšia guľka mu pristála v bruchu. Nebolelo to viac než uštipnutie včely a rana sa v momente zacelila. S divokým pohľadom zazrel na dav. Toto šialenstvo dnes skončí! Postavil sa pred Sophieno telo, čo trochu rozhodilo strelcov. Prišla nová salva, ale on len nadvihol dlaň a projektily sa zastavili vo vzduchu.

„Ja som archanjel Sachiel a vy ma budete počúvať!“ zreval a roztiahol krídla. Tentoraz jeho hlas neznel ľudsky. Niesol sa okolím ako dunenie hromu. Dav do posledného jedinca zmĺkol. Len kdesi vzadu sa svetlovlasý kráľ upírov plesol po čele. Michel dorazil spolu s políciou, ale nepredral sa cez dav. Vasily so Stefanom kúsok od neho len rozhodili rukami. Toto je mimo ich moc. Sachielove krídla doslova vyžarovali chlad a padali z nich malé vločky snehu. Biele vlasy mu narástli až po pás a objavila sa na ňom striebristá nadčasová róba.

Stovky ľudí boli v šoku. Novinári na kamerách nevedeli čo povedať. Priame prenosy pokračovali.

„Ste odporná banda vrahov a blbcov, ktorí veria tomu, čo im zabezpečí viac pohodlia!“ nadával ľuďom tým neprirodzeným hlasom. „Nikdy viac sa nedotknete toho, čo je moje! Sophie je moja! A je nevinná!“

Na budove oproti práve pristáli Lucifer s Amirou. Klesli im sánky.

Šéf špeciálneho komanda stratil všetku súdnosť. „Páľte! Všetci! Ihneď!“

Sachiel pocítil niekoľko rán. Boli mu ukradnuté. Pohľad mu ešte viac potemnel. Prichádzala salva za salvou.

„Tak to teda nie!“ prišiel ďalší neprirodzený hlas. Odrazu sa k nemu zniesli dve postavy.

„Ja som archdémon Lucifer a vy úbohé krysy nebudete strieľať na môjho brata!“ vyhlásil svetlovlasý muž s planúcimi netopierími krídlami, ktoré roztiahol na ochranu jeho aj Sophie.

„A ja som Amira, dcéra Jakuba a ľutujem, že sa vás moji predkovia zastali!“ Tretia osoba, mladá žena ktorej krv k Sachielovi prehovárala, roztiahla krídla z číreho svetla.

To už vyvolalo lepšiu reakciu. Vojaci, policajti, komando aj ľudia začali kričať strachom, utekať všetkými smermi a volať o pomoc.

Sachiel natiahol dlaň k oblohe. O pol Zemegule ďalej, na pôvodnom domove nesmrteľných, sa otvorila zem a z nej vyletelo na oblohu jagavé mesto lesknúce sa šperkami a zlatom. Spomalilo nad Parížom, kde zostalo visieť vo vzduchu akoby gravitácia bola len vtip. Malo rozlohu veľkomesta, s vežami a budovami.

Jeho domov!

Sophie bola presvedčená, že blúzni. Toto sa nemohlo stať! Najskôr ju postrelia, potom Alejandro začne tvrdiť že je anjel a ešte sa k nemu pridajú dvaja ďalší s krídlami?

Žeby už bola mŕtva? Zalieval ju chlad a cítila obrovskú slabosť. Krv z nej vytekala v prúdoch. Nedokázala zo seba vydať ani hláska, keď sa k nej ten prelud sklonil vzal ju do náručia.

„Si v bezpečí, Sophie,“ povedal hlas, ktorý tak dôverne poznala.

Krvavou rukou sa dotkla jeho líca. „Môj anjel,“ zachrčala, než ju obostrela temnota.

Sachiel sa preľakol. „Sophie! Sophie!“

„Do mesta! Hneď!“ prikázal mu Lucifer a nasledoval ho aj s Amirou. Všetci traja zmizli na oblohe.

Z bezpečnej vzdialenosti ich pozorovali traja upíri, ktorí boli príliš ostrieľaní, aby ich vydesilo predstavenie, ktoré sa práve odohralo. Stefan pokojne prežúval energetickú tyčinku. „Nuž, toto rozhodne neututleme.“

Michel vydal nespokojný zvuk. „Prečo práve v mojom kráľovstve?“