Spútaní v čase 2

 

Samozrejme, pološialená Brie nie je niekto, kto by počúvol pud sebazáchovy a utiekol od chrliaceho supervulkánu, ktorý drvil zem okolo nej na malé kúsky. Nie, ona len posilnila svoj štít a šla proti prúdu tlaku a lávy bližšie k rozorvanej kaldere. Láva prskala na všetky strany.

„Iste, prečo ma varovať?“ frflala na vesmír. „Dostav sa na súradnice, aby si uvidela veľké BUM!“ Uhla pred letiacim kusom hory. Vedľa nej vznikala prasklina do útrob zeme, na ktorej dne tiekla lávová rieka. Vrstva popolu už stihla pochovať všetko čo neodfúkol výbuch.  

„Do riti!“ vykríkla keď priamo pred ňou vznikla ďalšia prasklina a zem sa rozdrobila. Brie znovu stratila rovnováhu a zmietla ju lavína hornín. Skotúľala sa stovky metrov nadol, až pristála tesne pri bublajúcom gejzíre lávy. Nebyť štítu, bol by z nej kebab. Odplazila sa čo najďalej, ibaže padajúce kamene jej bránili v progrese.

Prečo ju tak nehorázne bolí hlava? Znovu sa rozkašľala a zazrela jednu z dutín v zemi, ktorá nebola vyplnená lávou. Z tej pre zmenu vytekala voda, ktorá sa okamžite odparovala. Keď však Brie zaostrila, mala pocit že s vodou sa vyplavuje aj čosi iné.

Zahmlilo sa jej pred očami. Zapotácala sa a štít okolo nej poľavil. Pľúca jej okamžite zaplnil prach a kožu jej spálila vysoká teplota. Brie vykríkla a okamžite ho posilnila. Popáleniny sa hneď začali hojiť. Nesmrteľní nie sú krehkí ako ľudia.

Problém je, že jej prišlo neskutočne zle. Klesla na kolená a chcelo sa jej zvracať. Z posledných síl sa vyškrabala z pukliny, aby čelila ďalším návalom tlaku na povrchu. Ležala na bruchu, zatiaľ čo proti nej vial vietor o sile hurikánu. Do celej tejto kakofónie sa pridali blesky.

Brie vykríkla, keď ju zaliala horúca magma ktorá vytryskla zo zeme meter od nej. Štít sa zachvel.

Toto je koniec, uvedomila si. Vesmír ju oslobodil, aby uvidela koniec. Táto sopka znamená smrť pre ľudí. Prach z nej zatieni slnko na celé storočia. Usmrtí celý kontinent len otrasmi a popolom. Umrú rastliny aj zvieratá. Vzduch nebude dýchateľný.

Čo je však horšie, ani len nesmrteľní nebudú ušetrení. Pretože deštrukcia sopky je ničím v porovnaní s hrôzami v nej uväznenými. So silami, ktoré sem nikdy nemali prísť. S bytosťami, ktoré mali zostať minulosťou, vymazané aj z mýtov a legiend.

„Tak im zničiť svet dovolíš?!“ jačala na vesmír. „A to si musel čakať až dodnes?“

Žiadna odpoveď. Prišiel masívny druhý otras a zem opäť poklesla. Začala z nej presakovať magma.

Brie vedela, že musí zdrhnúť, ale nemala v sebe tú silu. Rozkašľala sa a s hrôzou zistila, že vykašliava krv. Utrela si ústa a zabudla dýchať. Čo už len mohlo spôsobiť, že nesmrteľná vykašliava krv bez toho, aby mala v pľúcach vrazené niečo ostré?

Jazierko lávy vedľa nej sa rozširovalo. V jednej chvíli sa zvírilo a povstala z neho horiaca bytosť, akoby sa nič nedialo. Vysoká mužská postava nabrala viac-menej ľudskú podobu, teda až na červené krídla s horiacimi koncami. Chlapík sa obzrel a zdvihol omnoho mocnejší štít. Odrazu ju uvidel dusiť sa na zemi. Chvíľu váhal, potom k nej pribehol a podoprel ju v momente keď jej štít skolaboval. Na nič sa nepýtal, len ju zdvihol do náručia, mávol krídlami a vyletel vysoko do vzduchu. Niežeby to akokoľvek zlepšilo situáciu – všade lietali kusy skál, víril prach a popol, ale tváril sa že vie čo robí.

Brie vykašľala ďalší kus svojich pľúc.

Z chrliacej lávy vyletela ďalšia ohnivá bytosť. Po nej nasledovali tri ďalšie, každá z iného smeru.

„Nezostalo nič,“ povedal jeden z nich. „Sopka vybuchla v plnej sile. Nedostaneme sa dovnútra.“

Čo za magora by sa chcel dostať dovnútra? Brie zažmúrila na horiace bytosti. Iste. Fénix. Títo magori s ohňom problém nemajú.

„Vulkán... nemal... vybuchnúť... ešte stovky... tisíc rokov,“ zachrčala s ťažkosťami.

Ten, ktorý ju držal, si ju premeral. „Túto som našiel pár kilometrov od kaldery,“ vysvetlil svojim druhom. „Mala štít, ale začala sa dusiť.“

Brie omdlievala. Krv jej už tiekla aj z nosa a uší a nechcela ani vedieť odkiaľ ešte. „Nesmú... sa... oslobodiť,“ habkala.

Fénixovia si vymenili podozrievavé pohľady.

„Kto si, ženská?“ prišlo od ďalšieho z nich.

Kto je? To by aj ona rada vedela. Rozhodne však nie je tá, ktorá môže zastaviť túto hrôzu. S touto myšlienkou stratila vedomie a pohltila ju temnota.

 

 

Brie sa so zalapaním po dychu prebudila na svojom plážovom kresle v Delfách, svätyňa zaliata slnkom, voda vo fontáne nežne špliechajúc.

V panike si prehmatala telo, potom zistila že ju nič nebolí a dokáže dýchať. Vyskočila na nohy a začala sa obzerať. Bol to snáď extrémne realistický sen? Alebo ďalšia vidina?

„Ohromujúce, hm?“ prišiel známy hlas spoza nej.

Otočila sa a uvidela ženu, ktorú už poznala. Opäť bola posadnutá vesmírom a usmievala sa na Brie, akoby pred chvíľou nenastal koniec sveta ako ho poznáme.

„Jediný výbuch, smrtiaci nielen pre ľudí. Kto by to bol povedal?“

Brie o krok cúvla. „Čo to malo byť?“ prskla.

Vesmír mykol plecami. „Sama si videla.“

„Nikdy som takéto vidiny nemala.“

„Och, to ale nebola vidina,“ uistila ju žena s pološialeným úsmevom. „Skutočne sa to stalo.“

Brie sa zamračila.

„Zastav to. Zastav ten výbuch, Brie.“

„Ako mám zastaviť niečo, čo sa už odohralo?“ rozhodila rukami.

Vesmír sa zazubil. „Ešte sa nič neodohralo. Máš desať dní než sa všetko zopakuje.“

Klesla jej sánka. „Ty si vrátil čas?“

Bytosť mykla plecami. „Istým spôsobom.“

„Prečo?“

Nadvihol obočie. „Ešte si to nepochopila?“

Čo by mala pochopiť? Hľadela naňho ako na mimozemšťana, stále otrasená z toho čo zažila.

Vesmír si povzdychol. „Toto je tvoja skúška, Brie. Tvoj údel. Zastav výbuch a zachráň ľudí. Inak sa sem budeš vracať každých desať dní.“

Brie si prekrížila ruky na hrudi. „Mám zachrániť ľudí? Alebo tvojich milovaných nesmrteľných?“ opýtala sa posmešne.

Vesmír zovrel pery. „Možno to nie je o záchrane ani jedného z nich. Nie sú bezbranní. Ale svet ešte nie je v rovnováhe. Ty mu však pomôžeš. Nemáš práve na výber.“

„Ale? Tak nemám?“

„Alebo sa snáď chceš stretnúť so svojimi dávnymi nepriateľmi? Tisícky rokov väznenia im určite obmäkčili srdcia,“ pripomenul jej.

Brie striaslo. „Toto nie je moja vojna. Narodila som sa dávno po nich.“

Vesmírom jej argument ani nehol. „To je ale škoda, že život nie je fér,“ zanôtil. „Ešte sa máš čo učiť. O sebe. A čo je smutné, musíš niečo naučiť aj nesmrteľných.“

„To nemáš poruke lepšieho učiteľa? Hoci aj medvedíka čistotného?“

Vesmír sa zasmial. „Tvoj chaos. Tvoje činy. Tvoja vina. A tvoja sloboda, ak splníš misiu. Možno sa konečne naučíš aj niečomu inému než nenávisti.“

To zabolelo. Brie nebola vždy plná nenávisti. Vesmír o nej hovorí ako o monštre. „Nenávidím ťa,“ povedala úprimne.

„Som si toho vedomý. Máš čierne srdce. Iného citu nie si schopná.“

Brie po líci stiekla slza. Už zase je len bábkou v hre niekoho iného. Smrkla, ale nevzdala sa. „A ak nič neurobím? Ak nechám sopku znovu vybuchnúť?“

„V tom prípade si uži roky v časovej slučke, pretože cesta z nej vedie cez prežitie ľudstva a nesmrteľných.“ A s tými slovami sa vesmír odmiestnil.