Úsvit archanjelov 22

 

Vasily so Stefanom dostali vlastné komnaty a Sophie tiež. Winter sa jej v rýchlosti predstavila a priniesla nové oblečenie a prikázala jej osprchovať sa. Neodišla však a len čo Sophie vyšla z prekvapivo luxusnej kúpeľne, belasej a čistej tak ako všetko v paláci, našla ju sedieť na okraji nadrozmernej postele vyzerajúcej ako hranatý obláčik.

Winter sa mračila.

Sophie klesla do kresla oproti nej a ukryla si tvár do dlaní. „Čo urobili Sachielovi? Myslíš, že ho zabili?“

„Kto? Kto vás napadol, Sophie?“

Sophie jej prerozprávala podivný pokus o vraždu, ktorý nevyšiel. Winter si opäť masírovala spánky. Stáročia sa vyhýbala politike a interakcii s inými nesmrteľnými a teraz jej to karma vracia. Svedomie jej však nedovolilo odvrátiť sa od ženy pred ňou.

„Je ti jasné prečo si prežila odťatie hlavy?“

Sophie uhla pohľadom.

„Vie o tom ešte niekto?“

Tiché pokrútenie hlavou?

Winter naklonila hlavou. „Ani len Sachiel?“

Sophie si pritisla ruku na hruď, kde to najviac bolelo – na srdci. „Bola som na smrť vydesená. Vesmír mi dal na výber a ja som si zvolila život. Teraz som ako Sachiel, ale on chcel kedysi zničiť ľudstvo a ja som sa ho bála a-“ rozplakala sa.

Winter to nevydržala a prešla k nej, aby ju nemotorne objala. „To je v poriadku. Zachránilo ťa to. Možno nás všetkých.“

Sophie sa rozplakala ešte usedavejšie. Táto žena ju sotva pozná, sama bola zatracovaná kvôli svojej moci, musela kvôli nej opustiť bezpečie paláca a nakoniec ho ponúkla ako útočisko.

Čo však bude so Sachielom?

 

 

Stefan otvoril oči a na pár sekúnd ho prepadla panika – je v neznámom prostredí, posledné čo si pamätá je bolesť a niekto naňho útočil. Reflexívne vyceril zuby a zavrčal. Potom sa spamätal, keď jeho nos zacítil známy pach upíra, pre ktorého si už pripravil rakvu a neoznačený hrob v ruskej divočine. Pootočil hlavu a uvidel Vasilyho v nepohodlnej polohe vedľa postele – sedel síce v kresle, ale hlavu mal podopretú rukami a spočíval na lôžku kúsok od Stefana. Oči mal privreté v plytkom spánku a v jednej ruke zvieral balík krvi, pripravený mu ho podať keby bol potrebný.

Vodca Tajnej polície si pretrel tvár a posadil sa. „Vasily,“ zašepkal a dotkol sa jeho ramena, aby ním jemne zatriasol.

Rus sa v momente prebral, pripravený hoci aj poviesť armádu. V očiach sa mu objavila úľava, keď uvidel Stefana pri vedomí. „Ako sa cítiš? Bolí ťa niečo?“

Stefanovi chvíľu trvalo spracovať tie dve otázky, ktoré mu v živote boli položené snáď len raz. Po premene. „Som celý. Čo sa stalo? Kde je Sophie a kde sme my?“ Na chvíľu sa zamyslel, potom nadvihol prikrývku, ktorá mu skĺzla na bedrá. „A kto ma, pre všetko na svete, vyzliekal?“

Vasily nadvihol kútik úst. Stefanovo oblečenie bolo nasiaknuté krvou. Musel ho z neho vystrihať. „Nezľakni sa, ale sme na Severnom póle vo Winterinom paláci. A nemáš za čo. Chutná jazvička, mimochodom. Nechaj ma hádať – pozostatok cucfleku od vlkolaka?“

Stefanova ruka podvedome našla malý hryzanec na stehne. Upírom sa obvykle jazvy hoja bez následkov, pokiaľ nie sú spôsobené mágiou, ale táto konkrétna definovala jeho život a eventuálne jeho smrť. Vďaka bohom, že si Vasily nedomyslel jej skutočný pôvod! „Čo ti poviem – mám rád drsné hrátky,“ odvetil bez zaváhania.

„To som si všimol, ale nechať si odťať ruku? To už je sebapoškodzovanie.“

Stefan zagúľal očami.

Vasily sa nad ním zľutoval a v rýchlosti mu zreferoval čo sa odohralo. Stefan mu doplnil príbeh o udalosti v meste. Obaja sa zhodli, že Winter urobila chytré rozhodnutie. Nech si nateraz všetci myslia, že on a Sophie neprežili. Snáď to Sachiela nerozčertí dosť k tomu, aby ľudstvo reálne zničil.

Keď sa Stefanovi konečne podarilo vstať a omotať si okolo bokov plachtu (a pri tom vyzerať ako grécky boh), zamieril do kúpeľne aby sa dal do poriadku. Na polceste sa však zamyslene zahľadel na Vasilyho, ktorý tiež vstal a naťahoval si svaly. „Vasily?“

„Hm?“ zívol svetlovlasý upír.

„Prečo máš červené oči?“

Vasily sa zamračil a dotkol sa vnútorných kútikov svojich modrých očí. „Nespal som celé dni a zabudol som si dať krv,“ priznal a mávol rukou.

„Daj si ten posledný balík,“ ukázal na krv, ktorú kráľ len pred chvíľou zvieral. „Ja ju teraz nepotrebujem.“ A zavrel sa v kúpeľni.

Vasily skrivil tvár nad klamstvom, ktoré mu šéf Tajnej polície uveril. Pretože pred hodinou sa izbou ozýval krik blúzniaceho upíra, ktorého sny vzali na veľmi temné miesto...

 

„Nie! Nie! Nechajte ma umrieť! Zabite ma! Bolí to!“

„Stefan! Stefan, je to sen! Si v bezpečí! Nikto ti neublíži.“

„Prosím! Všetko ma bolí! Nie! Nie! Nie viac vody! Nieeeee!“

Vasily musel mohutného upíra pridržiavať, aby nespadol z postele. Stefanov krik a prosby o smrť boli plné agónie, akú počul len pri extrémnom mučení, krátko pred tým, než mučený naposledy vydýchol. Málokto prosí o smrť.

„Chcem zomrieť! Nie, nespútavajte ma! Bolí to! Moje telo bolí! Zabite ma konečne!“ K prosbám sa pridali neľudské zvuky a rev. Po viac než dvoch hodinách to ani Vasilyho odolnosť nezvládla a rozplakal sa.

 

 

 

Sachiel bol uväznený vo svojom meste, ale sotva si to všimol. Mágia jeho dvoch nepriateliek, ktoré nepoznal, držala jeho, Lucifera aj Amiru pod zámkom. Asi by si z toho mal vyvodiť niekoľko podstatných záverov – napríklad že nie každému boli vymazané spomienky, obe strany mali zradcov a niekto to plánoval, ale jediné čo dokázal vidieť bola zakrvavená hlava, ktorá zabila ten kúsok svetla v jeho vnútri.

Sophie je preč.

Chcel plakať, ale nemohol. Cítil len hnev. Zúrivosť. A slabosť. Nebol schopný ju ochrániť, ani priviesť naspäť. Väčšina jeho moci je stále preč. Amira s Luciferom tiež nedokázali preraziť zábranu okolo mesta, ale aspoň sú spolu.

 

 

 

Dni plynuli a svet sa menil. Ulice zaplnili ľudia – niektorí v protestoch, niektorí nadšení z toho, že nastala anarchia. Štátni predstavitelia sa neozývali, polícia a armáda si robili čo chceli, náboženské sekty vyšli zo svojich úkrytov a peniaze stratili hodnotu. Smrteľníci začali umierať, chorľavieť a bojovať. Ľudské práva stratili váhu. Vládne budovy horeli, kostoly sa stali domovom extrémistov alebo útočiskom zúfalých. Muži siahli po zbraniach a ženy sa v priebehu týždňa opäť zmenili na lovnú zver, nástroj a tovar. Pretože pre väčšinu to bol strach z trestu, čo im bránilo v násilí, a nie rešpekt.

Temná éra započala a civilizácia padla. A stačila na to jediná bytosť, ktorá im ukázala že nie sú korunou tvorstva a nemajú najväčšiu moc. Stačil jediný prejav sily, jediný nadprirodzený úkon. Človek človeku bol opäť vlkom. Čo však väčšina stále nepochopila bolo, že Mor, Vojna, Hlad a nakoniec Smrť nie sú podplatiteľní alebo manipulovateľní. Nie sú zničiteľní a skorumpovateľní. Nemajú slabinu, nemajú ľudskú náturu. Superluxusné bunkre alebo ostrovy vymazané z máp nepredstavovali bezpečie. Zásoby jedla rýchlo zhnili, pliagy sa objavili odnikiaľ a podozrievavosť vyústila do súbojov aj v rámci rodín.

Nesmrteľní boli ako jediní ušetrení. Ich kráľovstvá pretrvali, nedotknuté hrôzami sveta okolo nich.

Nikto nevedel čo sa stalo s archanjelom s archdémonmi, ktorí zasadili smrteľnú ranu svojím prejavom. Ako povedali, ľudia ich nezaujímajú. Viac lietajúce mesto neopustili a nikto sa na nič nepýtal. Nikto nevedel, že sú uväznení.

Vasilymu sa podarilo vrátiť do Ruska bez toho, aby si niekto všimol jeho krátku absenciu, a vyhlásil Stefana za nezvestného, pravdepodobne mŕtveho. Potajme však chodieval na Severný pól vždy keď k tomu dostal príležitosť.

Stefan sa plne zotavil a frustrovalo ho, že nemôže nič robiť. Bol zvyknutý veliť elitnej armáde agentov a teraz sotva velí jednému namyslenému kráľovi, ktorého si až pričasto predstavoval spútaného a priviazaného na škripci – a nie tým príjemným spôsobom.

Tri mesiace po tom, čo Sophie prišla o hlavu, mali všetci opäť poradu počas večere pozostávajúcej z nezdravého množstva zmrzliny. Preberali situáciu zo všetkých uhlov, teoretizovali, fantazírovali, až sa zhodli na jedinom možnom vysvetlení. Ktokoľvek Sophie napadol, boli to zradcovia anjelov. To znamená, že zatiaľ čo anjeli chceli zničiť ľudí a démoni ich bránili, niekto musel prebehnúť a to znamená, že ten niekto spôsobil vymazanie spomienok, aby ochránil ľudstvo – a logicky nevymazal pamäť sebe a preto tie dve potvory majú viac moci a preto ešte nikto nevidel Lucifera, Amiru a ani Sachiela.

Čo znamená, že dve neznáme ženy prevyšujú mocou tých troch, pravdepodobne práve pre stratu spomienok a v Amirinom prípade pre jej mladosť.

Sophie nemala ten luxus, aby ju spomaľovala mladosť. Momentálne je jediný utajený archanjel, ktorý je mimo systému. Potrebuje sa tým potvorám pomstiť a oslobodiť Sachiela. Muž, z ktorého mala kedysi strach sa zmenil na muža, ktorého chce mať po boku. Možno nenávidel ľudí, ale keď trpela, bol pri nej. Ľudia sa odsúdili sami, videla to každý deň v správach, ktoré pomaly utíchali – internet prestával fungovať, vysielače boli napadnuté alebo obsadené rôznymi povstaleckými jednotkami, dokonca aj elektrina a energie prestali prúdiť okolo sveta.

Zem stmavla a stíchla.

Sophie pozrela na Winter, ktorú mala tú česť nazývať priateľkou, potom na dvoch večne rozhádaných upírov. „Mám stupídny plán,“ povedala narovinu s ústami plnými zmrzliny.

Vrava okamžite utíchla.

„Počúvame,“ ozvala sa Winter vyrovnane, zmierená s faktom, že normálny plán by nikdy nefungoval.

Sophie sa zhlboka nadýchla. „Ak tie dve suky čo ma skrátili o hlavu sú skutočne tie, ktoré stáli proti archanjelom, stále sa musia považovať za tie dobré. Ochrankyne ľudstva a podobne.“

„Pravdepodobne,“ súhlasil Stefan.

Mladá žena zamávala lyžičkou vo vzduchu. „Bola by škoda, keby ich milované ľudstvo začal opäť ohrozovať všemocný archanjel s mocou vyhubiť ich, ovládnuť Jazdcov ako kedysi a ešte na nich poslať vládkyne ročných období, ktoré by nemali na výber len sa poddať vyššej moci,“ vykreslila im svoju predstavu.

Winter odstrčila balenie zmrzliny. O situácii s archanjelmi nevie ani väčšina nesmrteľných – pre ich vlastné dobro. Vasily so Stefanom sa však už dávno dozvedeli viac než chceli a preto vedeli kam až moc archanjelov siaha. „Archanjeli aj archdémoni museli prisahať na vlastné životy, že sa nikdy viac ľudstva nedotknú,“ pripomenula jej prísahu, ktorej pozostatkom je Amira.

„Uhm, pôvodných štrnásť. Ale ja som medzi nimi nebola,“ povedala Sophie smrteľne vážne.

Upírom klesli sánky. „Drahé nebesia, ja budem na zlej strane histórie!“ uvedomil si Stefan.