Spútaní v čase 10

 

Brie sa zobudila so zalapaním po dychu a musela sa posadiť, aby zo seba striasla zvyšky spomienok na jej prvý deň samoty, ďaleko od domova. Už je to dlho, čo naposledy snívala o Atlantíde. Srdce jej pukalo od smútku. Jej aj Noxov osud sú tak strašne pokrivené...

Ako by asi reagoval, keby sa dozvedel, že v komnatách pre hostí má tú istú ženu, ktorá bojovala do posledného dychu za svoj ľud a ktorú má za mŕtvu?

Vstala, rýchlo si v zrkadle skontrolovala, že červené dúhovky má naďalej maskované, a v dlhej nočnej košeli vyšla na chodby paláca v snahe dostať sa na pobrežie, kde by sa mohla posadiť a nasávať energiu mora.

V tme sa jej mizerne orientovalo a tak namiesto pobrežia skončila na ďalšom nádvorí, kam ju prilákalo zurčanie vody a mäkké svetlo solárnych lámp.

Mala pocit, že vstúpila do iného sveta. Múry boli obrastené zeleňou, v malých stojanoch kvitli pestrofarebné kvety a uprostred všetkého stála komplikovaná fontána.

Brie takmer spadla z nôh. Bola to presná replika fontány v jej paláci na Atlantíde! Tri úrovne, ozdobné okraje, lekná naspodku a riasy pod hladinou.

Chrbtom k nej stál Nox, pohľad upretý na to magické dielo. Biela róba na ňom zaviala, keď sa otočil po tom, čo úmyselne narobila hluk a upozornila na svoju prítomnosť.

Vyrovnane sa usmial a posunkom ruky ju pozval bližšie.

Brie ho omámene poslúchla.

„Nemohla si spať?“ opýtal sa.

Sotva v sebe našla slová, aby pritakala. Jej fontána... miesto, kde vždy našla čas na rozjímanie. Kde ju toľkokrát našiel spisovať knihy a kresliť nezmysly. Ale toto nie je jej palác. Ten je pod tonami vody.

„Páči sa ti?“ ukázal na zurčiacu vodu.

Posvätne prešla prstom po ornamente na strane fontány. „Postavil si ju sám?“

Nox smutne ponoril prsty do vody a sčeril ju. „Už dávno. Ako pamiatku. Jednu z mnohých spomienok, ktoré držím za ľud, ktorý som zničil.“ Pozrel na Brie. „Patrila ich bohyni. Asi som neodhadol všetky detaily, ale takto si ju pamätám.“

Pamätá si veľmi dobre, bastard jeden! Vyhupla sa na okraj a pohodlne sa usadila. Takéhoto Noxa nepoznala a desil ju. Jeho... nedostatok nenávisti. Prečo jej ľud neosočuje? Prečo ju nedesí príbehmi o krvi a vojne? „Toľká námaha pre ľud, ktorý si nenávidel?“

Nox privrel oči. „Moja nenávisť pochádzala z nesprávnych pohnútok. Keby som ich mohol priviesť naspäť...“ nedokončil. „Tá vina ma zožiera zaživa. Nikto si ich nepamätá. Len ja. A uchovávam tak málo. Čo ak jedného dňa umrie aj spomienka?“

Neumrie. Brie to nedovolí. „Čo by si robil dnes? Keby tu stále boli? Aj s ich mágiou?“ položila neľahkú otázku na túto pozdnú nočnú hodinu.

Nox pohladil ružové lekno. Poznala to pohladenie. Kedysi patrilo jej. Jemné, takmer nebadateľné. „Jednal,“ odvetil. „Snažil sa pochopiť prečo ju potrebujú. A možno ich naučil iným metódam, aby opustili tie staré.“

Po líci jej stiekla slza. Uvedomila si jednu strašnú vec. Nox sa poučil. Pohol sa ďalej, jeho svedomie sa vyvinulo.

A ona?

Zostala zaseknutá v dni, keď ju nevedno prečo vyplavilo more živú a plnú nenávisti. Prerástol ju. Chcelo sa jej z toho zvracať.

Nox spozoroval jej slzu a chcel jej ju zotrieť, ale spomenul si ako sa pri jeho dotyku odtiahla a stiahol ruku. Zostal však stáť pred ňou, podivne znepokojený nad pocitom v hrudi, ktorý by tam nemal byť. Odkedy mu Brie preťala srdce, zostala mu len čierna diera a rovnako čierna rana, ktorá sa nikdy nezahojila. Tak prečo odrazu... cíti?

Brie k nemu zdvihla pohľad. „Udržuješ jej spomienku po desiatkach tisícov rokov?“ šepla.

Nox znovu pozrel na vodu, element nevyhnutne spojený s Atlantídou. „Bola to tá najsilnejšia žena, akú som kedy poznal. Milovala svoj ľud. Bojovala zaň až do konca. V mnohom bola silnejšia než ja.“ Smrkol.

Brie si musela pritisnúť ruku na srdce. Čo sa to deje? „Miloval si ju?“ vyletela z nej otázka, než sa stihla zastaviť. Dlho, predlho uvažovala nad citmi, ktoré Nox mohol a nemusel mať. Vedela, čo cítila ona a bolo to skutočné. O to viac bolela jeho zrada. Až do posledného boja dúfala, že sa zľutuje, že v nej uvidí viac než len nástroj vojny.

Noxove oči boli stratené v minulosti. „Áno,“ povedal k jej absolútnemu šoku po sotva pár sekundách. „A spolu s ňou umrelo aj moje srdce.“ Pošúchal si hruď.

Brie klesla sánka. Žiadne ale? Jednoduché áno? „Tak prečo si ju zabil?“ rozhodla sa ryť ďalej, pretože očividne prišla o pud sebazáchovy.

Nox sa posadil vedľa nej, tak aby sa nedotýkali, a jednou rukou sa pohrával s pásom svojej róby. „Zniem ako psychopat, však?“ zasmial sa sám nad sebou.

Brie radšej neodpovedala.

„Nenávidel som všetko, čo reprezentovala – jej mágiu, jej ľud, ich kultúru. Nenávidel som vec, ktorá sa ani nedala chytiť. Abstraktnú predstavu. Ignoroval som všetko ostatné. Ako sa starala o deti vo svojom chráme. Liečila ranených. Starala sa o ublížené zvieratá. Keď mala prísť ťažká búrka, potajme varovala ľudí, aby utiekli ďalej od mora. Až o mnoho, mnoho rokov neskôr som si čosi uvedomil – nikdy nebojovala prvá. Vždy sa len bránila. Seba a iných. Bola všetkým, čím som chcel byť ja. Ochrankyňou.“ Nervózne si prehrabol vlasy. „Nosila komplikované prstene, ktoré si sama vyrábala. A keď sa smiala, znelo to ako tichá pieseň. Zbožňovala sladké ovocie. Jej chrám bol domovom. Nepožadovala jediné slovo uctievania.“

Bolo ťažké si spomenúť na ženu, ktorou bola. Na pokoj a mier jej chrámu. Na dlhé noci s Noxom.

„Čo... čo by si jej povedal, keby si tú možnosť dostal?“ opýtala sa.

Nox sa smutne usmial. „Nič. Neexistujú slová, ktoré by čokoľvek napravili. Ak sa reinkarnovala, dúfam, že je šťastná. Nič menej jej neprajem.“

Brie musela zoskočiť z fontány a prejsť k zamrežovanému otvoru v hradbách, aby nevidel jej tvár. Bála sa, že je v nej priveľa emócií. Chcela Noxa zmlátiť, ale nenašla v sebe tú silu.

„Vyzeráš, že potrebuješ objatie,“ zvolal za ňou Nox, ale nepohol sa zo svojho miesta. „Ešte stále sa necítiš na dotyk?“

So slzami v očiach sa k nemu otočila. Pery sa jej triasli. Jej posledný dotyk skončil odseknutím hlavy. Odvtedy k sebe nikoho nepustila. „Myslíš, že si ho zaslúžim?“ Nadvihla obočie.

Nox mykol plecami. „Nikto by nemal byť bez objatia.“

„Ani niekto ako ty? Kto, tak ako ty, urobil neodpustiteľné?“ Pretože Nox aspoň konfrontoval svoju vinu.

Ona nie.

Chcela zničiť ľudí a prehrala.

Vesmír ju za to poslal do Delf.

Cítila sa porazená, ale nie... vinná. Len nahnevaná.

Nox tiež zoskočil na zem a podišiel k nej. „Vždy som uvažoval, koľko zločincov by nespáchalo svoje činy, keby len dostali objatie, keď ho najviac potrebovali.“ Pretože v jeho mysli sa nikto nerodí zlý. Monštrami sa stávame, keď nič iné nepoznáme. Keď sme zahnaní do kúta, keď nepoznáme cestu von. Keď nemáme na výber. Keď len chceme prežiť. Nevedel, do ktorej kategórie spadá jeho krehký hosť, ale bol odhodlaný neodsúdiť ju.

Brie si prikryla ústa dlaňou, aby potlačila vzlyk. Podlomili sa jej kolená a nakoniec predsa len skončila v objatí, pretože Nox k nej priskočil, aby ju podoprel a odrazu bola celá v jeho náručí, pritisnutá k jeho pevnej, teplej hrudi. Rozplakala sa ako malé dieťa. Už zabudla, aké to je cítiť dotyk. Skutočný, trvajúci dotyk.

Nox ju hladil po vlasoch a ani sa nepohol. Držal ju pri sebe, tíšil jej vzlyky a šepkal upokojujúce slovíčka. Pochopil, že Orákulum je rovnako zlomené ako on. Pozrel na oblohu nad nimi, akoby ho vesmír mohol vidieť. Poslal mu ju do cesty zámerne? Mal by mu poďakovať, alebo je to len pripomienka niečoho, čo nikdy nebude mať?