Úsvit archanjelov 18

 

Sophie ležala v Sachielovom náručí a cez presklenú stenu pozorovala ďalší neúspešný nálet. Čokoľvek ľudia vytiahli, mestom to ani neotriaslo. Obzor sa zafarbil prvými rannými lúčmi.

Ráno po kolapse. Nerobila si nádeje o tom, čo sa deje na svete. Je príliš krehký, aby niečo takéto ustál. Doteraz uctieval všemocné bytosti, ktoré ale nikdy neboli prítomné. A odrazu sa objavila všemocná bytosť schopná odolať všetkému čo vytvorili a nie je to ani jeden z ich bohov. Ani len veľmoci nič nezmôžu.

Opatrne vstala a obliekla si šaty, ktoré Sachiel vytvoril pred tým, než zaspali. Boli z nádherne jemného materiálu a sedeli jej dokonale. Modrastá látka mala jednoduchú sukňovú časť po kolená a vrch pripomínal starovekú tógu. Prešla k stene a túžila niečo urobiť. Zastaviť útok.

Prečo útočia?

Kto vôbec útočí?

Francúzsko?

NATO?

Začala vojna?

Sophie si pritisla dlaň na srdce a zaliala ju úzkosť. Čo sa len stane so svetom? Pozrela na spiaceho Sachiela. Čo sa stane s nimi? S ňou? Ešte mu nepovedala o rozhovore s vesmírom. Nepovedala mu, že podľa všetkého sa z nej stal archanjel, pretože chcela žiť. Akýsi vnútorný hlások jej napovedal, že túto správu by si mala nateraz ponechať ako tajomstvo. Sachiel rozhodne nemá rád ľudí a možno ho bude musieť zastaviť. Sophie si však položila ďalšiu otázku: Je ona tá, ktorá chce ešte bojovať za ľudí? Pretože si uvedomila, že aj keď jej záleží na nevinných životoch, s radosťou sa prizrie pádu terajšej pokrivenej spoločnosti.

Urobil vesmír správne rozhodnutie, keď jej dal nesmrteľnosť? Ona nie je nezištne konajúca hrdinka. Ak systém spôsobuje, že väčšina v ňom trpí pre pohodlie menšiny, systém musí preč.

Zahryzla si do pery a objala sa rukami. Čo len bude robiť? Kam sa podeje? Ako dlho potrvajú útoky, než ľudia pochopia, že sú smiešne bezmocní? Pre všetko na svete, čo ak vypustia jadrové bomby?!

Sachiel pomaly otvoril oči a našiel ju so skrúšeným pohľadom stáť pri stene. Vzdychol, privolal na seba čistú sivú róbu a šiel Sophie objať. Dôverne sa oňho oprela a to ho upokojilo. Nezľakla sa. Neštíti sa ho.

„Pokúsiš sa niečo urobiť?“ opýtala sa tichučko.

Nemusel sa pýtať, čo má na mysli. „Čo by som mal urobiť? Neprovokujem ich a nevytiahol som jedinú zbraň.“

A napriek tomu dokázal očividne rozhodiť svet. „Nemôžeme sa tu len tak vznášať naveky.“

Odfrkol si. „Ale áno. Munícia im dlho nevydrží.“

Sophie naňho karhavo pozrela. „Vydesil si celý svet. Pravdepodobne si ho položil na kolená. Pre mňa.“

Sachiel ju pobozkal na kútik pier. „Urobil by som toho pre teba omnoho viac.“

A to ju desilo. Naprázdno preglgla. „Prosím. Pokús sa s nimi aspoň jednať. Len im vysvetli, že nie si nejaký boh, nič od nich nechceš a ocenil by si, keby ťa nechali napokoji.“

Sachielovi sa v očiach mihla znepokojivá emócia. „Ale mne sú ukradnutí. Nech sa hoci aj pozabíjajú!“

V Sophie sa rozliala hrôza. Odtiahla sa od Sachiela. „Si anjel,“ šepla.

„Archanjel,“ opravil ju. „Chceš vedieť prečo mi je jedno, či sa hoci aj vyhladia?“ povedal temným hlasom a začal sa prechádzať popred ňu. „Chceš vedieť prečo som si nad nimi umyl ruky?“

Prikývla.

Sachiel na chvíľu privrel oči. „Boli sme z ľudstva nadšení. Sledovali sme jeho počiatky, podporovali vznikajúcu civilizáciu. Učili sme ich. Chválili sme ich. Keď to bolo nutné, trestali sme ich aby pochopili, že nie všetko je správne. Liečili sme ich. Dali sme im šancu napraviť svoje chyby v reinkarnačnom procese. Zdieľali sme ich trápenia a úspechy. Ani jediný raz sme nepožadovali uctievanie. Obety. Rituály. Nechceli sme nič, Sophie, len aby prosperovali. A oni prosperovali. Osídľovali. Objavovali. Spájali sa do komunít. Delili sa o zdroje.“ Anjel sa odmlčal, pohľad stratený v minulosti. „Ale odrazu... odrazu im vadila inakosť. Odrazu im vadilo, že niekto iný má to čo oni, alebo viac než oni. Vadilo im, že sa inak obliekajú, inak žijú. Nechceli to a chceli ich zdroje. Štrnásť tisíc rokov dozadu, drahá Sophie, sa prvý raz postavil človek proti človeku. Jedna skupina ľudí napadla inú skupinu. Len pre to, že mohli. Len pre to, že chceli. Nič im neurobili. Len existovali a pre to boli brutálne napadnutí. Umučení a zabití. Tehotné ženy utýrané. Deti zavraždené. Nikto nebol ušetrený. Nikto, Sophie. Takzvaní víťazi si vzali čo chceli a nezanechali za sebou nič živé.“

Sophie mala srdce až v krku. O čom to hovorí?

Sachiel sa prestal prechádzať a pozrel jej do očí. „A odrazu sa to stalo znovu. Ďaleko od prvého incidentu. Opäť sa človek postavil človeku. Lebo mohol a chcel. Bolo to brutálne, násilné a extrémne neľudské. Od tej doby to neprestalo, Sophie. Ani na chvíľu. Od tej doby nebol mier, pretože inakosť sa stala dôvodom násilia. Otroctva. Zatracovania. Od tej doby neubehol rok, aby tie odporné krysy spolu nebojovali pre tie najstupídnejšie dôvody!“ Sachielov hlas naberal na sile, až sa otriasali steny.

Sophie mala oči ako loptičky.

„Ani jediný raz nepomysleli na to, že by si navzájom pomohli keď objavili niekoho, kto nebol ako oni! Človek zotročil človeka! Muž zotročil ženu! A nás využili ako folklór pre ich odporné sväté knihy v mene ktorých sa diali len ďalšie a ďalšie zverstvá, za ktoré sú dodnes oslavovaní tí najmasovejší vrahovia! Takže áno, sú mi ukradnutí, pretože ja som robil všetko pre to, aby som im pomohol! Robil som všetko pre rodiacu sa civilizáciu, aby mohli byť ako ja, chápať to čo ja a uvidieť vesmír ako ja!“ Zhlboka sa nadýchol. „Ale ich viac zaujíma kto sa prvý dostane do vesmíru namiesto toho, aby si nakŕmili hladujúcich a oslobodili otrokov!“

Sophie sa po lícach skotúľali slzy. Toľká trpkosť...

„A nesnaž sa mi povedať, že medzi nimi sú aj spravodliví bojovníci za práva iných, pretože tí trpia ešte viac a máloktorí umrú prirodzenou smrťou! Tí, ktorí majú sotva čo do úst nemajú byť tými, ktorí bojujú za práva a slobody! Tento svet nie je správny a ak sa vo svojej stupidite chce zničiť, jediné čo urobím je, že si k tomu divadlu kúpim popcorn!“

Sophie nemala slov. Nemohla Sachielovi oponovať a ani ho zaradiť do kategórie zlosynov. Neurobí nič pre zničenie sveta, ale ani ho nevyhrabe z problémov a skutočne nie je povinný to urobiť, keď s tými problémami nemá absolútne nič spoločné.

„A čo ja?“ našla konečne svoj hlas. „Aj ja som človek.“

Sachielov výraz znežnel. „Umrela si, Sophie. Tvoj osud ako človeka skončil v momente, keď na teba vystrelili.“

Rozpoltene uhla pohľadom. „Nedokážem sa prizerať tej pohrome, Sachiel. To po mne nemôžeš žiadať. Ak nič neurobíš, prosím, daj mi slobodu a vráť ma medzi ľudí.“

Sachiela jej slová vydesili. Poslať ju naspäť do toho chaosu?! Potom si ale uvedomil čo naznačila. „Dať ti slobodu? Nie si mojím väzňom, Sophie.“

Vydýchla si.

Sachiel pochopil, že Sophie o ňom musí mať ešte horšiu mienku než by mala mať. Pristúpil k nej, ale ponechal medzi nimi dosť priestoru aby sa necítila zatlačená k stene. „Zachránila si ma, keď som si nedokázal pomôcť sám. To najmenej, čo som mohol urobiť bolo zachrániť ťa tiež. Pred nespravodlivosťou.“

„Za cenu šoku pre celý svet!“

Mykol plecami.

Sophie si prehrabla vlasy. Chcela sa hádať, ale Sachiel sa vystrel a pohľad uprel na pristávaciu plochu veže, z ktorej sem prileteli. Zablyslo sa na nej a v sprievode Lucifera a Amiry sa objavilo niekoľko postáv.

„Máme návštevu,“ povedal anjel neutrálne. „Chceš sa s nimi stretnúť?“

Zvedavo žmúrila do diaľky. „Kto to je?“

Sachiel ju zdvihol do náručia a otvoril stenu. „Niekto, kto prekonal skúšku, ktorá práve padla na ľudstvo,“ povedal a preletel s nimi na plochu.

Sophie zvýskla a po pristátí chvíľu bojovala o rovnováhu. Sachiel ju jemne držal, než bola schopná chôdze. Potom spoločne podišli k skupine piatich bytostí, ktoré sem primiestnil Lucifer. Sophie si nerobila nádeje, že sa jedná o ľudí.

Z pätice vybehla známa červenovláska a uzavrela Sophie v medveďom objatí. „Dievča zlaté, tak som sa o teba bála,“ povedala Kristina s úľavou v hlase. Potom sa odtiahla, aby vzala jej tvár do dlaní. „Si v poriadku? Vyliečil ťa Sachiel?“

Sophie mala ústa dokorán.

Kristina pozrela na Sachiela. „Vravela som ti, že si anjel.“

Sachiel sa k Sophienmu ďalšiemu šoku pousmial. „Som ti vďačný.“

Čo sa tu deje?

Sachiel sa nad ňou zľutoval. „Sophie, Kristina je upírka. Na svete žije viac bytostí než ľudia.“

Kristina sa zazubila a odhalila tesáky. „Sophie, vedela som že tvoj prípad je podozrivý a preto som zariadila tvoj prevoz do môjho sanatória. Vedela som, že nie si šialená. Bola som Clarisse na stope, ale ušla si skôr než som našla dostatok dôkazov,“ vysvetlila zmätenej žene.

Sophie dojalo, že niekto za ňu bojoval. Kristina ju ani len nepoznala. So slzami v očiach znovu objala doktorku. „Ďakujem.“

Kristina ju pohladila po chrbte a potom im predstavila zvyšok delegácie. „Sachiel, Sophie, toto je najvyššia kráľovná upírov a vládkyňa jesene Rebecca,“ ukázala na sebavedome sa tváriacu čiernovlásku, „a táto nabručaná kopa zatrpknutosti je Michel Francúzsky, miestny kráľ upírov.“

Svetlovlasý upír s prísnym výrazom vystúpil vpred. „Odložme predstavovanie na inokedy. Chlape, levituješ mi nad kráľovstvom. Šlo by to láskavo preparkovať?“

Kristina zaškrípala zubami a potlačila zagúľanie očami. „Michel sa bohužiaľ vyliahol bez filtra medzi mozgom a ústami,“ ozrejmila.

Sachiel pobavene nadvihol jeden kútik pier. Na rozdiel od ľudí, nesmrteľných považoval za viac-menej seberovných. Mladších a ukričanejších, ale seberovných.

Sophie mala ústa dokorán. Napoly očakávala, že sa Sachiel vytočí a skopne drzého upíra z mesta, ale nestalo sa. Bral to s humorom.

„Obávam sa, že ešte chvíľu budem využívať tvoju pohostinnosť, Veličenstvo,“ povedal archanjel jednoducho.

Michel s nadvihnutým obočím pozrel na bojové lietadlá naokolo. Existuje silnejší náznak, že niekde nie je vítaný?

„Sachiel,“ oslovila ho Rebecca slušne. „Svet sa rúca a nesmrteľní nevedia na čom stoja. Potrebujeme vedieť ako sa zachovať.“

„A prečo ste s tým prišli za mnou? Ja nemôžem za to, že uvidia novú bytosť a hneď sa v nich prebudí nenávisť,“ mykol plecami Sachiel.

„Pretože pre niektorých z nás sú zdrojom potravy a krvné banky nebývajú v časoch nepokojov práve plné,“ odvetil Michel absolútne nonšalantne, akoby hovoril o zásobách osiva a nie ľudských telesných tekutín.

Rebecca ho spražila pohľadom a vystúpila vpred, očividne jediný hlas rozumu. „Či sa ti to páči alebo nie, vystúpil si z anonymity a si s ľuďmi prepojený rovnako ako ja. Už nie si nikto, Sachiel. Si jedným z vládcov nebies a sprievodcom Zeme. Alebo znovu uteč, alebo zastaň rolu, do ktorej si bol stvorený.“

Sachiel prižmúril oči na vládkyňu jesene, ktorá využívala všetku svoju kontrolu, aby sa pred ním nezrútila – jeho sila na ňu pôsobila. Vládkyne ročných období boli stvorené najtesnejšie k archanjelom. Musel obdivovať jej vytrvalosť napriek tomu, že naznačila jeho zbabelosť. Niežeby nemala pravdu.

Čiastočne.

Sophie sebou prekvapene trhla, keď ju archanjel vzal za ruku a kývol ostatným, aby ich nasledovali. S ňou po boku zamieril cez spleť chodieb do ďalšej nadrozmernej miestnosti s výhľadom na mesto a okrúhlym stolom uprostred.

Sachiel usadil Sophie vedľa seba a pokynul ostatným, aby sa k nim pridali.

„Je tu ešte pár vodcov, ktorí by sa radi zúčastnili,“ povedala Kristina a ukázala akési kruhovité zariadenia podobné hlásičom požiaru. „Smiem?“

„Iste,“ súhlasil Sachiel a počkal, až ich upírka rozložila po obvode stola. Chvíľu na to sa aktivovali a Sophie zhíkla. Stôl už nebol prázdny – okolo neho sedeli desiatky... bytostí? Nie, hologramov! Extrémne živých hologramov!

„Sachiel, predstavujem ti Salvatora Anglického a Erin Anglickú,“ Kristina ukázala na svetlovlasého obra naľavo od Michela a červenovlasú ženu po jeho boku a pokračovala v smere hodinových ručičiek: „Vodcov Hyperborejskej Gardy Abigail a Raya, kráľovský pár vlkolakov Lanu a Nikolaia, kráľovnú tigrov Jordanu, zástupkyňu bosoriek a harpyí a vládkyňu Valhally Juniper, zástupcu džinov Leventa, Hyperborejských bohov Kalli a Alarica, zástupcu božských panteónov Osirisa, vládcu démonov Treya a nakoniec vládcov nebies Carys a Juliusa.“