Spútaní v čase 7

 

Brie spadla z kresla, ako ňou pri prebudení trhlo. Zadýchane sa obzrela, ale vesmír sa tentokrát nedostavil. Bola sama, obklopená zvukmi prírody.

Roztrasene si prehrabla vlasy. Len niekto ako ona môže dostať desať dní na zastavenie sopky a dokázať len urýchlenie výbuchu. Tentokrát to aspoň nebolelo.

Vyškrabala sa na nohy a objala sa rukami. Zúfalo potrebovala objatie. Nemala ho však od koho dostať, pretože na svete nezostala jediná bytosť, ktorá by ju ľutovala.

Alebo mala rada.

Alebo aspoň tolerovala.

Dopotácala sa k pobrežiu, kde bez zastavenia vošla do vĺn. Len čo bola dostatočne hlboko, dovolila mágii pohltiť ju. Nohy sa jej zmenili na veľkú plutvu a okolo rebier jej dorástli žiabre. Pokožku brucha, predlaktí a hrudníka obrástli jemné, farebné šupiny. Červené vlasy viali ako závoj za svojou majiteľkou.

Masírovaná podmorskými prúdmi si to nadprirodzenou rýchlosťou štrádovala na známy ostrov, aby si znovu zopakovala trápne stretnutie. Len čo bola dostatočne blízko pláže, znovu sa zmenila do ľudskej podoby, zamaskovala vlasy do prijateľnejšej hnedej podoby a s očami urobila to isté. Na jemný piesok vkráčala suchá a ani sa nezadýchala.

Takmer zakopla a spadla, keď za nakopenými balvanmi našla roztržitého Noxa ako hľadí na more. Vyzeral, že na čosi čaká. Len čo ju zbadal, oči sa mu rozšírili a rozbehol sa k nej.

Brie sa zháčila a takmer sa rozbehla preč. Musela si pripomenúť, že ju nepozná. Nezaútočí na ňu.

Snáď.

Nox nedbal na jej vydesený pohľad, schytil ju za lakte a zatriasol ňou. „Orákulum! Si to ty!“

Prekvapením pootvorila pery. Na jej vkus boli k sebe príliš blízko, ich tváre len kúsok od seba. „Ako si ma to oslovil?“

Nox sa prinútil upokojiť. „Boli sme v Yellowstone! Ty a ja! Sopka! Láva! Bojovali sme s archanjelmi! Povedz, že sa mi to nesnívalo!“

Bol takmer šialený zmätkom. Prebudil sa v kresle vo svojej knižnici, nechápajúc kde sú plamene a síra. Všetko bolo pokojné a ani jeden z fénixov nepanikáril. Obloha bola krásne modrá. Akoby sa nič nestalo...

Brie mu inštinktívne zovrela dlaň, aby sústredila jeho pozornosť. Aj taký jednoduchý dotyk ju zahrial. Chcelo sa jej zastonať, ale ovládla sa. „Pokojne,“ povedala zmierlivo. „Čo si pamätáš?“

Nox preglgol a zhlboka sa nadýchol. „Stretli sme sa tu na ostrove. Utekala si predo mnou. Povedala si mi o sopke. Ja som ti ukázal mapu. Šli sme ku kráteru. Privolali sme nejakých troch... šialencov. Boj. Niečo sa pokazilo a všetko sa začalo triasť a potom...“ Zamračil sa. Podozrievavo si ju premeral. „Ty si vedela, čo sa stane?“ Na to, aký bol on roztržitý, bola ona príliš pokojná.

Brie spanikárila. Ako to, že nezabudol? Myslela si, že vesmír si zasadol len na ňu. Začala cúvať, ale Nox ju držal príliš pevne. A nehodlal ju pustiť.

„Čo si urobila?!“ obvinil ju.

„Ja nič!“ ohradila sa a konečne sa jej podarilo prakticky násilím vytrhnúť z jeho zovretia.

„Vybuchla pod nami sopka a ja som sa zobudil v knižnici! Stalo sa to! Nehalucinujem! Bola si tam!“ kričal.

Brie dostala zimomriavky z jeho hnevu. Toto je ten Nox Ničiteľ, ktorého pozná. Čo ako mierumilovne sa tvári, ona vie čo za silu ukrýva pod nevinným výrazom a ľudským výzorom. „Okej. Pokojne,“ snažila sa kontrolovať situáciu. „Ja viem. Boli sme tam. Obaja.“

Nox zadržal dych. Nepreskakuje mu! „Čo sa stalo?!“

Brie naprázdno preglgla. „Sme v časovej slučke. Pre mňa je už štvrtá. Čas sa vráti vždy keď dôjde k výbuchu.“ Dúfala, že jej uverí, pretože keby sa vymenili, ona by ho vysmiala.

Nox zamrkal. Na malú chvíľu vyzeral byť v šoku.

Brie dýchala ako po maratóne. „Prvý raz sme sa stretli o dve slučky dozadu. Bola som chytená vo výbuchu a ty si ma krvácajúcu zachránil. Povedal si mi, aby som ťa tu našla. Preto som vedela kam ísť,“ chrlila.

Nox sa zapotácal. „Časová slučka?“

Prikývla. „Začína včerajším dňom a trvá desať dní, alebo ako sme zistili – do výbuchu.“

„A prečo si mi to sakra nepovedala?!“ oboril sa na ňu a keď uvidel, ako od strachu nadskočila, prinútil sa upokojiť a zhlboka sa nadýchol.

Brie privrela oči a počítala do troch. „Doteraz som bola jediná, kto si všetko pamätal.“

Čo sa teda zmenilo? Nox mal sto chutí ju vysmiať, keby na vlastnej koži nezažil niečo, čo inak vysvetliť nešlo. „Prečo práve ty?“

Zbledla. „To je dlhý príbeh.“

„Rád si ho vypočujem!“

Brie stiahlo hrdlo. Ako mu vysvetliť, že ju vesmír trestá za to, že kedysi prišla s myšlienkou zbaviť sa všetkých ľudí? Že ju uväznil v Delfách výmenou za ponechanie spomienok? Že bola na nesprávnej strane histórie? „Toto nie je príbeh, o ktorý som ochotná sa podeliť,“ povedala tichým, ale mierne hrozivým hlasom.

Nox si premeral jej tvár. Na malú chvíľu sa v nej zračila únava – nie fyzická, ale únava životom. Akoby Orákulum malo za sebou viac, než by si dokázal predstaviť. Do čoho ho to ale namočila?

Prinútil sa zaujať svoj stoický postoj. Privrel oči a zhlboka sa nadýchol. „Fajn. Tak po poriadku. Ako to všetko začalo?“

Brie si navlhčila suché pery. „Prišiel za mnou vesmír a povedal, že som slobodná pokiaľ zastavím sopku. A mojich desať dní sa bude opakovať dookola, kým tak neurobím.“

To dokázal na istej úrovni pochopiť. Chce byť voľná, nerobí to z nezištnosti. „A bežne má vybuchnúť až o deväť dní?“

Prikývla. „Prirodzene ale nie. Mala byť nečinná ešte stovky tisíc rokov.“

„A tí, s ktorými sme sa stretli pri poslednej slučke...“

„Sú zrejme tí, ktorí ju prebudili. Akými silami, to neviem.“

Mocnými, to je jasné. „A si si istá, že nikto iný okrem nás si nič nepamätá?“

Rozhodila rukami. „Ani len ty si si nemal pamätať!“

To je pravda. Prečo sa to zmenilo? Naslepo si prehmatal vrecká róby, až vytiahol ostrý kryštál, ktorý vždy nosí pri sebe.

Brie sebou trhla. On si tú vec ponechal?! „Čo je to za nadrozmerné dildo?“ predstierala nevedomosť.

Nox hľadel na podivný predmet. Mohol snáď spôsobiť... „Toto je... spomínaš si ako som ti ukazoval posvätné miesta?“

Prikývla.

„Jedna z bohýň ich civilizácie ma ním dokázala oslabiť. Myslel som si, že by mohol fungovať aj na iných.“ Nikdy sa totiž s ničím podobným nestretol a sám nepoznal účinky podivného kryštálu. Len vedel, že je to sakra dobrá zbraň. A teraz je v jeho rukách. Mohol mať snáď vedľajší účinok?

Brie v duchu zanadávala. Kryštále jej civilizácie sú mocné energetické zdroje. Pestovali ich po generácie a tento je jeden z najcennejších. Isteže ho ochránil – nikdy nemal byť použitý na útok. Na to ho nevyvinuli. Pôvodne slúžil ako ochranný štít a zrejme presne to urobil. Ochránil Noxove spomienky.

Odteraz si bude musieť dávať pozor na to, čo mu prezradí. „Čo si urobil?“

Povzdychol si. „Myslel som, že by som ním dokázal zraniť jedného z útočníkov.“

Myslel správne. Brie zvesila v bezmocnosti ramená. Ako veľmi táto situácia môže byť zamotaná?

Nox mal chuť ju objať, ale spomenul si ako sa štítila jeho dotyku a radšej to neurobil. „Znamená to teda...“

„Že budeme dookola zažívať tých istých desať dní, kým nenájdeme nejakú zázračnú metódu, ako zastaviť sopku, ktorá už minimálne raz pozabíjala väčšinu planéty,“ zhrnula mu situáciu.