Úsvit archanjelov 29

 

 Len čo sa premiestnili späť k Winter a oznámili, že Joph s Bel sa už viac o nič nepokúsia, každý sa vrátil do svojho života – vládkyne do palácov, upíri do svojich krajín, Jazdci do terénu. Michel frflal ešte niekoľko dní, keď zistil že má zase nad Parížom zaparkované mesto, ale nakoniec sa s tým zmieril.

Sachiel sa s Luciferom, Amirou a Noemi, ktorí sa naťahovali k nemu, podelil o svojom podozrení ohľadom Hammuela, ale nikto nevedel kam sa archanjel mohol podieť. A s rúcajúcim sa svetom nebude ľahké ho nájsť. Upíri mali čo robiť aby zachránili pamiatky a cenné artefakty, avšak množstvo bolo odcudzených. Ľudia sa správali ako divoké zvieratá.

Tentokrát sa už ani Noemi neodvážila vrátiť do terénu a jediné čo mohli urobiť bolo spolupracovať s nesmrteľnými a ich vedomosťami. To ešte netušili nakoľko neznáma sila odobrala spomienky...

 

 

 

„Ako si nemôžeš pamätať Lilith?“ nechápala Carys, vládkyňa nebies, s pohľadom upretým na svojho otca Drakea, posledného z predošlých najvyšších anjelov. „Podľa datovania si už sedel na svojom poste, keď pôsobila medzi anjelmi.“

Stojac v trónnej sieni, Drake zmätene krútil hlavou. „Lilith poznám len z mýtov. Ak aj bola skutočná, nemohla byť medzi anjelmi. Vedel by som o nej.“

„Dodnes tu máme jej krídla,“ oponovala mu dcéra. „Musela existovať a musela narobiť rozruch, inak by tu neboli.“

Carysin syn Kaden a manžel Julius stojaci opodiaľ tiež nechápavo krútili hlavami. Nikto na nebesiach nevedel o Lilith. Ako sa teda mohla dostať do povedomia ľudí? Biblia ju má za matku všetkých démonov, Adamovu prvú ženu. Prečo teda mala krídla? Na nebesiach je len hŕstka anjelov Drakeovho veku, a ani tí nemali tušenia o čo ide.

Kadenovi v tej chvíli napadla šialená teória. Vystúpil vpred. „Drake?“ oslovil starého otca. Bolo mu hlúpe hovoriť mu dedko, keďže ten chlapík vyzerá sotva na tridsať, tak sa ustálili na Drakeovi. „Boli Kiš a Uruk na pevnine?“ začal s otázkami, ktoré kedysi položila Amira Luciferovi. Dozvedel sa o nich keď boli naposledy na návšteve.

Drake sa zarazil. „Iste, boli vo vnútrozemí.“

Carys ustrnula a Julius tiež.

„Ako v tej dobe vyzerala Sahara?“

Drake zagúľal očami. „Ako prašná púšť.“

Kaden nepoľavil. „Kto boli Morskí ľudia?“

„Ehm, kto?“

„Počiatok Mayskej civilizácie?“

„Uf... po novom letopočte?“

„Hovorí ti niečo Jorah?“

„Nie. Malo by?“

„Vládla Egyptu za prvej dynastie žena?“

„Nie.“

„Jazdil Sargon Akkadský na koni?“

„Pravdepodobne. Na ťave to určite nebolo.“

Kaden pozrel na nemých rodičov. „Toto je zlé. Toto je veľmi, veľmi zlé.“

Drake nervózne prestúpil z nohy na nohu. „Čo je zlé? Prečo si mi dával kvíz?“

Julius sa zhlboka nadýchol. „Tieto isté otázky položila Amira Luciferovi a nepoznal na ne správnu odpoveď. Pretože má vymazané spomienky.“

Drake sa zapotácal.

„Zdá sa, že o ne prišli všetci nesmrteľní tej doby,“ dokončil Kaden temným hlasom. „Aby nikto nevedel čo sa skutočne stalo. Zhodou okolností to muselo byť obdobie života Lilith.“

Carys potrebovala niekoľko sekúnd na spamätanie. Oprela sa o Juliusa. „Drake, musel si zažiť vojnu na nebesiach a ani o tom nevieš!“

 

 

 

Stefan bol neskutočne rád, že sa konečne môže vyspať na mieste, ktoré má namiesto ľadu skutočné steny. Posledných štyridsaťosem hodín strávil s Vasilym na telefóne s Kazachstanským kráľovstvom, kam poslali celú armádu agentov a mágieschopných jedincov na zaistenie Bajkonuru – ľudia už síce do vesmíru nepocestujú, ale o túto infraštruktúru nesmú prísť za žiadnych okolností. Obzvlášť ak budú nesmrteľní chcieť na orbitu poslať vlastné technológie.

Agent sa ponoril do ríše snov len čo sa jeho hlava dotkla vankúša, avšak pokoj mu dopriaty nebol. Podvedomie mu vyčistilo spomienku na bezvedomie, do ktorého upadol po odseknutí ruky, a na delírium ktoré nasledovalo.

Ako kričal. Ako prosil o smrť.

Ako ho ten mizerný Rus musel pridržiavať!

Stefan sa s trhnutím prebudil a škrípal zubami. Na svete je jediná osoba ktorá o jeho neľahkej smrti vie. Nepáčilo sa mu, že by sa tento počet zmenil. Rozkazy z najvyššieho dvora však zneli jasne – nezabiť Vasilyho Ruského. Za žiadnych okolností.

A tak Stefan vstal, hodil na seba tričko a nohavice a vkradol sa do Vasilyho komnát. Ruského kráľa našiel mierumilovne spinkať v jeho megalomanskej posteli. Bohovia, ako tohto chlapa nenávidí!

Vasily sa strhol z hlbokého spánku, keď na krku pocítil chladnú čepeľ dýky. Chcel sa pohnúť, ale zistil že mu na bedrách sedí stokilový otravný agent a ohrozuje ho zbraňou.

„Dobré ránko, súdruh,“ pozdravil ho Stefan nebezpečne hlbokým hlasom.

Vasilyho podrezaný jazyk mu nedovolil neodvrávať. „Nie sú ani dve ráno. Stále je hlboká noc a tvoja prítomnosť ma otravuje.“

Stefan dýku len viac pritlačil. „To je ale škoda. Zdá sa, že si sa o mne dozvedel zaujímavý fakt, Veličenstvo. Bola by neskutočná škoda sa oň podeliť a krátko na to mať nešťastnú... nehodu.“

Vasily si spomenul na Stefanove zúfalé prosby o smrť. Zovrel pery.

Stefan sa k nemu naklonil. „Sú veci, ktoré by nikdy nemali uzrieť svetlo sveta,“ zašepkal kráľovi do ucha ako maniak. „Už som nechal zmiznúť množstvo šľachticov. Pokús sa nebyť ďalším.“

Vasily by to nikdy nahlas nepriznal, ale trochu, trošičku, sa vydesil (prakticky dostal panický záchvat). „Naozaj si myslíš, že by som niečo takéto použil proti tebe?“ ohradil sa.

Stefan sa hrozivo zasmial. „Nemám o tom najmenšie pochybnosti.“

Nuž, pozná ho dobre. Rus starostlivo volil slová. „Nech to bolo čokoľvek, Stefan, nech to na tebe zanechalo akúkoľvek ranu... ja ju neotvorím. Máš moje slovo.“

„V to dúfam.“ Stefan sa opäť narovnal. „Inak sa celý svet dozvie že máš fetiš na chápadlá.“

Vasily ho zo seba v momente zhodil a z celej sily kopol. „Bol som ožratý ako doga a prestaň mi hackovať vyhľadávač!“ okríkol špióna, ktorý ho len pred chvíľou ohrozoval na živote.

Stefan vyskočil na nohy a skazene sa usmial. „Sladké sny, Veličenstvo. Tento rozhovor sa nikdy neudial.“ A tak nenápadne ako prišiel, sa aj vytratil.

Vasily od zúrivosti rozmlátil vankúš.

 

 

 

Sachiel čo najtichšie vstal a privolal na seba oblečenie – tentokrát krvavočervenú bojovú róbu, a pozrel na spiacu Sophie, ktorú patrične v noci vyčerpal.

Lucifer pochopil, že dvojica potrebuje priestor, preto privolal vlastné mesto, keďže už nemalo zmysel ukrývať sa. K Michelovmu absolútnemu nadšeniu ho zaparkoval hneď vedľa Sachielovho.

Sachiel jemne pobozkal svoju najdrahšiu na čelo a vytratil sa. Na plošine roztiahol krídla a chvíľu sa kúpal v slnečných lúčoch, než sa premiestnil do luxusnej vily na súkromnom ostrove. Priamo do spálne, kde mierumilovne spala suka, ktorá takmer zničila jeho Sophie.

Spokojne sa posadil do kresla a čakal, až sa prebudí, čo sa stalo do niekoľkých minút. Clarisse sa pomrvila a skontrolovala čas na mobile, než sa vo svojom saténovom pyžamku posadila, aby si ponaťahovala svaly. Len čo uvidela v priamom prenose nemožné, využila všetky svoje privilégiá a konexie, aby sa súkromným lietadlom dopravila na ostrov jej zosnulého manžela o ktorom nik nevedel. Vila na ňom bola plne sebestačná – so solárnymi panelmi, podzemnými turbínami a zásobami potravín. Jej pohodlie sa nijakým spôsobom neznížilo.

Len čo uvidela tvár muža, ktorá zaplavila správy, zvrieskla na celý dom. A znovu. A ešte raz.

Sachiel sa spokojne usmial, zatiaľ čo jeho mágia blokovala zvukové vlny mimo miestnosti. „Dobré ránko, Clarisse. Konečne sa stretávame,“ povedal tým najpokojnejším, najdesivejším hlasom, akého bol schopný. „Veľa som o tebe počul.“

Clarisse výnimočne prišla o reč. Obvykle by sa vykecala z každej situácie, ale obvykle sa jednalo o ľudí. Nie o všemocného archanjela. Stiahlo jej hrdlo a roztriasla sa.

Sachiel sa postavil. „Vieš, čo si moja najdrahšia Sophie kvôli tebe musela vytrpieť?“ začal. „Vieš, čo všetko jej urobili? Čo všetko jej odopreli? Vieš, že sa bála hovoriť?“ Prešiel k posteli a naklonil sa k bledej žene. „Vieš, že kvôli tebe mi ju zastrelili? Že takmer umrela?“ Nesúhlasne zacmukal. „To ma skutočne... podráždilo.“ Oči mu sčerneli, aby ju čo najviac vydesil.

„P-p-prosím,“ pípla Clarisse. Na čele sa jej objavil pot. „Prosím, milosrdenstvo! Nechcela som! Urobila som chybu! Prosím! Netrestaj ma!“

Sachielov úsmev sa len rozšíril. „Naozaj? Naozaj si urobila chybu? Povedz mi, Clarisse – ľutuješ čo si urobila, alebo fakt, že si bola odhalená? A pamätaj – som archanjel. Mne nemôžeš klamať.“ To nebola celkom pravda, ale táto vydesená kôpka sebeckosti to nemusí vedieť.

„T-to ona! Ona ma chcela zabiť prvá! Lebo ma jej otec mal radšej! Len som sa bránila!“ prišla so stupídnou výhovorkou.

Sachiel sa zasmial. „Uhm... tá istá žena, ktorá obhajovala celé ľudstvo pred mnou podobnými? To je... uveriteľné.“ Zdrapol ju za vlasy a násilím ju vytiahol z postele.

Clarisse kričala, ale nikto jej neprišiel na pomoc. A nikto ani nepríde. Už nikdy. „Pusti ma, ty démon!“

„Ale ale, zrazu som démon?“ Sachiel jej znechutene pozrel do tváre. „Rád by som ti niečo povedal, Clarisse. Sophie bude žiť naveky v luxuse. Nikdy jej nebude chýbať jedlo. Oblečené bude mať tie najjemnejšie, najkrajšie a najpohodlnejšie róby lemované zlatom. Bude nosiť šperky nevyčísliteľnej hodnoty. Chrániť ju budú minimálne tri takmer všemocné bytosti.“ A Sophie budú všetky bohatstvá ukradnuté – opäť fakt, ktorý Clarisse vo svojom mozočku nepochopí. „Sophie uvidí ľudstvo padnúť a pri troche šťastia povstať. Sophie bude obklopená láskou a pochopením. Sophie bude moja kráľovná, moja spoluvládkyňa. Pred Sophie sa budú klaňať masy. Sophie bude mať všetko, o čo požiada. Zatiaľ čo ty...“ Premiestnil ich preč. Na piesočnatú pláž rozsiahleho ostrova v Pacifiku. Pustil ju a Clarisse sa zviezla do piesku. Zmätene sa obzrela. „Zatiaľ čo ty dostaneš lepšie šance, než si kedy dala jej.“

„Kam si ma to zobral, ty monštrum?!“ okríkla anjela a vyskočila na nohy. Slnko ju priam spaľovalo a more podivne smrdelo.

Sachiel si oprášil ruky a roztiahol krídla, aby si nimi mohol tieniť. „Toto, drahá Clarisse, je neobjavený ostrov uprostred ničoho,“ vysvetlil jej trpezlivo. „Či sa rozhodneš zabojovať o prežitie je na tebe. Na stromoch rastie nejaké ovocie. V mori sú živočíchy.“

„To nemôžeš! Sophie bola v pohodlnom sanatóriu! Mala jedlo, sprchu a strechu nad hlavou!“

Sachiel doslova zavrčal. Bez ľútosti jej jednu vrazil, až sa zapotácala. „Sophie na tvoj príkaz vyhladovali a bili! Ešte jedno slovo a niečo ti zlomím!“ Už dávno necítil takúto zlosť. „Zdrogovali!“

Clarisse sa rozplakala bezmocnosťou.

„Nikto ťa sem nepríde zachrániť. Nikto nevypočuje tvoje volanie o pomoc. Tak ako nikto nevypočul Sophie. A to ti dávam ešte veľmi mierny trest, pretože aspoň môžeš pre svoje prežitie niečo urobiť. Zbohom, Clarisse!“

Clarisse sa mu v panike hodila k nohám a chytila sa ho ako kliešť. „Prosím! Prosím nie! Urobím čokoľvek! Nenechávaj ma tu! Prosím!“

Sachiel si predstavil koľkokrát musela Sophie prosiť a nikto ju nikdy nevypočul. Toľkokrát, až sa naučila neprosiť, pretože vedela že nikto nepríde, aby ju vyslobodil. Striasol tú odpornú ženskú. „Uži si zvyšok svojho života, drahá Clarisse. Och, a aby som nezabudol – na severe ostrova žije niekoľko kmeňov domorodcov. Sú to kanibali.“ A odmiestnil sa.

Keď sa vrátil do mesta, Sophie už bola hore a mala na sebe jednoduchú košieľku. Zobudila sa pred pár minútami a kdesi v srdci vedela kam sa Sachiel podel. Chcela v sebe nájsť ľútosť, možno aj empatiu, ale nenašla. V istom zmysle slova ju zaliala úľava. Vyšla na pristávaciu plochu, kde Sachiel práve stiahol krídla a neisto prestúpil z nohy na nohu. Aj on pochopil, že si Sophie zrátala dve a dve.

Sophie mu pozrela do odhodlanej tváre a vedela len jedno – Clarisse dostala čo si zaslúžila a nikomu nikdy viac neublíži. Kde zlyhala ľudská spravodlivosť nastala anjelská. S výdychom objala svojho anjela a po lícach jej stiekli slzy. Nechcela vedieť podrobnosti. Nepotrebovala ich. Stačilo jej, že má pri sebe niekoho, kto pre ňu pohne nebom aj Zemou a to jej stačilo.

Sachiel ju tiež objal, keď pochopil že z nej sála tichá vďačnosť. Pobozkal ju do vlasov a privrel oči. Konečne sa cítil byť doma. Nie doma v meste, ale doma so Sophie.

Sophie smrkla a odtiahla sa, aby mu pozrela do očí. „Ľúbim ťa. Vieš to, však?“

Srdce mu poskočilo. Je osoba ako on vôbec robená na lásku? Zamyslene pozoroval Sophienu tvár a palcom pohladil jej roztrasené pery. „Nie, nevedel som to. Ale ak mi vesmírom bol daný dar niečo takéto cítiť, aj ja ťa ľúbim, Sophie. Nadovšetko.“

Cez slzy sa zasmiala. Ona to na rozdiel od neho vedela. Vedela to od momentu čo pre ňu zlomil celý svet. Zrejme aj preto sa rozhodla vrátiť do sveta živých. Aby mu dala to isté, čo bol ochotný on dať jej – večnosť. Život. Naplnenie. „Ja viem že vyzniem diabolsky, ale je mi neskutočne jedno čo to stálo mať ťa pre seba.“

Sachiel ju sladko pobozkal. „Nie, neznie to diabolsky. Ani jeden z nás neurobil nič zlé. Len sme chceli žiť.“

A presne to budú. Sophie nedokázala predpokladať kam bude budúcnosť smerovať, ale v hĺbke duše vedela, že príbeh ľudí ešte nekončí. Možno to nebude hneď, ale príde čas keď sa medzi nich vráti, aby im pomohla vybudovať nový svet. Pri troche šťastia pri tom bude obklopená svojou novou rodinou archanjelov a archdémonov.

Sachiel pohladil lem košieľky na Sophienom dekolte, kde sa rysovali bradavky. „Vieš, že večnosť je dlhá doba, však?“

„Uhm... počula som, že vesmír by mal existovať ešte pár desiatok miliárd rokov.“ Pritiahla ho k sebe. „Takže ten tvoj sľub ohľadom temníc s reťazami a okovami je ešte aktuálny?“

Sachielove oči zahoreli. „Dievča, ešte nevieš čo ťa so mnou čaká!“ Zdvihol ju a premiestnil ich do podzemia.