Spútaní v čase 4

 

Nox. Preto poznala jeho hlas! Brie bojovala s triaškou. Spoznal ju? Nie, nemohol. Vzala na seba odlišnú podobu a aj oči si zamaskovala, aby neboli červené, ale neutrálne hnedé.

Bohovia!

Premerala si ho. Na rozdiel od nej, on zostal vo svojej dávnej podobe. Svetlé vlasy po plecia mal uhladené dozadu, hnedastá tvár bola naďalej mladistvá a ostro rezaná (tak ako kryštál, ktorým mu prerazila srdce). Zelené oči sa mu na slnku leskli ako smaragdy. Vyzeral nadľudsky. Niesol sa ako kráľ sveta a obklopený zeleňou a kvetinami pôsobil takmer groteskne v porovnaní s jej spomienkami, v ktorých bol pokrytý krvou.

Prebral sa v nej dávno zabudnutý pud sebazáchovy. Toto nezvládne! Zvrtla sa na opätku a s búšiacim srdcom sa rozbehla späť na pláž. Čo za morbídnu hru to s ňou vesmír hrá? Musí odísť! Musí vypadnúť čo najďalej od tejto kreatúry, kvôli ktorej prišla o všetko! Utekala čo jej sily stačili, ale nohy ju nestihli odniesť až k vode, ktorá by pre ňu znamenala slobodu. Pevné ruky ju zozadu zachytili a uzavreli v horúcom objatí.

Nox málokedy videl hrôzu, akú mala v očiach táto žena, ale čosi mu napovedalo, že ju nemôže nechať utiecť. „Hej, hej, ja ti neublížim,“ mrmlal jej do ucha vyrovnane, keď sa začala brániť. Priam cítil jej triašku. „Len pokojne.“

Brie smrkla a vzdala boj. Ochabla a konečne ju pustil. Vzdorovito sa k nemu otočila. Kúsok v nej mal sto chutí uškrnúť sa a opýtať sa, ako vyzerá jeho čierne, mŕtve srdce, ktoré tak ochotne zabila. Za celé tie roky väzenia to bola jediná myšlienka, z ktorej mala radosť. On jej vzal domov, ona jemu srdce. Dúfala, že ho to bolelo. Poriadne.

„Kto si?“ nechápal Nox. Náhodne sa mu tu zjaví neznáma žena a hneď pred ním začne utekať? Teraz, keď je vo svojej najneškodnejšej forme?

Brie naprázdno preglgla. V očiach mala slzy, ale prichádzali skôr od strachu, než od čohokoľvek iného. „Nemala som sem prísť. Už ma viac neuvidíš,“ sľúbila mu a znovu chcela odísť, ale schytil ju za zápästie a nepustil.

„Ale prišla si. Toto miesto nie je práve verejné, dievča. Čo ťa sem priviedlo?“

Po líci jej stiekla slza. Čo ako si o sebe myslela, že je silná a nezlomná, prítomnosť tejto bytosti ju zlomila, pretože majú príliš bolestivú minulosť.

Nox si zamyslene prezeral jej tvár a neodolal nutkaniu. Nežne jej stratenú slzu zotrel, z čoho sebou trhla akoby ju popálil. „Čím som ťa vydesil?“ šepol.

V tých hlbokých, hnedých očiach sa zablysla celá história. Akoby toho vedela viac než on, čo skutočne nie je práve možné. Pozrela na ich spojené ruky a dych sa jej zrýchlil panikou.

Pustil ju. More vedľa nich šumelo a rozvievalo im vlasy. Vôbec neodrážalo chaos, ktorý sa odohrával v ich mysliach. Celá Noxova existencia však kričala, že ktokoľvek pred ním stojí, drieme v nej sila ducha aká sa často nevidí. Priam z nej sálala. Pozná ju? Akýsi záblesk mysle sa mu snažil čosi pripomenúť, ale nič neprichádzalo. Len rana na hrudi ho zabolela.

Brie si tiež trela miesto pri srdci. Zlomenom, ubolenom srdci. Nemohla uveriť, že sa znovu stretli. Nikdy viac ho nechcela vidieť, ani len naňho myslieť. To, že ublížil jej, by zniesla. Bola mladá a naivná. Nespoznala jeho úmysly. Ale on toho zničil oveľa, oveľa viac. Nevedela si predstaviť, že by práve jeho mala prosiť o pomoc so sopkou. On nie je záchranca, ani spasiteľ. Nevidí nevinnosť.

„Ospravedlňujem sa za vyrušenie,“ povedala monotónne. „Už sa to nestane.“

To mu ani zďaleka nestačilo. Zamračil sa na ňu. „Tento ostrov nie je práve vyhlásený. Ako si ho našla?“

Hystericky sa zasmiala, ale bol to napoly vzlyk. Roztrasenou rukou si prehrabla husté vlasy a pohľad uprela na more. „Neuveríš mi aj keby som ti to povedala,“ zašomrala.

„Skús to.“ On už uveril veciam...

Pokrútila hlavou. „To nestojí za reč. Pokračuj vo svojom živote a zabudni, že si ma videl.“

Na toto stretnutie určite nezabudne. Ani na tú absolútnu hrôzu, ktorá ju zahalila. Akoby... akoby ho poznala. „Vieš... vieš kto som?“ opýtal sa a dúfal, že odpoveď bude nie.

V hnedých očiach zahorel oheň vzdoru. Zovrela pery, ale neodpovedala.

Nox si bol istý, že ak by sa čokoľvek zomlelo, dokázal by sa ubrániť a v prípade potreby ju umlčať. Obzvlášť ak vie... nuž ak pozná jeho meno. „Nechci, aby som z teba ťahal odpovede násilím, dievča,“ varoval ju.

Zbledla ešte viac. O krok ustúpila. Nevysmiala ho – akoby vedela, že nežartuje. Že je toho schopný. A pravdou je, že áno, kedysi toho bol schopný. Dnes... si nebol istý či má na to žalúdok. Ale potrebuje odpovede a bez nich ju nepustí.

Brie si opäť spomenula na tie krvavé boje. Na svoje doráňané, zničené telo. Na bolestivé bodnutia, zlomené kosti a pretrhnuté šľachy. „Je to snáď jediný spôsob, ktorý ti je vlastný?“ prskla.

Zovrelo mu žalúdok. Tak veľmi nenávidel, kým bol kedysi a prisahal si, že nikdy viac nebude tým monštrom. Odkedy sa prebral zo zaslúženého väzenia, zasvätil svoj život pomáhaniu iným. Zachránil fénixov. Chodil po svete a liečil, vzdelával, staval sirotince a obydlia, nosil jedlo chudobným, pašoval lieky a zdravotnícky materiál do kritických oblastí, bojoval proti utláčaniu a rasizmu.

Svet však nezachránil, pretože ani to nestačilo. Po príchode Jazdcov pochopil, že sú veci mimo jeho síl a stiahol sa na tento ostrov. Zriekol sa násilia. Mal ho dosť na niekoľko životov. „Nie,“ povedal napoly porazene. „Neublížim ti. Pretože ani ty si sem s tým úmyslom neprišla, nemám pravdu?“

Neprišla, ale rozmyslela si to. Rozhodne ho môže zmlátiť. Urobí jej to dobre na duši. Keby ho len nepotrebovala... „Neprišla,“ priznala rovnako porazeným tónom.

Prikývol. „Prezradíš mi aspoň svoje meno?“ pokúsil sa znovu o rozhovor.

„Svet ma pozná ako Orákulum. Z Delf.“ To je tá lepšia varianta jej identity.

Nox bol ohromený. O Orákule počul, ale nikdy ho nevyhľadal. „Je mi cťou,“ povedal nakoniec.

Brie si odfrkla.

„Poslala ťa ku mne nejaká vízia?“ triafal naslepo.

Nuž, kto je ona aby ho vyviedla z omylu? „Niečo také. Svet o deväť dní skončí,“ oznámila mu, akoby hlásila počasie. Bola zvedavá na jeho reakciu.

Muž ustrnul. Odkedy je Orákulum také priamočiare? Nemá snáď hovoriť v hádankách? „Je to... metafora?“

„Nie.“ Brie mykla plecami. „O deväť dní vybuchne Yellowstonský supervulkán a vyhubí všetko živé na planéte. A ty o tom niečo vieš.“

To bolo priveľa informácií na primálo viet. Nox sa zapotácal a pretrel si tvár. Sníva sa mu? Len tak sa tu zjaví akási hnedovláska a medzi rečou mu oznámi, že svet končí? „P-prečo si myslíš, že o tom niečo viem práve ja?“

Znudene si prekrížila ruky na hrudi. „Orákulum,“ zopakovala. Táto lož začínala byť pohodlná. Všetko môže zvaliť na jasnozrivosť a nie jej vlastné pletky.

Iste. Musela mať dobrý dôvod, prečo vyhľadala práve jeho. „Sú tu... určité anomálie, ktoré som v oblasti spozoroval,“ pripustil.

V očiach sa jej čosi blyslo. „Zasvätíš ma?“

Premeral si ju. „Myslíš, že to dokážeme zastaviť? Nie sú tvoje predpovede vytesané do kameňa?“

Zhlboka sa nadýchla. „Yellowstone nemal vybuchnúť ešte ďalšie stovky tisíc rokov. Čokoľvek sa s ním stane nie je prirodzené, takže v tomto ohľade budúcnosť naprávame, nemeníme,“ poučila ho.

To dávalo zmysel. Musel oceniť jej obetavosť. Ibaže dievča potrebuje vedieť viac súvislostí. „Prijmeš moje pozvanie do paláca?“ ukázal na mohutnú stavbu.

Radšej by si oholila nohy kosačkou. Keď pozvanie tohto druhu prijala naposledy, nedopadlo to najlepšie. Tentokrát je ale staršia. Múdrejšia. Odolnejšia. A vie presne, čoho je Nox schopný. Nenechá sa ním oklamať druhýkrát. Strnulo prikývla a neochotne sa nechala zaviesť späť na nádvorie a odtiaľ chodbami kamsi do neznáma.

„Ak ťa ku mne poslala vízia... prezradila ti aj moju identitu?“ zašepkal, keď spolu kráčali po schodoch.

Brie naňho nepozrela. „Poznám tvoje meno, Nox Ničiteľ. Ale nie tvoj príbeh.“ Klamstvá, klamstvá. Pozná jeho príbeh lepšie než ktokoľvek iný. Vie vymenovať jeho znamienka na koži. Pozná presné centimetre jeho... vybavenia. Aj jeho záľubu v spútavaní.

Noxa znovu zabolela rana na srdci. Prázdnota, toľká prázdnota... „Ten muž je minulosťou. Nemusíš sa ma báť.“

Ale on by sa mal báť jej!