Spútaní v čase 11

 

Brie sa upokojila až s prvými slnečnými lúčmi zastretými hmlou od mora. Zhlboka sa nadýchla a vzhliadla k Noxovi. Niekedy počas jej výlevu ich presunul na lavičku, kde pokračoval v tichom objatí.

Zlý, desivý archanjel oľutoval svoj čin. Koľká irónia. Keď kráľ Dain rozhodol o ústupe, nikdy si nemyslela, že jednou z možností je Noxovo vykúpenie. Kde je však to jej?

„Lepšie?“ opýtal sa citlivo.

Prikývla a meravo sa postavila na nohy. Jej ľud zachránil Noxovo svedomie tým, že sa uložil na spánok a sám potopil Atlantídu, ktorá teraz spočíva na dne oceánu, pripravená na jej pokyn k vyplávaniu. Možno už nadišiel čas?

Nie.

Nie, kým si neporadia so súčasnou hrozbou. Sopka musí byť upokojená a ich dávni nepriatelia sa nesmú oslobodiť z jej hlbín. Potom začne uvažovať nad zvyškom. „Tak fajn, Nox Ničiteľ,“ povedala sebavedome po tom, čo si ponaťahovala svaly. „Ty si potopil Atlantídu a ja som takmer zmietla zo sveta celú jednu rasu. Ak niekto zastaví výbuch sopky, budeme to my dvaja!“ Otočila sa k nemu. „A potom začneme odznova. Bez výčitiek. Splatíme náš dlh spoločnosti.“

Nox sa pousmial nad jej novoobjaveným odhodlaním. Tiež vstal a nadýchol sa vlhkého vzduchu. „Máš pravdu.“ Takmer zabudol, kým je. Archanjelom z počiatkov existencie. Nezastavila ho mágia krvi, nezastavia ho ani nejaké trápne kilotony výbuchu. Podal Orákulu dlaň a keď mu ju stisla, spoločne sa vrátili do paláca.

 

Nerin, najnovší archdémon a doslovná mimozemšťanka, sa prebudila s bezprecedentnou bolesťou hlavy. Masírujúc si spánky sa dopotácala do jedálne Luciferovho mesta, kde bola aj s partnerom Mammonom na návšteve. „Mám pocit, akoby ma niekto ovalil panvicou,“ posťažovala sa, keď si prisadla k rovnako rozhodenej Amire, Luciferovej partnerke.

„Vitaj v klube,“ zastonala Amira.

Mammon, opretý o pult s pripravenými raňajkami, zvládal svoju migrénu lepšie len vďaka veku. „Niekde blízko musela vybuchnúť supernova, alebo k nám doleteli super silné gravitačné vlny,“ zašomral a prisadol si k zničeným ženám. Popred Nerin postrčil silný čaj, ktorý už naservíroval aj Amire.

„Kde? Na Mesiaci?“ frflala Amira. „Takto zle mi ešte nebolo.“

„Je to len reakcia na zakrivenie časopriestoru, alebo výbuch hmoty. Zvykneš si. Časom.“

Nerin do seba sladký čaj priam kopla. Nepomohlo.

Po chvíli sa k nim dovliekol mrzutý Lucifer, ktorý sa ani nenamáhal s jedlom, len sa hodil na stoličku a ukryl si hlavu do dlaní. „Som jediný, kto má déja vu?“ stonal.

Nerin si trela viečka. „Prosím, nehovorte mi, že zase niekto cestoval časom. Myslela som, že to vesmír zakázal.“

„Zakázal,“ pritakal Lucifer. „Ale aj tak mám pocit, že som tieto raňajky už absolvoval.“

 

Brie s Noxom rozprestreli na masívnom stole v jeho svätyni venovanej Atlantíde obrovskú mapu Severnej Ameriky. Zaťažili ju svietnikmi a pustili sa do značenia.

„Toto je obrys celej kaldery, ktorá vybuchne.“ Brie obtiahla neurčitý tvar. „Tu sme stretli našich, ehm, kamarátov.“ Urobila krížik na okraji.

„A tu je dedina, kde nám povedali o chorých zvieratách,“ dodal Nox.

„Vieme, že proti nám stoja traja nepriatelia neznámych identít.“ Brie na mapu prihodila tri náhodné šachové figúrky.

„A čas sa vracia každých desať dní, pričom nám zostáva... sedem a jedenásť hodín.“ Nox zapol časovač na digitálnych hodinách, ktoré patrili do dôb dávno minulých. „Ty sa budíš vždy v Delfách a ja u seba.“ Zamyslel sa. „Ako si sa sem vlastne dostala?“ vyzvedal.

Brie uhla pohľadom. „Mám svoje metódy,“ odvetila neurčito. Ešte mu nemusí vyjaviť svoju identitu a fakt, že má rybí chvost. Veľmi pekný rybí chvost.

Radšej sa viac nepýtal. Vrátil pozornosť k mape. „Vieme, že nemôžu použiť svoju silu priamo, čo znamená, že procesy vedúce k výbuchu museli vyvolať nepriamo. Chemickými alebo fyzikálnymi reakciami.“

„A magma je asi desať kilometrov pod povrchom. Taký hlboký vrt by sme si určite všimli.“ Plus si nevedela v tejto dobe predstaviť potrebnú technológiu.

Nox zamyslene obchádzal stôl. „Aké sú tvoje znalosti pozemskej geológie?“

Brie našpúlila pery. „Rozoznám kameň od uhlia. Väčšinou.“

To im asi nepomôže. Bohužiaľ, on ani len to uhlie nerozozná. „Takže ak chápem správne... čokoľvek urobíme, o desať dní si nikto nebude nič pamätať. Len my.“

Zamračila sa. „Áno?“

„A nech narobíme akýkoľvek rozruch, nič nepotrvá. Sme plne anonymní.“

Brie prižmúrila oči. „Kam tým mieriš?“

Spokojne sa usmial. „Potrebujeme odborníkov. Vedcov. Na pár nevinných dní. Ktorým môžeme všetko povedať, ktorí nám urobia výskum a zistia, čo sa pod povrchom deje. Aby sme vedeli, čo napraviť.“

„Problém je, že výskumné laboratóriá nie sú v postapokalyptickom svete práve financované. A posledná vysokoškolsky vzdelaná generácia umiera,“ pripomenula mu situáciu.

Nox sa oprel o stôl ako generál. „Kto tvrdí, že hovorím o ľuďoch?“

No samozrejme! Porazene si prehrabla vlasy. „Chceš uniesť nesmrteľných, nemám pravdu? Je ti jasné, že sa budú brániť?“

„Detaily,“ mávol rukou.

Brie porazene krútila hlavou. Toto rozhodnutie ešte obaja oľutujú. „Možno by som o niekom vedela. Ale nebude sa ti to ani trochu páčiť.“

 

„Akú mizernú ochranku to máš, keď ťa unesú priamo z tvojho dvora?“ prskal Stefan, spútaný a usadený na zemi, opretý o stenu, oči zaviazané.

„Čo si to za špióna, keď ti spod nosa môžu uniesť kráľa?“ vrátil mu to Vasily v úplne rovnakej situácii vedľa neho.

„Uniesli ma s tebou, ty debil!“ oboril sa naňho Stefan.

„Tak nám asi starneš, ó veľký špeh! Boli časy keď si si veselo odkráčal zo Severnej Kórey akoby sa nechumelilo a teraz sa necháš odtiahnuť priamo z kráľovského dvora.“

Stefan ceril upírske zuby. „Opakujem – uniesli nás oboch! Tiež si nemal práve heroickú obranu, súdruh!“

„A teraz už zase niekde trčím – s tebou – a som v ďalšom maléri. Nosíš nešťastie!“

Stefan si odfrkol. „Ja nosím nešťastie? Možno keby si občas použil viac než jednu mozgovú bunku, nemusel by som ti robiť pestúnku!“

„Och iste! Kde si bol, moja drahá pestúnka, keď som sedel na strome uprostred Španielska a musel sledovať šukajúce medvede? Och, zabudol som. Na tom istom strome! Pripútaný ku mne!“

Brie s Noxom stáli asi dva metre od dvojice, ktorej sa nezavreli ústa odkedy sa prebrali z ľahkého omámenia. Umiestnili ich do prázdnej veže bez vybavenia, aby náhodou niečo nerozbili keby sa strhol boj. Kruhová miestnosť bola prázdna, steny z kameňa, a podlaha vystlaná jednoduchým červeným kobercom. Cez okná k nim presvitalo slnečné svetlo, preto Brie zatiahla závesy, aby upírom zbytočne neubližovalo.

Nox otrávene pozrel na Orákulum. Pohľad mu opätovala. „Ja som ťa varovala,“ pripomenula mu.

V tom mala pravdu. Sklamane si premeral svetlovlasého, bledého kráľa ruských upírov. Rozhodne v ňom videl vladárstvo a sebavedomie, ktoré šľachte nesmie chýbať. A šialenstvo. Veľa šialenstva.

Stefan – čiernovlasý obor s olivovou pokožkou – sa zdal byť ešte viac rozohnený. Nekontrolovateľný.

Spoločne boli nebezpečná dvojka. Čo Noxa však najviac pobavilo, bol osud, ktorý sa nad nimi vznášal. Prepletenosť ich energií a ciest. Naklonil sa k Orákulu a zašepkal jej do ucha: „Aká je ich budúcnosť?“

Brie nadvihla kútik pier. Títo dvaja sa v jej predpovediach objavovali často. Uvedomujú si, koľkokrát už unikli smrti? „Plná prekážok,“ povedala s povzdychom. A väčšinu tých prekážok si do cesty kladú sami.

Pretože tento svet nemá rad inakosť.

Nox už viac nevydržal ich hádku a strhol im z očí kusy látky.

Upíri okamžite zmĺkli a zažmúrili na nich oči – fialové a modré. „Kto ste a čo od nás chcete?“ prskli obaja takmer jednohlasne.

„Kráľ Vasily Ruský a Stefan, Vojvoda Grécky,“ oslovila ich Brie.

Špión zbledol. Sú len tri osoby na svete, ktoré vedia o jeho prepojení na grécku šľachtu a jedna z nich je spútaná vedľa neho.

„Odpusťte nám to malé nepohodlie, ale nemali sme čas na bežné vyjednávania. Potrebujeme vašu pomoc,“ povedala jednoducho.

„Viete že existuje aj slovíčko prosím? Namiesto únosu?“ ohradil sa Vasily.

Odfrkla si. „Akoby u vás zabralo. Budete dobrí chlapci a nezaútočíte, ak vás rozviažeme?“

Ich pohľady hovorili jasne.

Ešte neprišiel čas na rozviazanie.

Nox sa zhlboka nadýchol. „O šesť dní vybuchne supervulkán v Yellowstone. Potrebujeme zistiť prečo. Tak budete spolupracovať?“

Vasilymu klesla sánka a Stefan v mysli pátral po znalostiach z geografie. „Tá sopka je neaktívna a dlho ešte bude,“ vysmial ich.

„Áno, to sme si mysleli aj my,“ povedala Brie. „Ale už sme mali tú česť zistiť, že v tom majú prsty traja archanjeli, jeden s krvavými krídlami. Predpokladám správne, že o nich niečo viete?“

Stefan spozornel. Najvyšší dvor im zakázal pliesť sa do záležitostí vyšších bytostí po tom, čo takmer umreli pri ich malej vesmírnej misii na ISS. Nesmrteľní od tej doby preťali všetky kontakty s archanjelmi aj archdémonmi.

To však neznamená, že nevedia, kto je v hre. Archdémon Baal, známy ako Hádes, a niekto bez mena a tváre, s krvavými krídlami. „On je ešte tretí komplic?!“ vyletelo z neho.

Brie si s Noxom vymenila neistý pohľad. O treťom sa nevedelo?

Vasily porazene sklonil hlavu. „Rozviažte nás!“

Nox luskol prstami. Ich únosom stratili celý jeden deň a ak toto majú opakovať v každej slučke, budú prichádzať o drahocenný čas.

Dvaja obri sa vyškrabali na nohy.

Brie sa rozhodla byť diplomatkou. Zjemnila svoj tón. „Prisahám, že sme vám nechceli ublížiť. Ale naozaj potrebujeme pomoc. Vyššie bytosti nemôžu použiť svoju silu priamo na ublíženie ľuďom. Museli nájsť nejaký nevinný, vedecký spôsob. A ani jeden z nás nemá potrebné vzdelanie.“

Vasily si trel zápästia. „A kto vôbec ste? Kam ste nás to odtiahli?“

„Ja som Orákulum z Delf. Toto je Nox, démon,“ predstavila ich. „Sme v Strednej Amerike.“

Stefan si ju premeral. „Ty si Orákulum?“

Prikývla. „Tak viem o výbuchu,“ zaklamala.

„A to ste za nami nemohli prísť skôr než šesť dní pred kataklizmou?!“ Vasily rozhodil rukami. „Ako dlho o tejto veci viete?“

Nox škrípal zubami. „To je komplikované. Je to dlhý príbeh. Potrebujeme len vedecké vysvetlenie, nič viac.“

„Potrebujete armádu vedcov, minimálne desať satelitov a prístroje, ktorých kalibrovanie potrvá dlhšie, než desať dní,“ spražil ich Stefan. „Chápem, že tuto súdruh je na to najpovolanejší, ale nezvládne byť na troch miestach naraz. A ak aj zistíme prečo k výbuchu dôjde, čo asi urobíte? Zalejete sopku betónom?“

Nox pozrel na Brie. „Aj to je jedna z možností,“ uznal. „Koľko ton by sme asi potrebovali?“

Vasily sa plesol po čele. „Drahé nebesia, uniesla nás dvojica imbecilov!“ zafučal, až sa mu rozšírili nozdry. „Sopku nejde zaliať betónom! Nie je to atómový reaktor!“

Brie bojovala o posledné kúsky trpezlivosti. „Je ti jasné, že poznám tvoj osud, Vasily Ruský?“ vyhrážala sa mu.

Kráľom trhlo. Nechcel poznať svoju budúcnosť, pretože už súčasnosť je komplikovaná. Jeho aj Stefanova. Viac, než by chceli.

„Máme naše metódy,“ uistil ich Nox. „Ale nezastavíme silu, ktorej nerozumieme.“

Vasily privrel oči a počítal do desať. „Ukážte nám čo máte a uvidím, či sa dá niečo robiť,“ kapituloval.