Úsvit archanjelov 16

 

Sophie sa vznášala v prázdnote. Necítila nič – bolesť, chlad, teplo, ani len gravitáciu. Všetko okolo nej bolo tiché, nehybné. Podarilo sa jej otvoriť oči a uvidela hviezdy. Nekonečné množstvo hviezd v temnote. Farebné hmloviny. Asteroidy všetkých možných tvarov a veľkostí.

Bolo to nádherné.

„Toto je posmrtný život?“ nadchla sa.

„Istým spôsobom áno, ale nie tvoj,“ odpovedal jej neurčitý hlas.

Strhla sa. Pred ňou sa zhmotnila postava. Mala viac-menej ľudský tvar, ale akoby bola tvorená svetlom. Nemala tvár, zrejme ani oblečenie. Vznášala sa pred ňou a sálal z nej pokoj. Harmónia.

„K-kto si?“

„Na to ste ešte nenašli pomenovanie,“ odpovedalo stvorenie. „Nateraz si ma môžeš predstaviť ako vesmír samotný.“

Predstaviť? „Vesmír?“

„Áno. Som sila, ktorá všetko obklopuje. Prvotná myšlienka.“

Zamyslene si ho obzerala. „Si... boh?“

„Nie. Som priestor a čas, som stvorenie večnosti, ale nie som to, čo vy chápete pod pojmom boh. Nezasahujem. Nestaviam sa slobodnej vôli. Nežiadam nič, nepotrebujem nič. Som len pozorovateľ samého seba.“

Obzerala si ho zo všetkých strán. „Vyzeráš celkom... ľudsky.“

„Je to len podoba, ktorú som nadobudol aby ma tvoj mozog zvládol pochopiť. Nemám žiadnu tebe známu formu.“

Toto je najpodivnejší rozhovor, aký kedy mala. Halucinuje zo straty krvi?

„Ja viem, že máš množstvo otázok, ale na väčšinu z nich nájdeš odpovede za svojho života. Ak sa v ňom rozhodneš pokračovať.“

Okamžite vytriezvela z obdivovania nádhery okolo seba. „Pokračovať? Takže som naozaj mŕtva?“

„Nie. Si len v hlbokom bezvedomí. Spomínaš si na to, čo sa stalo?“

Zaliala ju úzkosť. „Videla som... anjela.“

Vesmír prikývol, čo bol veľmi podivný a neprirodzený pohyb. „Sachiel je jedno z mojich prvotných stvorení. Energia prvého vedomia. On a jeho bratia sú spútaní s ľudstvom. Preto je na Zemi.“

Mozog jej nestíhal spracovávať tento fakt. „Spútaní?“

Vesmír ju vzal za ruku a všetko okolo nich sa pohlo. Ocitli sa na úplne inom mieste, vo vzdialenej galaxii podobnej Mliečnej dráhe. „Prvotné vedomia sú jedinečné. Sú správcami. A keď prirodzene vznikne život, stávajú sa jeho sprievodcami. Všade, kde je život, sú bytosti ako Sachiel.“ Stiahol ju do jednej zo sústav neznámej galaxie.

Sophie vykríkla. Napočítala sedem planét, všetky okrem plynných obrov terraformované a premávali medzi nimi desiatky transportérov podivného tvaru. Medzi planétami boli akési stanice, kde niektoré lode mohli pristáť.

„Čo to je?“

„Život,“ prišla jednoduchá odpoveď. „Sachiel a jeho bratia... veľa vecí nepochopili. Čiastočne za to môže ľudstvo, ale aj ich vlastná zaslepenosť.“

„Prečo mi to ukazuješ?“

„Aby si neskôr pochopila.“ Vrátil ich na pôvodné miesto. „Sachiel je obrovská sila. Ale je zároveň aj bytosťou schopnou cítiť, prežívať a robiť emocionálne rozhodnutia.“

Sachiel. „Zachránil ma.“ Stiahlo jej hrdlo. Ešte nikdy sa za ňu nikto takto nepostavil. A on doslova zo seba urobil živý štít.

„Aj ty jeho. Pre Sachiela si sa stala rovnocennou. Vždy bol tá najmocnejšia bytosť medzi ľuďmi. Osamotený, tak ako jeho druhovia. Ale zároveň neporaziteľný a v tom je chyba. Všetko musí byť vyrovnané. Každá sila má protiklad a ty si ten jeho.“

Nechápavo naklonila hlavu. „Jeho protiklad? Som predsa človek.“

„Už viac nie. Sachiel v tebe spoznal silu schopnú odolávať jeho vlastnej. Jeho moc v tebe vyvolala premenu.“

„Premenu na čo?“ zhrozila sa.

„Na jeho protiklad. Jedinú bytosť schopnú eliminovať ho. V tvojom ponímaní... si antiprotón k jeho protónu. Pokoj mysle k jeho chaosu. Si novým archanjelom. A než spanikáriš, dovoľ mi niečo ti vysvetliť.“ Vesmír ju obišiel. „Si skúsená duša. Inkarnovala si sa mnohokrát. Preto si zvládla prežiť toľko rokov v ústavoch bez toho, aby ťa zlomili. Ak sa rozhodneš pokračovať vo svojom živote ako archanjel, bude naďalej plný prekážok a morálnych otázok, na ktoré budeš musieť hľadať odpovede. Smrť si po teba príde so zánikom hmoty ako takej. Ale nebudeš sama. Sachiel má rodinu a aj oni nájdu svoje protiklady. Objavia sa u teba nové sily. Začneš vnímať svet a vesmír inak. Pocítiš nové veci. K Sachielovi ťa však nič nebude viazať. Ste dva existujúce protiklady a ako s týmto faktom naložíte, je na vás.“

Sophie sa stále rozhodovala, či predsa len neskúsi ten panický záchvat. „P-povedal si, ak sa rozhodnem pokračovať. Znamená to, že mám na výber?“

„Iste. Vždy máš na výber. Môžeš sa znovu reinkarnovať.“

„A na všetko zabudnúť.“

„Také sú zákony.“

Stíchla. Vesmír ich premiestnil na zemskú orbitu, kde dlho, predlho hľadela na modrú planétu, ktorá je jej domovom. „Ani som len nežila,“ šepkala sama pre seba. „Chodila som do školy a len čo som dosiahla plnoletosť, prišla som o svojprávnosť.“

„Tvoj svet je zlomený,“ povedal vesmír a zdalo sa, že je z toho smutný.

„Bude niekedy... zlepší sa to niekedy?“

Vesmír bol dlho ticho. „Je mnoho foriem zlepšení. Táto planéta ľudí nepotrebuje. Bola tu dávno pred nimi a prekvitala. Bude tu dávno po nich, pravdepodobne tiež prekvitať. Sú to ľudia, kto ju potrebuje a nesprávajú sa k nej práve najlepšie.“

„Ale čo máme robiť?“ Otočila sa k nemu, čo bol zase podivný pocit, keď sa nachádzali tak blízko gravitačného poľa.

„Viesť ich. Učiť ich. Nechať ich robiť chyby ale ukázať im, že ich činy majú následky na nich samotných. Nevedia o karme. Nevedia o pekle. Nevedia o reinkarnácii a nevedia ani o mojich zákonoch existencie. Archanjeli a archdémoni sa musia vrátiť na svetlo a konať. Bude to ťažké, civilizácia sa otrasie v základoch a padnú národy. Čo z nich povstane je veľká neznáma.“ Vesmír ich odtiahol ďalej. „Narodila si sa ako jedna z nich. Rozumieš im. Pomôž, kde sa dá.“

Ona? „Ako by som ja mohla vyriešiť svetové problémy?“ zasmiala sa.

„Ty nie. Tvoj svet žije v utkvelej predstave, že akokoľvek je situácia zlá, nájde sa niekto, kto ich spasí. Jeden človek, čo všetko napraví za nich. Zázračný vynálezca čo stopne globálne otepľovanie. Vynájde všeliek. Zastaví vojny.“ Znovu boli tam, kde začali – uprostred vesmírnej nádhery hmlovín. „Tak to nefunguje. Vojnu ukončia len tí, ktorí držia zbrane a rozhodnú sa ich odhodiť. Rozumieš, čo sa ti snažím povedať?“

Rozumie. Ona nie je tá, ktorá všetko zmení. Je novým archanjelom. Prastarou silou za hranicou ľudských problémov a ťahaníc. Ale tá modrá planéta je stále jej domovom. „Chcem sa vrátiť,“ rozhodla. V hlase nemala žiadne pochybnosti.

Vesmír sa zdal byť hrdý. „Blíži sa boj, Sophie,“ varoval ju vesmír. „Archanjeli a archdémoni prišli o spomienky na veľmi dôležité udalosti. Začnú si spomínať. Postavia sa proti sebe. Spomínaš si, čo som ti povedal o vojne?“

Naprázdno preglgla. „Že ju ukončia tí, ktorí odhodia zbrane.“

Vesmír sa jej dotkol na hrudi, kde jej bilo srdce. „Bude to najťažšia skúška, akej doteraz čelili.“

A všetko potemnelo.

 

 

 

Sophie otvorila oči a našla sa v podivnej miestnosti oceánovej farby s popínavými rastlinami na stenách. Posadila sa a zistila niekoľko zaujímavých skutočností. Za prvé, nič ju nebolelo a nemala na sebe jedinú ranu. Za druhé, vlasy jej dorástli do pôvodnej dĺžky a modrá farba sa stratila. Za tretie, má na sebe podivné belasé handry z neskutočne pohodlného materiálu.

Na posteli pred sebou uvidela sedieť čiernovlásku, ktorú si zahmlene pamätala s krídlami.

„Len pokojne,“ povedala neznáma žena po francúzsky. „Nechcem ti ublížiť. Zmyla som z teba krv a prezliekla ťa.“ Pokúsila sa o úsmev.

Sophie si prehmatala brucho a nazrela pod šaty. Ani škrabanec. Pretrela si tvár. „Kde to som? Kde je... Sachiel?“

„To je... na veľmi dlhé vysvetľovanie. Na čo si spomínaš?“

Zasmiala sa. „Najskôr po mne niekto strieľal, potom chlap s ktorým som utiekla zo sanatória roztiahol krídla, následne sa k nemu pridali ďalší dvaja, na oblohe sa zjavilo ligotavé mesto a potom som mala veľmi znepokojujúci rozhovor s vesmírom, ktorý mi tvrdil že odteraz som nesmrteľná,“ dostala zo seba na jeden dych.

Čiernovláske klesla sánka. „Nuž, to nám ušetrilo mnoho vysvetľovania,“ zhodnotila nakoniec a podala jej ruku. „Amira,“ predstavila sa. „Som ako ty. Bola som človekom a potom si vesmír povedal, že zo mňa urobí archdémona.“

„Arch... čo?“

„Archanjeli a archdémoni sú akoby dve strany jednej mince. Kedysi dávno jedna polovica odmeňovala, druhá trestala,“ vykreslila jej Amira v skratke. „Zvyšok ti povie Sachiel.“

„Kde je?“ Sophie sa obzrela a mierne zbledla, keď za priesvitnou stenou uvidela oblaky. Potom jej uši konečne rozoznali aj iný zvuk. Zvláštne dunenie.

Dunenie?

Vstala a prešla k priesvitnej stene. „Drahé nebesia,“ povedala so stiahnutým hrdlom. Okolo obrieho ligotavého mesta plného budov, vežičiek a parkov lietali tucty vojenských bombardérov. Vystrelené rakety však vždy narazili na energetické pole tvoriace kupolu vysoko nad nimi.

Amira stála len kúsok za ňou. „Svet dnes dostal šok. Toto je výsledok.“

Sophie nevedela, ako sa má cítiť. „Sme v bezpečí?“

„Ich zbrane sú asi tak nebezpečné ako umelohmotný prak,“ uistila ju Amira.

„Pokúsili sa aspoň o kontakt?“

Amira smutne krútila hlavou.

Na pristávacej platforme pred spálňou sa odrazu zjavili dve okrídlené bytosti – jedna s ohnivými blanitými krídlami, druhá s bielymi ako sneh. Sophie zabudla pri pohľade na Sachiela dýchať. Blázon zo sanatória bol nadobro preč. Tento muž sa niesol ako vládca. Chrbát vystretý, postoj pevný. Na pás mu padali rovné, snehovobiele vlasy vyčesané tak, aby mu nezakrývali mladú, prísnu tvár. Oblečenú mal modrú róbu so zlatistým lemom siahajúcu až po zem.

Muž vedľa neho vyzeral ako jeho pravý opak – čierna róba, krátke svetlé vlasy a uvoľnenejší postoj. O niečom sa so Sachielom rozprával a občas gestikuloval rukami.

„To je Lucifer,“ prezradila jej Amira.

Sophie sa k nej prudko otočila, oči ako loptičky.

„Nemusíš sa báť, nehryzie. Teda nie bežne.“ Očervenela. „Lucifer je ako Sachiel. Majú spoločný pôvod aj moc. Prosím, vyhoď si z hlavy všetko, čo o ňom súčasná kultúra tvrdí.“

Súčasná kultúra, iste. Tá, ktorá pravdepodobne po dnešku padne. „Ako mohol toto všetko urobiť...“

„Pre teba?“ doplnila Amira a otvorila stenu. Zavial k nim príjemný teplý vzduch s vôňou kvetín. „Myslím, že odpoveď už poznáš.“

Obaja muži sa odmlčali a pozreli ich smerom. Amira postrčila Sophie vpred. Aj keď bola bosá, modrastá sklenená plocha pod jej nohami nechladila. Voľné šaty jej viali okolo kolien ako kráčala k Sachielovi. Odhadovala, že zvláštny runway pre okrídlené bytosti mal asi dvesto metrov a disponoval neskutočnou stabilitou, hoci nikde nevidela oporné stĺpy. Pod nimi sa ligotali stovky budov a v diaľke, za mestom, Paríž.

Lucifer so vševediackym úsmevom odstúpil od Sachiela a nastavil náruč Amire, ktorá do nej automaticky vbehla.

Sophie zostala stáť dva metre od archanjela, ktorého jasný pohľad sivých očí sa plne sústredil na ňu a takmer ju zrazil z kolien. Ako ho niekedy mohla považovať za bláznivého starca? Pred týmto mužom sa môžu triasť armády!