Spútaní v čase - Prológ

 

To, že sa deje niečo veľmi, veľmi zlé, zistilo viacero nesmrteľných viacerými spôsobmi približne v tom istom čase. Archanjeli s archdémonmi dostali tú najhoršiu migrénu akú kedy zažili. Amira, Sophie, dokonca aj Noemi klesli na kolená a rozkričali sa, zatiaľ čo ostatní obyvatelia miest na oblohe sa museli oprieť o steny a nábytok, aby neomdleli.

Na ruskom kráľovskom dvore upírov však prebehol odlišný scenár. Vasily Ruský sa celý bledý zobudil zo strašného sna, kde si išiel vykričať hlasivky a bolelo ho celé telo. Prišlo mu tak špatne, že sa rozbehol a len-len že sa stihol zohnúť nad záchodovú misu. Nič však neprišlo. Dávil naprázdno. Pokožka ho pálila, akoby horela. Chcel si vyškrabať oči, ale v poslednej chvíli sa zastavil.

Čo sa to deje?

Potom ho prepadol panický strach. „Stefan!“ vykríkol a omámene sa postavil na neisté nohy. Oblečený len vo vyťahaných teplákoch sa rozbehol palácom, hnaný neznámou hrôzou. V rekordnom čase sa dostal ku komnatám šéfa Tajnej polície, ktorá si uňho urobila základňu, a doslova rozkopol dvere.

Tmavovlasého špióna našiel na zemi v kúpeľni, ako si do krvi škrabe ruky a tiež naprázdno dávi. Sedel schúlený v rohu a celý sa triasol.

„Stefan!“ Vasily sa k nemu zviezol a násilím mu pridržal dlane s krvavými nechtami, aby si viac neubližoval. „Stefan, pozri sa na mňa!“ prikázal mu.

Hora svalov mala neprítomný pohľad.

„Stefan!“ Vasily mu odhrnul vlasy z tváre. „Pozri sa na mňa!“

To ho konečne prebralo. Zazrel na Vasilyho, akoby bol prekvapený že je tu s ním. Kráľ na tom nebol o nič lepšie. Prisahal by totiž, že posledné, čo si pamätá, je umierajúci Stefan.