Spútaní v čase 1

 

Pred niekoľkými týždňami...

Brie bola jedna z mála bytostí, ktorá ocenila koniec sveta v podobe objavenia sa archanjelov a archdémonov nasledovaných Jazdcami apokalypsy a pred rokmi aj inými rasami nesmrteľných brázdiacich Zem vo vojne všetkých proti všetkým.

Turisti konečne prestali snoriť v jej svätyni. Mala po krk tých nafúkaných kreatúr so selfie tyčami tárajúcich náhodne nájdené fakty na internete o jej posvätnom domove. Polovica z nich nadšene tvrdila, že tu pocítila neznámu energiu, ktorá k nim prehovárala.

Áno, to bola Brie.

Ktorá k nim posielala duchovné frflanie, aby vypadli.

Ľudia skutočne nevedia pracovať s mágiou.

A predsa nie a nie vykapať. Štvalo ju to. Ako dlho ich ešte bude musieť trpieť? Čo je najhoršie, vždy si k nej niekoľko desiatok z nich našlo cestu. Nevedela na základe akého vzorca ju objavujú, respektíve sa ona objavuje im, ale mágia bola silnejšia než jej odpor k rase Homo Sapiens.

Ako Delfské Orákulum im musela vyjaviť pravdu. Videla ich budúcnosť, ich strach a úspechy. Predpovedala bezpočet pádov a vzostupov, nádejných šancí a hrôzostrašných koncov.

Patetické opice.

Čo najviac urazilo jej schopnosti bol fakt, že nepredvídala objavenie archanjela Sachiela, ktorý spustil celú lavínu s pádom civilizácie. Nikdy nevidela to, čo by chcela. A bola dosť chytrá na to aby vedela, že je to trest. Vyššie sily však nepoznajú jej odhodlanie!

Po tisíckach rokov strávených na tomto nudnom mieste (našťastie sem za čias ľudstva chodili aspoň kuriéri DHL) si zvykla na určitú rutinu. Možno nemá extra veľa mágie, ale stále dosť na to, aby si zariadila svoj palác, ktorý sa ľuďom javil len ako ruiny. Svojho času mala dokonca aj internet!

Ibaže ako sa všetko zrútilo, zostala jej len samota. Posledný robotický vysávač jej skapal pred dvadsiatimi rokmi a dospela do štádia, keď sa začala zhovárať s kvetinami. Mala pocit, že aj tie ju potichu súdia.

V ten osudný deň, keď sa vyššie sily rozhodli postaviť ju skúške svedomia, sedela pod slnečníkom v plážovom kresle na malom nádvorí, vyjedala čipsy z nadrozmernej misy a popíjala víno. Toho si našťastie urobila dostatočné zásoby ešte pred apokalypsou.

„Vidím že tvrdo rozjímaš nad svojou existenciou,“ prišiel znudený hlas od fontány s letiacim Amorom.

Brie zvedavo otočila hlavu za ženským hlasom podfarbeným čímsi... večným. Uvidela blonďatú ženu s očami bez beľma, čiernymi ako ničota. Ani to ňou nehlo. „Úprimne, vzdala som to už okolo doby Kartága,“ odvetila a dala si do úst plnú hrsť chipsov. „Čo ťa privádza do môjho nádherného väzenia, vesmír?“

Vesmír, ako absolútna sila všetkej existencie, si málokedy dával tú námahu prehovárať k stvoreniam na tejto miniatúrnej planéte uprostred ničoho, ale udalosti posledných rokov mu nedali na výber. Tentoraz posadol vládkyňu zimy Winter, aby hodil reč s touto drzou bytosťou. Jej slová ho nerozhodili. „To väzenie si si zvolila sama, ak sa nemýlim.“

Okej, zvolila. Výmenou za ponechanie spomienok. Nechcela o ne prísť. Nechcela zabudnúť kým je. A za to z nej vesmír urobil Orákulum. Bola to rýchla dohoda a keby vedela čo ju čaká, možno by radšej preferovala zabudnutie. „Nie za súčasných podmienok. Nechodia sem kuriéri! Nikto mi nenosí jedlo! Pizzu som nevidela ani nepamätám! Ak chcem chipsy, musím si sama vypestovať zemiaky!“ prskla a vyskočila na nohy. „Vieš čo to je, pestovať zemiaky v gréckej pôde?“ ukázala okolo seba. „Toto je olivová časť Európy, nie zemiaková! Neznášam olivy!“

Vesmír jej doprial čas na vyzúrenie sa. „Skončila si?“

Prižmúrila naň oči. „Nie. Nemám si kde nabíjať vibrátory! Mám posledné dva!“

„Úprimnú sústrasť. Ešte niečo?“

Brie si prekrížila ruky na hrudi. Hnedo-červené vlasy jej zaviali okolo tváre. Dnes si dala po týždni tú námahu a učesala si ich, takže vyzerala relatívne ako fungujúca bytosť. Na sebe mala jednoduché biele šaty a tenisky. Prešla by za človeka, nebyť jej krvavočervených dúhoviek. „Nezaujíma ťa to, však?“

„Absolútne nie. Teba by však mohlo zaujímať, že si voľná. Dávam ti slobodu.“

Brie zamrkala. To jej povie len tak, bez ceremónií? Po toľkých tisíckach rokov? Keď ju uväznil v Delfách, podmienky boli jasné – nesmie opustiť vyhradené miesto, inak príde o spomienky. Vnútri jej ponechal časť moci, ale väčšina sa stratila. „Kde je háčik?“

Vesmír sa strnulo usmial. „O desať dní sa dostav na zakázané súradnice. Nič viac-nič menej.“

Okamžite sa zamračila. Zakázané súradnice nie sú zakázané len tak. Iste, jedná sa o miesto plne dostupné ľuďom aj nesmrteľným, ale len ona vie čo drieme pod povrchom. „Prečo?“

„Uvidíš.“

Jeho slová ju neupokojili. Niečo plánuje. Niečo, čo sa jej nebude páčiť. „Čo máš v pláne?“

Vesmír sa dôstojne narovnal. „Moje plány by si nepochopila. Buď si však istá, že tvoje činy majú následky, Brie. Nie si obeť.“

Urazene zaškrípala zubami. „Iste. Nahováraj si to.“

„Nie, ty si to nahováraš!“ Vesmír zvýšil hlas. „Čaká ťa rozhodnutie, Brie. Úprimne dúfam, že správne. Nie si zlá a nikdy si nebola. Možno by si to mala pochopiť.“

Odfrkla si. „Naozaj? Tak prečo si ma tu uväznil?“

Vesmír k nej podišiel a pohladil ju po líci. „Aby som ochránil jedinečnú moc pred skazou.“ Viac nepovedal a odmiestnil sa spolu s telom, ktoré posadol. Mocná mágia okolo Delf zmizla.

Brie sa neveriacky obzrela. Bariéry padli. Cítila to. Časť jej moci sa prinavrátila, rozprúdila jej krv. Tak prečo má pocit, že sa dostala z blata do kaluže?

 

Zvedavosť jej nedovolila o desať dní nedoraziť na miesto, kam ju poslal vesmír. Oblečená v legínach, ťažkých šnurovacích topánkach a športovom roláku sa predierala lesom národného parku, ktorý býval svojho času udržiavaný, ale občianska vojna v USA nasledovaná náboženskými čistkami mala za následok zanedbanie tejto oblasti.

Trochu znepokojene zistila, že jej kondička je nulová. Sípajúc po ani nie tak dlhej túre vyšla na malú čistinku pri prudkom zráze a rokline. Nachádzala sa len kúsok od Yellowstonskej kaldery.

Zakázané súradnice – miesto spiacej skazy nielen pre ľudí.

Úprimne dúfala, že vesmír jej len chcel ukázať krásy divokej prírody, pretože absolútne netušila čo robiť keby sa prebudil nielen vulkán, ale aj to čo je v ňom uväznené.

Sotva tú myšlienku dokončila, zem sa pod ňou zatriasla. Silno. Vtáky vzlietli z korún stromov a uháňali preč. Brie zalapala po dychu a oprela sa o kmeň stromu. Zemetrasenie pokračovalo a z puklín v zemi sa vyliali prúdy lávy.

Brie sa od hrôzy nedokázala pohnúť. Tlak okolo nej sa zmenil. Oteplilo sa. Sopka sa prebudila a v jednom ohlušujúcom, devastujúcom výbuchu ukázala svoju silu. Tlaková vlna zmietla stromy, vodu a všetko živé v okolí stoviek kilometrov. Zem popraskala a trieštila sa. Prach a dym znížili viditeľnosť na nulu a Brie ochránil len štít mágie, ktorý okolo seba v poslednej chvíli zdvihla, aby mohla vidieť deštrukciu v priamom prenose.

Stĺp prachu a dymu vystúpil k oblakom a mieril vyššie. Vietor ho rozvieval východným smerom, zahlcujúc oblohu a plne blokujúc slnko a jeho lúče. Deň sa stával nocou. Zem pod Brie sa stala nestabilnou a rútila sa do kaňonu. Stratila rovnováhu a s výkrikom spadla do hlbokej rokliny. Štít ju ochránil pred zraneniami a nárazmi, ale napriek tomu sa kvalitne omlátila. V poslednej chvíli unikla pred padajúcimi balvanmi, ktoré by ju na mieste pochovali zaživa a vyškrabala sa von, kde sa postavila na o niečo stabilnejší kus zeme.

Kúsok od nej sa valila vriaca láva a išla z nej nepríjemná energia, z ktorej mala Brie husiu kožu a zakrútila sa jej hlava. Potkýnajúc sa cúvala zdevastovaným terénom, z ktorého vyprchával život. Zem sa naďalej triasla a stĺp prachu sa len zhoršoval. Na oblohe sa objavili blesky. Tlakové vlny zo sopky priam odfukovali balvany a skaly. Len-len že sa jej podarilo im vyhnúť. Ťažko dýchajúc sa postavila na skalnatý vŕšok odolávajúci silám prírody. Štít mágie okolo jej tela pracoval na stodvadsať percent, ale napriek tomu sa cezeň dostali čiastočky prachu a čosi, čo jej neskutočne dráždilo pokožku, až si ju podvedome začala škrabať.

„Toto je horšie než to vyzerá,“ zašomrala si popod nos a hneď sa rozkašľala. Čo sa to deje? Prečo jej štít nefunguje? Ešte aj oči ju začali páliť.

Kúsok od nej sa v ohlušujúcom výbuchu vyvalila zo zeme ďalšia rieka lávy a uväznila ju na mieste. Brie sa obzrela. Všade bol dym a prach a čo je horšie, všetko začalo horieť. Prišlo jej špatne.

„Poslal si ma sem, aby som uvidela koniec sveta?“ vykríkla do neznáma na vesmír, akoby jej mohol odpovedať.

Ťažký prach znížil viditeľnosť na nulu. Kaldera chrlila popol a malé kúsky hornín padali na zem v ohnivom daždi. Láva pomaly nasledovala. Brie stála na ostrovčeku zeme, štít okolo nej jediná ochrana pred podmienkami nezlučiteľnými so životom. Otrasy zeme zrejme v okolí stoviek kilometrov rúcali budovy a trhali cesty. Smrteľníci v polovici kontinentu sa udusili okamžite, zvyšní umrú v bolestiach.