Spútaní v čase 9

 

„Vaše Veličenstvo,“ pozdravila Brie kráľa, keď si ju zavolal na dvor. Obvykle totiž žila vo svojom chráme, kde dohliadala na deti v záhradách a vzdelancov v školách pod ním. Jej domov bol vždy plný života – v sadoch pestovala ovocie a kvety, pomáhala raneným a viedla vlastnú nemocnicu. Nikdy sa nenudila.

„Drahá Brie, vitaj!“ Kráľ Dain ju pozdravil a krátko objal. Čo ako bol priateľský, v očiach mal zúfalstvo. Vojna s archanjelom Noxom trvala už viac než desať rokov a ich zásoby krvi sa stenčovali. Nestíhali jej hromadiť viac pre svoju mágiu. „Už zase si musela liečiť našich zaklínačov?“ opýtal sa, keď uvidel kvapky krvi na jej modrých šatách.

Neradostne prikývla. „Nemocnice sú plné. Ešte sa mi darí pridávať lôžka.“

Kráľ ju vzal svetlými chodbami s nádhernými stĺpmi a popínavými rastlinami až na balkón týčiaci sa nad celým mestom. Mnoho budov bolo poškodených a zničených z bojov. Na východe mali tábor pre tých, ktorí prišli o domovy, a tiahol sa k nemu zástup dobrovoľníkov so zásobami jedla, oblečenia a hračiek pre deti.

Jej ľud sa nikdy neotočí chrbtom k menej šťastným.

Od mora k nim vial teplý vánok a rozvial ich voľné oblečenie. Brie sa nadýchla slaného vzduchu a užívala si výhľad na trblietajúce sa vlny. „Nedal si si ma zavolať, aby sme viedli ľahkú konverzáciu, nemám pravdu?“ odhadla Brie, keď stáli vedľa seba, opretí o ozdobné zábradlie.

Dain privrel oči, akoby hľadal správne slová. „Rozhodli sme sa vzdať, Brie,“ povedal po dlhom tichu.

Bohyňa sa k nemu v panike otočila. „To nemôžeš myslieť vážne!“ okríkla ho, čo skutočne nemala vo zvyku.

Vysilene na ňu pozrel. „Nemáme prostriedky na dlhšiu vojnu. Potrebujeme, aby náš odkaz prežil, aby naša mágia prežila. Pretože príde deň, keď budeme znovu potrební. Aby sme zatlačili nepriateľov naspäť do sopky. Pre dobro vznikajúcej civilizácie, aj nesmrteľných,“ predniesol vyrovnane. Sebaisto. S mierom v hlase. Svetlozelené vlasy mu dodávali príliš mladistvý výzor a na rozdiel od Brie, mal tmavú pokožku, ktorá dala vyniknúť jeho červeným očiam. Jeho pokojné vystupovanie a istota boli niekedy to jediné, čo udržalo ich ľud jednotný.

Brie krútila hlavou. „Je sakra len jeden! Porazíme ho!“

Vládca vzal obe jej ruky do svojich a vážne jej pozrel do očí. „Nevie, čo robí. Nevypočuje si nás. Aj keď k nemu cítim zášť, je to aj pre jeho ochranu. Pre jeho svedomie.“

Znechutene odula pery. „Mne je jeho svedomie ukradnuté! Nech žije s vinou!“

„Bude. A ja verím, že príde deň, keď pochopí náš boj. A možno aj našu mágiu. Ale nebude to dnes, ani za rok. Možno ani keď budú všetky kusy zeme osídlené. Dovtedy musíme... byť preč, Brie.“ Otcovsky ju pohladil po vlasoch. „A nechať ho v presvedčení, že vyhral. Že zničil mágiu krvi a nás s ňou.“

Po lícach jej stekali slzy. Keby ju len nezviedol... keby mu toho toľko nepovedala o jej ľuďoch... Nenávidela ho z celej svojej duše. „Dain, my nie sme zodpovední za jeho svedomie,“ šepla.

„Nie sme. Napriek tomu urobíme správnu vec. Prosím, pridaj sa k nám. Potrebujeme našu bohyňu.“

Vzlykla a uhla pohľadom. Jej krásna zem zmizne. Ich mesto, ich kultúra. Ich identita. Zostanú vôbec v príbehoch? V mýtoch? „Čo mám urobiť?“ šepla nakoniec.

 

 

O tri splny neskôr stála v trónnej sieni svojho kráľa, nádhernej miestnosti plnej diamantov, popínavých rastlín, malieb a nápisov. Nemala dvere a ani okná, len stĺporadie, ktoré ju robilo vždy prístupnou. Oblečená vo svojich najlepších šatách prešívaných zlatom a ornamentmi nastražila uši, ale doľahlo k nim len ticho. Mŕtvolné ticho.

Dain bol posledný nažive. Pod schodmi k jeho trónu bol pripravený priehľadný sarkofág. Brie ho vnímala skôr ako hrobku. Od západu sa k nim blížila búrka.

„Prečo ja?“ pípla so stiahnutým hrdlom. „Prečo musím ja zostať vonku?“

Kráľ si povzdychol a pozrel jej do očí. „Pretože si najviac spätá so svetom okolo nás. A rozumieš mu. Verím, že sa v ňom stratíš najlepšie. A tiež viem, že nikto nemá náš ľud radšej než naša milovaná bohyňa.“ Povzbudivo sa usmial. „Budeme na teba čakať. Zobudíš nás, keď príde čas. Keď bude svet znovu bezpečný.“

Nechcela plakať, ale nič iné jej neostávalo. Príde o všetko, čo jej bolo drahé. Kvôli nejakému blbcovi, ktorý odmieta porozumieť. „Môžeš sa na mňa spoľahnúť. Prídem si po vás a budeme znovu vládnuť oceánom,“ prisahala mu.

„A opäť okúsime mier.“ Objal ju na rozlúčku. „Vyčkaj, až príde búrka. Potom odveď Noxovu pozornosť, než sa potopíme. Nezostane po nás ani stopa.“

Ani stopa. Pretože všetku zvyšnú mágiu využili na maskovanie. Prikývla, nedajúc najavo, že potajme ukradla ich cenný kryštál, plne odhodlaná spôsobiť na Noxovi čo najviac škody. Jej ľud môže byť mierumilovný, ale ona nie je! Ten archanjel bude trpieť!

Pomohla Dainovi do sarkofágu a uzavrela ho. Jeho telo stuhlo vo večnom spánku.

V diaľke sa ozval hrom.

Čoskoro.

Vyštverala sa na vŕšok na západnej strane, ktorý sa spolu s niekoľkými dedinkami rozhodli obetovať.

Privolať Noxovu pozornosť nebolo náročné. Naučil sa vnímať ich krvavú mágiu a dobehol vždy keď ju použili, v snahe potrestať ich za každý kúsok.

Brie využila všetko čo jej zostalo.

Za ďalšieho hromu a niekoľkých bleskov sa v bičujúcom daždi primiestnil Nox, tvár rozzúrená, modrá róba nepoškvrnená. To sa rýchlo zmení!

Nepotrebovali slová. Už si povedali, čo si o sebe myslia. Brie ho zamestnávala, než ho prinútila od hnevu útočiť na mesto a zem okolo neho. Zrejme bol so sebou spokojný, pretože všetko sa okolo nich triaslo, ako stiahla obranné štíty. Uvidel svoju možnosť zničiť jej domov a ona ho musela nechať. Zem praskala, budovy sa rúcali. Vlny pohlcovali pobrežie.

Brie plakala, ale dážď všetko schoval. Hnev ju poháňal vpred. Zmáčaná rovnako ako Nox spadla z nôh, keď obrovské masy vody strhli veľkú časť jej domoviny pod hladinu.

Nadišiel čas. Skočila na Noxa a vytiahla posvätný kryštál. Všetko sa však zbehlo príliš rýchlo. Celá plocha pod nimi sa naklonila a obaja spadli. Potápajúce sa mesto spôsobilo ešte väčšie vlny a niekoľko sa cez nich prelialo. Držali sa len z posledných síl.

Brie sa po štyroch doplazila k rovnako vyčerpanému Noxovi. „Zomri, ty kreatúra!“ zrevala a ostrým kryštálom mu prerazila rebrá aj srdce, ak vôbec nejaké má.

Nox bol v šoku od bolesti aj jej nezlomnosti. Nepremýšľal, len vytiahol dýku a z absolútnej zúrivosti jej oddelil hlavu od tela. To bola jeho posledná spomienka na mnoho storočí potom, pretože mágia kryštálu zapracovala. Nedokázal sa pohnúť, oči sa mu zavreli a časť jeho vedomia sa stratila. Bezmocne sa ponoril pod vodu a vlny ho nemilosrdne strhli nevedno kam.

 

 

Brie si bola istá, že nadobudla vedomie v posmrtnom živote. Kdesi na pláži. Všetko ju bolelo a ruky jej okamžite vystrelili ku krku, na ktorom si bezpečne našla pripojenú hlavu.

Šokovane sa posadila. Stále mala na sebe šaty z boja, jej jediná pamiatka na stratený domov. Boli potriesnené krvou. Vychádzajúce slnko ju mierne zahrialo, ale nikde nevidela anjelov, ktorí by ju prišli privítať.

Nie je mŕtva?

Ako mohla prežiť... doslovné sťatie hlavy?

V plytkej vode sa vyštverala na roztrasené nohy. Súdiac podľa piesku a prírody naokolo odhadla, že je na pôvodnom kontinente ľudí, odkiaľ sa kedysi dávno rozšírili. Dopotácala sa ku skale, ktorú mohla využiť ako tieň pred sálajúcim slnkom a vykašľala niekoľko kvapiek slanej vody.

Je po všetkom.

S pohľadom upreným na oceán sa znovu rozplakala. Poriadne. Vzlyky jej otriasali telom a Brie si konečne dovolila sa plne zrútiť, pretože už viac nemusela predstierať, že je tá silná.

Slnko už zapadalo, keď sa upokojila, vyzliekla si krvavé šaty a zostala len v jednoduchej košieľke, ktorá vyschla v príjemnom vetríku. Červené vlasy mala strapaté a zamotané, ale bolo jej to jedno.

Je bez domova.

Sama.

Posledná svojho druhu.

Vo svete, ktorý jej nepatrí.

V lese za plážou našla niekoľko kvetín, ktoré natrhala, a počas odlivu ich jeden po druhom hádzala do vĺn ako poslednú rozlúčku. Z úst jej vyšli len dve slová: „Zbohom, Atlantída.“