Spútaní v čase 8

 

Brie, opäť usadená v salóniku s čajom, akoby svet ani nemal o necelé dva týždne skončiť, zreferovala Noxovi čo doposiaľ zažila.

„Cítila som sa, akoby ma niekto rozsekal zvnútra,“ spomínala na ten strašný pocit. „Nemohla som dýchať, vykašliavala som krv, pokožka ma štípala a nakoniec som aj oslepla.“

Nox ju s vážnym pohľadom pozoroval. Poznala ten pohľad. Sústredený, vnímavý. Kedysi si myslela, že je ňou a jej rozprávaním fascinovaný a tak sa s ním delila o informácie o sebe, svojich ľuďoch a ich mágii. Dnes vie, že to nerobil pre to, že by rád počúval ju. Len potreboval informácie.

„Aj napriek štítu?“ skočil jej do reči.

Prikývla. „Aj napriek ochrannému odevu,“ dodala. „Nikdy som o podobnej mágii nepočula.“

Ani on nie. Aspoň nie bez prítomnosti bosorky alebo inej bytosti. „A prešla si si tým dvakrát?“ šepol ohromene. Z akéhosi dôvodu mu vadila predstava, ako sa dusí vlastnou krvou a prichádza o zrak v absolútnom chaose výbuchu.

„Tretí raz to skúšať neplánujem,“ odvetila sucho. Doteraz ju už len z tej spomienky svrbí pokožka. „Ale aspoň vieme, že sme na správnej ceste. A máme predstavu, kto je zodpovedný – tri vyššie bytosti.“

„Ktoré nás zmietli ako zrnko prachu,“ dodal Nox.

A v tom je problém. Ako ich zastavia? „Chceme žalovať archanjelom a archdémonom?“ navrhla, hoci by šla radšej učiť kosatky háčkovať.

Nox uhol pohľadom. „Sme v slučke. Nechajme si to ako možnosť do budúcna. Ak si ťa vesmír vybral, musel vedieť že si zvládneš poradiť.“ Povzbudivo sa na ňu usmial. „A teraz máš na pomoc mňa.“ Nox sa k nej opatrne prisunul a riskol jednoduchý dotyk v podobe pohladenia jej ruky.

Brie zalapala po dychu a ruku stiahla, akoby ju popálil. Hnedé oči vírili... zúfalstvom. Potom ich schovali privreté viečka. „Prepáč. Bola som v Delfách veľmi, veľmi dlho,“ šepkala. „Bez jediného dotyku.“ Už zabudla, aké to je, cítiť prítomnosť niekoho iného tak priamo.

Noxovi sa zadrhol dych v hrdle, keď v prebodnutom, mŕtvom srdci pocítil čosi ako ľútosť. Zamyslene si Orákulum premeral. „Chceš objať?“ navrhol jej.

Odtiahla sa ešte viac. So strachom.

Porazene vydýchol. „Nazvala si ma Nox Ničiteľ. Vieš odkiaľ toto meno prišlo?“ zmenil tému.

Brie naprázdno preglgla. „Povedz mi tvoju verziu,“ vyzvala ho nakoniec.

Prekvapene sa pomrvil. Koľko toho vie zo svojich vízií? Čo videla? A prečo mu dáva možnosť sa vôbec obhájiť? „Civilizácia, ktorej pamiatku sa snažím uchovávať, tu nie je kvôli mne. Vyzabíjal som ich do posledného člena a zničil ich domovinu,“ priznal nakoniec s pohľadom upretým do neznáma.

Brie sa oči zaplnili slzami. „Prečo?“

Nádych. Výdych. „Pretože som bol hlúpy a egoistický. Videl som v nich hrozbu. Ich spôsob života, ich mágia, ich zvyky a kultúra... boli tak neskutočne komplexné a vyvinuté, že začali chápať... svoju vlastnú existenciu. Vesmír. Nedosiahli na nich prírodné katastrofy, choroby, ani len ľudia s ich jadrovými, chemickými a biologickými zbraňami by proti nim nemali šancu. Ibaže v tých dobách sa Homo Sapiens len rodili.“

Desať tisíc rokov dozadu. Svet vyzeral inak. Zem bola zelenšia. Divokejšia. Prázdnejšia. Brie ju rada objavovala. „Snáď sa nebránili?“

„Bohovia, a ako!“ Zúfalo si prehrabol vlasy. „Nemali kam utiecť. Ničil som ich dňom aj nocou, nedovolil im utiecť a vyhľadať útočisko. Ich najvyššia bohyňa vydržala najdlhšie, než som ju...“ hlas sa mu zatriasol. „Než som jej zoťal hlavu.“

Brie sa podvedome dotkla svojho krku. Mala umrieť. Bola pripravená na smrť. Prečo sa pár dní na to prebrala na pobreží nikdy nepochopí. Nox však čosi vynechal – než ju odpravil, vrazila mu do srdca onen osudný kryštál, ktorý ho odrovnal na miléniá.

„Keď som sa zotavil, bol stredovek,“ spomínal ďalej Nox. „A nikdy som sa neprestal preklínať za násilie, ktorého som bol schopný.“ Unavene si pretrel tvár. „Nikdy však neodčiním to, čo som urobil. Môžem len držať ich pamiatku. Ako pripomienku na vlastné zlyhanie.“

Brie po lícach stiekli slzy. „Čím ťa tak neskutočne urazili, že si zaslúžili smrť do posledného nevinného dieťaťa?“

Nox zovrel pery. „Praktikovali mágiu krvi – najnebezpečnejšiu, najčernejšiu zo všetkých. Využívali energiu, ktorú v sebe krv nesie, ale tá krv musí byť odobratá tomu, kto žije. Vypumpovaná. Pokrivená. Silná za hranicou chápania. Zanecháva po sebe značku – tí, ktorí ju použijú, majú červené oči.“

Ktoré ona aktívne maskuje. Dokedy jej to vydrží, nevedela. Ale už nikdy s ním znovu nechce bojovať.

Nox na ňu úprimne pozrel. „Vstúpili na územie ľudí a začali ich učiť. Len základy, ale vidíš aké následky to má dnes? Bojuje sa na každom kontinente, pretože ľudia ju novu objavili a dokážu pomocou nej zotročovať, ovládať a mrzačiť.“

Áno. V snahe zachovať starý systém, ktorý sa nikdy nevráti. Patriarchát umiera v smrteľných kŕčoch a kapitalizmus je už prakticky zombík. Vďaka vojskám žien pod vedením Lilith vznikajú nové mestá založené na rovnosti a dostupnosti zdrojov pre všetkých.

Nie každému to vyhovuje.

Niekto má rád hierarchiu a schopnosť ovládať.

Svet ešte rozhodne nie je vonku z problémov.

„Pokúsil si sa niekedy zistiť, prečo sa tak rozhodli? Podeliť sa o niečo tak mocné?“ do hlasu sa jej vkradli výčitky.

Pokrútil hlavou. Nedávalo mu to zmysel. Mal ich za šialencov. Možno potrebovali nasledovníkov?

Brie smrkla. Jej ľud mal vážny dôvod, prečo potreboval smrteľníkov naučiť krvavej mágii. Prečo ju študovali, vylepšovali a trénovali. Nebola im vlastná, ale nedostali na výber. A teraz hrozí, že nebude mať kto brániť planétu, ak sa z Yellowstonu vyslobodia tí, ktorých tam rovnaká mágia uväznila.

„Myslíš, že som monštrum, však?“ opýtal sa Nox narovinu.

Hystericky sa zasmiala. On je monštrum? Keď to bola ona, kto nadhodil, že by archanjeli vlastne mohli vyzabíjať ľudí? Len pre to, že bola tak neskutočne nahnevaná na Noxa a jeho milovaných opičiakov? „O nič väčšie než ja,“ zašomrala temne. Do pekiel sa stiahli navzájom.

„Orákulum?“ Nox po pár minútach prerušil nenútené ticho.

Bez slov naňho uprela pohľad.

„Prečo si bola uväznená v Delfách?“ pokúsil sa z nej znovu vytiahnuť informácie.

Porazene sa oprela v kresle. „To, čo si spáchal ty... som sa pokúsila spáchať ja. Len neúspešne,“ priznala nakoniec.

Bežný človek, možno aj nesmrteľný, by sa asi po jej priznaní zháčil. Vydesil. Ale on nie. Videl to nepatrné puto, ktoré je medzi nimi – vina za činy, ktoré nejde napraviť. S ktorou musia žiť. Mal pocit, že Orákulum tiež oľutovalo minulosť, ale zmeniť ju nemôžu. Možno sa ale aspoň trochu vykúpia tým, že vybojujú budúcnosť. Za tých, ktorí nemôžu. „Možno nás vesmír skúša oboch. Možno nás nevidí ako stratené prípady. Možno... je v nás ešte kúsok hodny záchrany,“ šepol, akoby sa bál, že sa mýli.

Brie zovrelo srdce, až takmer zalapala po dychu. Ona by predsa nemala cítiť. Doslova. Srdce má mŕtve asi tak dlho ako Nox. Dlaňou si pošúchala hruď, prekvapená novou emóciou. „A možno sme len... postrádateľní.“

Možno. Problém je, že na rozdiel od Orákula, on umrieť nemôže. Pretože je archanjel.

 

Tentokrát sa vydali do Yellowstonu bez snahy upútať akúkoľvek pozornosť. Dokonca si obliekli ľudské šaty, aby zapadli. Našli miesto ich boja s neznámymi útočníkmi, niekoľko jaskýň odkiaľ sa vyvalila láva a aj približné centrum výbuchu.

„Rozhodne cítim mágiu,“ zhodnotil Nox. „Veľmi nepríjemnú.“

Brie sa zaksichtila. Kúsok od nich je pod povrchom väzenie, kde v hlbokom spánku čakajú stovky nebezpečných bytostí na oslobodenie. Jej ľud prišiel o mnohých bojovníkov, než ich tam spútal silnou mágiou krvi. „Vravíš, že to bolo posvätné miesto,“ pokúšala sa presmerovať jeho myšlienky. „Určite tu často praktikovali mágiu a tá energia po nich zostala.“

Nox sa zamyslel. Áno, rozhodne je to pocit ako keď niekto zaklínal pomocou krvi. „Nikdy som nepochopil prečo sa uchýlili k tomuto druhu praktík, keď mali toľko vlastnej mágie.“

Pretože sme museli, ty dubová hlava! Kričala v duchu Brie. Myslíš, že nás to bavilo?! „Som si istá, že svoje dôvody mali,“ precedila pomedzi zuby.

Kráčali niekoľko hodín bez konkrétneho cieľa, než Noxovi čosi došlo. „Všimla si si, že tu vôbec nie sú ľudia?“

Brie sa obzrela. „Nemyslím, že uprostred apokalypsy by sa im chcelo chodiť na výlety do národných parkov.“

Zastavil sa a ukázal okolo seba. „Je tu čistá príroda, zdroje, množstvo miesta na obydlia a pestré zloženie zvierat. Prečo sa tu nikto neusadil? Čo vedia a my nie?“

Na to nepomyslela. Žeby archanjeli všetkých odplašili? „Tak poďme nájsť najbližšiu civilizáciu,“ povzdychla si.

Malú usadlosť našli až na sklonku dňa ďaleko od parku. Žilo v nej sotva päťdesiat ľudí, väčšina z nich domorodé obyvateľstvo. Boli zúbožení tak ako zvyšok sveta. Vychudnutí, bledí a strápení. Napriek tomu bojovali. Brie si dokázala predstaviť, že pri výbuchu ich životy vyhasli rýchlo a snáď bezbolestne.

Dedinčania ich neprivítali práve vľúdne, ale keď ich uistili, že sú len pocestní a ani nechcú prespať, boli ochotní si s nimi pohovoriť pri ohni medzi jednoduchými chatkami z dreva. Brie im povedala fiktívny príbeh o tom, ako s Noxom cestujú na sever, aby zistili či prežili ich príbuzní v Kanade.

Miestna šamanka, postaršia pani s vľúdnymi očami a telom poznačeným prežitými pliagami, sa s nimi pustila do reči. Ponúkla im zeleninovú polievku, ale po tom čo uvideli podvyživené telá jej druhov, slušne odmietli so slovami, že jedli pred príchodom.

„Prečo nelovíte zvieratá z parku?“ nadhodil Nox, keď sa začali baviť o slabých zásobách jedla z poslednej úrody.

Nia, ich hostiteľka, sa smutne usmiala a odhalila priveľké množstvo vrások na svoj vek. „Je vidieť, že nie ste odtiaľto,“ povedala pobavene. „V parku a ani jeho okolí nelovíme a snažíme sa ani nepestovať.“

„Prečo?“ nechápala Brie, usadená na nepohodlnom kmeni stromu slúžiacom ako posedenie.

Nia si povzdychla. „Kedysi tu bolo mnoho osídlení. Keď som bola malá, obchodovali sme s piatimi dedinami naokolo, než začali vymierať. Skolila ich choroba. Dodnes nevieme aká. Umierali pomaly a v bolestiach. Muži, ženy, deti. Stratili chuť do jedla, vykašliavali krv, lámali sa im kosti a nakoniec ani nevstali z postele. Trvalo to roky, ale nakoniec sme zistili, že príznaky sa objavia u každého, kto jedol mäso zvierat z parku. Alebo používal bylinky a plody odtiaľ.“

Brie striaslo. Vírus? Baktéria?

„Neviete čo to mohlo byť?“ ťahal z nej informácie Nox.

Žena pokrútila hlavou. „Bojíme sa tam čo i len vkročiť. Nemáme prostriedky, ktorými by sme zistili či ide o toxíny alebo chorobu. Občas nachádzame mŕtve zvieratá s podobnými príznakmi – zakrvavené a vychudnuté, ale nedotýkame sa ich.“

Chytré rozhodnutie. Bohužiaľ, ani Brie s Noxom nemajú laboratórium, kde by analyzovali všetko v parku a izolovali problém. Obaja však mali podozrenie, že za tieto príznaky môžu archanjeli a ich choré plány.

Chvíľu sa teda ešte zdržali, než dedinu opustili a zamierili na sever, aby nevzbudili pozornosť návratom do parku.