Spútaní v čase 3

 

Tentoraz sa pripravila. Obliekla si ochranné oblečenie určené hasičom, za opaskom plynovú masku, na rukách rukavice a vo vreckách ochranné amulety, ktoré sa jej podarilo narýchlo zohnať. Do Yellowstonu sa dostavila s jednodenným predstihom. Čo ako sa snažila, nedokázala zachytiť žiadne varovné znaky, že by mal vybuchnúť. Rozhodne nič geologického pôvodu. A sama vedela, že sopka má byť nečinná ešte stovky tisíc rokov.

Tak čo ju rozdráždilo? A čo pri nej robili fénixovia? Kde sa vôbec vzali? Ukrývajú sa snáď dlhšie než rasa džinov. Do zabudnutia upadli okolo obdobia vojny na nebesiach, pravdepodobne z dobrovoľného rozhodnutia. 

Čakajúc na otras a výbuch sedela na vyvýšenom zráze. V dnešnej dobe je posledná, ktorá vie o hrozbe zakliatej hlboko pod zemou. Teda posledná ktorá kráča po Zemi. Sama pri tom nebola, počula len príbehy. Príbehy o bytostiach brázdiacich Zem pred ľuďmi. Nesmrteľní, čo ako sú vzdelaní a napred, stále nechápu jednu vec – medzi povstaním proti prvej diktátorskej generácii ich predkov a dnešnou dobou je šesťdesiat miliónov rokov. Mnohé sa za tú dobu odohralo. Sama Brie by rada vedela viac, ale tieto informácie sú ukryté aj pred ňou. Možno jedného dňa...

BUCH! Sopka sa prebudila a priniesla skazu v podobe zemetrasenia, prachu, popola, lávy a ohňa. Brie odolala tlakovým vlnám a lavínam kamenia, vediac čo očakávať. Štít posilnený amuletmi držal. Predierala sa chaosom v ústrety chrliacej beštii, ktorá dvakrát zväčšila pôvodnú kalderu. Napriek nasadenej plynovej maske však pocítila odpor na koži a nepríjemnú energiu vychádzajúcu odvšadiaľ. Čím bola bližšie, tým sa zhoršovala. Brie bola presvedčená, že ide len o jej chabú kondičku po tisíckach rokov v Delfách a na plážových kreslách.

O hodinu neskôr o tom už začala pochybovať. Vysilene klesla na ostré kamene a v poslednej chvíli si strhla masku, aby vykašľala znepokojivé množstvo krvi.

Čo za energiu tu pôsobí? Ako od nej vesmír očakáva, že zastaví samotnú Matku Prírodu, keď sa ani nedostane dosť blízko ku kráteru? Kúsok od nej vyprskla láva a jej ochrana len tak-tak držala. Koža ju pálila a podvedome si začala škrabať dlane a krk. Pred očami sa jej zahmlelo a keď znovu zaostrila, uvidela ako sa cez popol, prach a lávu prediera štvorica mužov jej smerom. Traja boli očividne fénixovia so svojimi horiacimi postavami a jeden sa zdal mať plne ľudskú podobu. Organizovane postupovali vpred, chránení silnými magickými štítmi – rozhodne lepšími než ten jej, pretože bez problémov prešli prúdom horúcej lávy. Och, a tiež si nešli vykašľať pľúca.

Z očí jej začali tiecť krvavé slzy. Prestala vidieť viac než len šmuhy.

„Mám jednu živú!“ vykríkol ktosi v modernej angličtine. Potom ju objali pevné ruky a opäť skončila komusi v náručí. Tentoraz to ale nebol fénix, to vedela aj keď nič nevidela. Pritisla si dlane na krvácajúce oči.

Jej záchranca zrejme roztiahol krídla, pretože pocítila známy tlak a odrazu sa vznášali. Napriek tomu kašľala a krvácala ako v horore. Nevedela čo sa okolo nej deje. Nič nevidela a svištiaci vzduch jej napovedal len toľko, že ju neznámy muž kamsi unáša.

Po chvíli a závane silnej mágie, ktorú vyhodnotila ako premiestnenie ohňom cez fénixa kamsi ďaleko, bola uložená na tvrdú zem. Okamžite sa pretočila na všetky štyri, aby mohla vykašľať ďalšie litre krvi.

„Vydrž, dievča,“ povedal pokojný hlas, ktorý by prisahala už niekde počula. Potom na hrudi pocítila pevnú dlaň, ktorá do nej vyslala veľké množstvo liečivej mágie. Priam cítila, ako sa jej obnovujú orgány a hojí podráždená koža. Lapala po dychu a opierala sa o svojho záchrancu, pretože nemala silu na nič iné.

„Čo si tam robila?“

Zase ten hlas. Kde ho len počula?

„Dlhý... príbeh,“ vyhabkala, keď sa konečne zvládla nadýchnuť.

„Bola si to ty? Ty si aktivovala sopku? Čo si urobila?! Aké sily si použila?!“

Nechápavo otočila tvár za hlasom, ale stále videla len šmuhy. „To som nebola ja,“ zašepkala. „Sopka... nemala vybuchnúť. Nie dnes. Nie teraz. Nie v tomto tisícročí.“

Muž ju zdvihol a usadil tak, aby sa na tvrdej zemi opierala o stenu. Stále ho poriadne nevidela, ale jeho mágia ju naďalej liečila. Cítila jeho vôňu, jemnú a korenistú. „Čo o nej vieš? Prečo si tam bola?“ naliehal.

Brie sotva rozumela v čom sa ocitla. Prečo ju spovedá? Čo tam robil on? Poslal ho vesmír tiež? Potom sa jej konečne vrátil tradičný nedostatok pudu sebazáchovy. Čokoľvek urobí, nebude to mať následky. „Je to časová slučka. Bola som tam už druhý raz. Neviem čo spôsobilo výbuch, ale nebolo to prirodzené.“

Muž na chvíľu nemal slov. Potom ňou zatriasol. „Aká slučka?!“

„Desaťdňová. Ver mi, nech si kto si, ja som v nej uväznená kým neprídem na to, ako zastaviť výbuch. Ty si o pár minút ani nebudeš pamätať, že sme sa stretli. Tak mi povedz, čo máš so sopkou spoločné, aby sme sa tomuto stretnutiu znovu vyhli.“ Posledné čo potrebuje je nejaký šialený nesmrteľný lovec vulkánov.

Neznámy sa k nej sklonil ešte bližšie. Počula jeho zrýchlený dych. „Ak je to pravda, nájdi ma v ďalšej slučke. Už niekoľko mesiacov skúmam podivné výkyvy energií v okolí sopky. Musíme zistiť čo sa deje!“

To ju zarazilo. Ona žiadnu energiu necítila. Ale má čo stratiť? „Kde ťa nájdem?“ šepla, keď začala cítiť prúd času blížiaci sa k nej.

Muž ho zrejme zaznamenal tiež, pretože rýchlo vychrlil: „Kajmanské ostrovy. Ja a moji... to je jedno, sme tam jediný celok. Povedz, že chceš hovoriť s ich vodcom ohľadom Yellowstonu. Vezmú ťa za mnou!“

Posledné slová počula z diaľky, ako ju mocná mágia unášala späť k Delfám, kde sa zase zobudila do pokojného dňa. Tentokrát sa už vesmír nenamáhal s návštevou.

Nahnevane zavrčala. Vyskočila na nohy. „Fajn. Zastavím ten tvoj stupídny vulkán, ale nemysli si, že znovu nepôjdem do vojny!“ povedala s pohľadom upretým na oblohu.

 

Nox mal Yellowstone v hľadáčiku celé mesiace. Nezrovnalosti v energiách spozoroval úplne náhodne, keď letel ponad kalderu a vycítil búriacu sa magmu. Neaktívny vulkán ktosi prebudil ako spiaceho draka. Šlo to pomaly, ale tlaky pod zemou sa stupňovali a on netušil prečo. Rozhodne mu však došlo, že ide o prácu nesmrteľných a to zrejme archanjelov odhodlaných ukončiť existenciu ľudí. Preto potreboval vedieť viac. Kto za tým stojí a koľko má moci?

Nox mal vďaka svojej... pokrivenej nedávnej minulosti výnimočné postavenie medzi všetkými bytosťami. Netušili totiž o jeho existencii. Prečo? Nuž... vo veľkej skratke – zviedol bohyňu, utopil jej ľud a skončil s ostrým kryštálom zapichnutým v hrudi, ktorý ho odrovnal na tisícky rokov. Ako pamiatku má nepeknú čiernu jazvu cez celú hruď.

Je na to hrdý?

Ani nie.

Urobil by to znovu?

Áno.

Zachránil ľudí pred obrovskou skazou. Tá obeť mu za to stála.

Možno nie celá. O čosi totiž prišiel. Kryštál mu zabil srdce. Doslova. A všetky city s ním spojené. Nox prišiel o schopnosť cítiť emócie. Tie, ktoré prichádzajú od srdca. Hnev, strach aj nenávisť mu zostali. To ostatné... zabudol aké to je. Už ani nevedel, či mu to chýba alebo nie.

Prečo sa teda pokúša naďalej pomôcť ľuďom? Nič k nim necíti, ale to neznamená, že nepozná rozdiel medzi správnym a nesprávnym. Takto by umrieť nemali. Nie uprostred doslovnej apokalypsy, kde ich sužujú Mor, Vojna, Hlad a Smrť, štyria jazdci apokalypsy, a svet je v neustálom strachu.

V jeho ostrovnom paláci, ktorý si postavil po tom čo ostrov vymrel (Hladu sa nepáčili boháči ukrývajúci sa tu pred spravodlivosťou a daňami), sa obvykle nedialo nič nezvyčajné. Fénixovia, rasa ohnivých nesmrteľných, ktorá opustila Hyperboreu dávno pred rasovou vojnou, uňho našla domov a útočisko a pomáhala mu v hľadaní odpovede na energetické fluktuácie okolo Yellowstonu, pobehovali okolo paláca a plnili si svoje povinnosti. Neboli priamo jeho sluhami, skôr spolubývajúcimi. Mnohí mali rodiny, s ktorými trávili čas alebo pomáhali vzdelávať deti. Bola to pokojná komunita.

Pokoj však v to ráno skončil. Stráže z pobrežia priviedli hnedovlasú ženu v jednoduchých šatách, ktorá sa dožadovala rozhovoru s ním. Dal ju teda priviesť na kvetnaté nádvorie s výhľadom na more a premýšľal, ako sa sem vôbec dostala. Oblečený v svetlej róbe sa vydal za ňou, aby ju vypočul. Kývol fénixom, že sa môžu vzdialiť, a postavil sa pred ňu. „Volám sa Nox. Dopočul som sa, že sa po mne zháňaš. Kto si a prečo si ma vyhľadala?“

Mladá žena, ktorá čiastočne vyzerala ako víla, smrteľne zbledla a klesla jej sánka.