Spútaní v čase 12

 

Brie sa prechádzala popred atlantské artefakty, zatiaľ čo Nox vysvetľoval ich nedobrovoľným hosťom body na mape, ktoré si zakreslili.

„Takže vy úplnou náhodou viete, kde konkrétne sa otvorí zem, v ktorý deň a v akom čase,“ ozval sa Vasily, keď doštudoval mapu. „A vôbec nepanikárite nad minimom času, ktorý nám zostáva.“ Prekrížil si ruky na hrudi a nadvihol obočie. „Ak chcete našu pomoc, potrebujem celú pravdu.“

Nox ustarane pozrel na Brie, ktorá len porazene prikývla. Aj tak o pár dní všetko zabudnú.

„Sme v časovej slučke,“ povedal narovinu. „Už niekoľkej. Trvá desať dní a končí výbuchom. Dostaneme sa z nej až keď sopku zastavíme. A zatiaľ sa nám darí len zlyhávať.“ Postavil sa k stolu oproti upírom, ktorým klesli sánky. „Orákulum? Doplníš svoju skúsenosť?“

Brie k nim podišla. „Pri každom výbuchu sa uvoľnila energia, ktorá ma oslepila a oslabila. Krvácala som, rozškrabala som si pokožku do krvi a dusila sa vlastnou krvou. Myslíme si, že by to mohlo mať súvis s tým, čo výbuch neprirodzene vyvolalo. Ale ani jeden z nás nie je vedec a ani geológ. Preto sme vás uniesli. A preto nepanikárime. Vieme, že si len slučku znovu zopakujeme.“

Obaja upíri sa tvárili, akoby zvádzali vnútorný boj či im uveriť, alebo ich vysmiať.

„Koľkokrát ste nás už uniesli?“ vydesil sa Stefan.

„Toto je prvý raz,“ uistil ho Nox. „Nebyť Orákula, ani o vás neviem.“

Všetky pohľady sa upreli na ňu. Zružovela. „Nevedela som na koho sa obrátiť,“ priznala.

„Čo takto na archanjelov s archdémonmi?!“ vybuchol Vasily. „Sú to ich sračky a my máme zakázané sa do nich ďalej pliesť.“

Brie vyschlo v ústach. „Ibaže my nevieme, ktorý z nich je zradca,“ pripomenula mu. Nesmrteľní vedia, že sa medzi nimi pohybuje ten, ktorý má všetko na svedomí, ale dodnes ho nedokázali identifikovať. „A ak vy viete len o dvoch a my sme videli až troch... nemôžeme tušiť koľko dvorov alebo miest je infiltrovaných.“ Plus sa skutočne, skutočne nechce stretnúť ani s jednou z vyšších bytostí.

Stefan sa začal chodiť hore-dolu po miestnosti. „Takže ak zázračne neprídeme na to čo spôsobí výbuch... budete nás dookola unášať?“

Mykla plecami. „Máš lepší nápad?“

Stefan zdrapol Vasilyho za rameno a začal ho ťahať na balkón. „Potrebujem sa poradiť so súdruhom. Neodpočúvať!“ varoval ich, keď za nimi privrel dvere.

Vasily sa vysilene oprel o zábradlie. „Veríš im?“ zašepkal.

Šéf Tajnej polície bol nečakane neistý. „Je to šialený príbeh. Časová slučka?“

„Už sme mali cestovanie v čase,“ pripomenul mu Vasily.

„A vesmír nám zakázal to znovu skúšať.“

„Nikdy však nespomenul nič o krátkodobej slučke.“ Nebadane pozrel na dvojicu vnútri. Z reči ich tela vyrozumel, že si až takí blízki nie sú. Obzvlášť Orákulum sa tvárilo ako vtáčik lapený v klietke. „Ale ako inak by vedeli presne určiť dátum výbuchu a aj miesta prasklín?“

„Pretože tá ženská tvrdí, že je Orákulum! Bohovia vedia, čo videla!“

Vasily uprel pohľad na more. „Ak by sme si aj chceli overiť, či hovoria pravdu, nebudeme si to pamätať.“

Stefan si prehrabol tmavé vlasy, frustrovaný. „Vieš nejakou rýchlou metódou zistiť, či skutočne niečo nie je v poriadku so sopkou?“

Kráľ prikývol. „Zopár senzorov nám povie veľa. Nezistí príčinu, ale ak sa magma chystá von, zachytím to.“

„Fajn. Budeme hrať ich hru,“ rozhodol špión. „Ak ale naozaj hovoria pravdu...“

„Tak nás tento rozhovor čaká znovu a znovu dookola,“ dokončil Vasily. „Musíme nájsť spôsob, ako si do ďalšej slučky poslať odkaz.“

 

Bola to ich prvá nezáživná slučka. S pomocou fénixov premiestnili oboch mužov do Ruska, aby si vzali vybavenie (cesta ohňom im neurobila veľmi dobre) a potom s nimi strávili zvyšok času na náhodných miestach po Yellowstone. Než vybuchol, dozvedeli sa jediné – pod kráterom je tlak. Veľký. Niekto ovplyvnil tepelné procesy a pohyby magmy, ktoré viedli k zvýšenému napätiu a to začínalo kulminovať.

Len čo sa čas vrátil späť, celé divadielko si zopakovali znovu, tentokrát ale zrýchlene – obaja upíri im vtĺkli do hláv informáciu, ktorú majú pri únose zopakovať, aby dokázali, že už sa stretli. Vasily naučil Brie siahodlhú rovnicu, na ktorej pracoval a ktorá by mohla byť kľúčom k umelej gravitácii na vesmírnych plavidlách, a Stefan Noxovi nadiktoval sekvenciu čísel, ktorá mohla byť heslom do sejfu alebo kódom k jadrovým hlaviciam. Pri ňom je možné všetko.

Tentokrát ale zvládli pobrať viac techniky a s väčším množstvom času si zariadili malú základňu vo vojenských stanoch uprostred parku. Zatiaľ čo upíri roznášali senzory po okolí, Nox pristúpil k zamračenej Brie na jednom zo skalných previsov. Pred nimi sa rozprestierala nádherná, roky nedotknutá príroda a zurčiaci vodopád s jazierkom.

Brie vymenila obvyklé šaty za maskáče a jednoduché tričko. Odrazu vyzerala menej... nadpozemsky. Nevznášala sa okolo nej aura éterickosti. V dave by sa dokázala stratiť.

Nox, zvyknutý na svoje pohodlné handry, mal len ďalšiu róbu, čiernu so zlatým lemom. „Niečo ťa trápi,“ zhodnotil po chvíli, keď spolu hľadeli do neznáma.

Brie sa k nemu otočila. „Čokoľvek urobíme, akokoľvek zabránime sopke vybuchnúť, nepostačí to,“ prorokovala.

Toho sa obával. „Niekto len príde s iným spôsobom ako ľudí zničiť. Pretože my musíme vyhrávať neustále a náš nepriateľ len raz,“ zhrnul nevypovedané. „Tiež mi to napadlo.“

To odhodlanie... desiatky tisíc rokov a Nox stále vidí zmysel v boji za ľudí. „Ešte si ich neznenávidel? Po tom všetkom?“

Smutne jej pozrel do očí. „Nikto sa zlý nerodí, Orákulum. Robia zo seba monštrá, ale ja som videl toľko dobra...“

„Kde? Kde si ho videl?“ prskla o niečo ostrejšie, než by si želala. Ospravedlňujúco privrela oči.

Nox vzal jej ruky do svojich, a doprial jej čas na to, aby si zvykla na ten jednoduchý dotyk. Brie sa nenávidela za to, ako si ho užíva. Jeho dlane boli teplé a zovretie jemné, nenaliehavé. Presný opak k jej rozbúrenej duši. „Videl som ho u jaskynných ľudí, ktorí sa starali o svojich slabších členov. Ošetrovali zranených a nosili im jedlo, aj keď s nimi nemohli loviť. Videl som neandertálcov podopierať svojich druhov so skoliózou a nosiť ich v náručí keď mali bolesti. Videl som prvých rybárov kŕmiť zoslabnuté zvieratá svojim úlovkom, aby zmiernili ich utrpenie. Majú v sebe súcit. Je im vlastný. Ale aj ten sa stratí v podmienkach kde im je upreté jedlo, sloboda a práva.“

Brie sa oči zaplnili slzami. Nikdy nepochopila, prečo Nox tak zbožňuje tento polozvierací druh, ktorého reč bola v jej časoch extrémne primitívna a ich chápanie sveta obmedzené. „Vieš čo som videla ja?“ precedila pomedzi zuby.

Nox jej palcom hladil hánky. „Násilie. Smrť. Mučenie. Hlad. Vojny. Choroby. Neprávosť. Utláčanie. Otroctvo,“ vymenoval rovnako vyrovnaným hlasom ako vždy.

Smrkla. Toľko násilia... akoby nič iné nepoznali.

„My nemôžeme byť ich sudcami. Jedna bytosť nesmie rozhodnúť o masách. To by bol kolektívny trest a myslím, že si videla aké mal následky u ľudí. Odsúdiť sa musia sami.“

A presne to urobili. Ich činy povolali Jazdcov apokalypsy. A ak nepochopia prečo, tento cyklus sa bude opakovať. Kto je ona, aby im do toho zasahovala? Musela si pripomenúť, že keď uvidela následky svojich činov, tiež sa zhrozila. Nespoznávala sa. V hneve chcela zničiť Noxových milovaných ľudí, aby trpel rovnako ako ona. Nakoniec to ale nevydržala a vzdala svoj boj.

Nox jej po celý čas hľadel do očí, snažiac sa vyčítať pôvod jej vnútorného boja. „Trvalo im stovky tisíc rokov skrotiť oheň. Možno potrebujú ďalšie stovky na to, aby pochopili rovnosť, mier a slobodu. Mrzí ma, že si musela vidieť len tie kruté epizódy ich existencie.“

Jeho hlas ju upokojoval. Akoby vedel viac než ona. Akoby ju skutočne mohol uistiť, že ešte existuje budúcnosť. Zhlboka sa nadýchla v snahe pohltiť jeho nádej a slabo sa usmiala. „Keby ľud Atlantídy ešte žil... aplikoval by si rovnakú filozofiu?“

Nox sa otočil, akoby sa bál, že ich započujú Stefan s Vasilym, ktorí sa hádali na opačnom konci čistinky nad nimi. „Keby ľud Atlantídy žil, každý deň sa im ospravedlňujem za to, ako som sa k nim správal,“ prekvapil ju vyhlásením.

„A ich mágia?“ pritlačila.

Zaváhal. Len na chvíľu. Zovrel pery, potom pokrútil hlavou. „Asi by som sa najskôr snažil ju pochopiť a debatovať s nimi o filozofii jej využitia, než by som sa uchýlil k násilnému potlačeniu. Nerád to priznávam, ale boli to ľudia kto ju pokrútil a využíval nesprávne.“

A to ti trvalo pochopiť viac než desať tisíc rokov?! Kričala v duchu. „Snáď si jedného dňa odpustíš, Nox Ničiteľ. Pretože si myslím, že ľud Atlantídy to urobil už dávno.“ Preto sa rozhodli uložiť na večný spánok, predstierať smrť a deštrukciu ich domova. Začínala chápať svojho kráľa. Nechcel pomstu, ale mier.

Nox tomu až tak neveril. Pozrel na ich spojené ruky. „Už sa netrasieš,“ poznamenal. Ani sa nepokúšala stiahnuť z jeho dotyku.

Brie mykla plecami. „Zabudla som, aké príjemné dotyky sú. A že mi chýbali. V Delfách som mala nanajvýš tak plyšákov na objímanie,“ priznala.

Archanjel sa zasmial. „Môžem ťa objať?“

Až príliš horlivo prikývla. Sotva vedela ako a odrazu sa ocitla zabalená v náručí, ktoré naposledy pocítila pred viac než desaťtisíc rokmi. A bolo rovnako príjemné ako naposledy. Uvoľnila sa a dovolila Noxovi pohladiť ju po vlasoch. Preľakla sa, keď sebou po chvíli trhol a zasyčal, akoby mu ublížila. Okamžite sa odtiahla. „Si v poriadku?“

Nox si trel hruď a vyzeral, že ho čosi bolí. Zovrela mu zápästie, aby s tým prestal. Vážne mu pozrela do očí a keď neprotestoval, veľmi opatrne mu rozhalila hornú časť róby.

Zhíkla a prikryla si ústa dlaňou.

Na mieste, kde mal mať srdce, bola čierna, hlboká rana s tenučkými prasklinami prameniacimi z jej stredu, pokrývajúcimi celú hruď. Ako sieť otrávených žíl. „Nebesia!“

Nox si povzdychol a prstami si prešiel po obvode rany. „Toto s tebou urobí atlantský kryštál,“ vysvetlil jej monotónne.

Bolo jej jasné, že za to môže kryštál, ale to sa snáď za tie roky nevyliečil?! „Počas posledného boja som sa dostal do potýčky s ich bohyňou. Použila na mňa kryštál. Vrazila mi ho priamo sem.“ Priložil si ruku na srdce. „Spôsobil, že som sa na tisícky rokov nemohol ani pohnúť. Bol som paralyzovaný. More ma vyplavilo kdesi na útesoch ostrova, ktorý je dodnes neobývaný. Moje telo ho eventuálne vypudilo, ale rana... zostala.“

Ako môže rana zostať na niekom, kto ani len nemá skutočné telo? Absolútne netušila, že niečo také spôsobí. Paralýza áno – kryštál pracoval na energetickej úrovni. Ale fyzické následky? „Nebolí ťa?“ pípla v snahe neznieť previnilo.

Pokrútil hlavou a zahalil sa. „Naopak. Necítim nič. Doslova. Prišiel som o emócie. Istým spôsobom je to len spravodlivé po tom, čo som sa zahrával s tými jej,“ horko sa zasmial. Potom porazene pozrel na Brie. „Keď som ťa objal, akoby som pocítil záblesk neznámej emócie. Prepáč, ak som ťa vydesil. Bolo to prekvapivé, ale príjemné.“

Brie mala v očiach slzy. Slzy... súcitu? Ona a súcit? Potlačila nutkanie dotknúť sa vlastnej hrude. „Ak si prišiel o emócie... ako to, že udržuješ jej pamiatku? Aj pamiatku Atlantídy?“

Anjel na to mal podivne jednoduchú odpoveď. „Pretože som sa naučil rozlíšiť to, čo je správne a nie.“ Uhladil si róbu. „A pretože keď si ju pripomeniem... jej tvár... jej reč... jej úsmev... jej karmínové oči...“ Opäť si podvedome trel hruď. „Vtedy som schopný nájsť ten kúsok prežívajúceho smútku.“

Brie sa triasli pery. Chcela Noxa potrestať a zistila, že presne to urobila. Vzala mu to najcennejšie, čo archanjeli s archdémonmi nadobudli – city. Stratená v spomienkach na ten strašný boj si nevšimla, kedy k nej znovu pristúpil a zotrel jej zatúlanú slzu z líca. Nechcene sa naklonila k jeho dotyku, ako také mačiatko.

„Nemusíš pre mňa plakať, drahé Orákulum,“ povedal tým mierumilovným tónom, na ktorý si začínala zvykať. „Ja netrpím.“ Naposledy ju pohladil a vydal sa smerom k mávajúcim upírom, ktorí potrebovali pomocnú ruku.

Brie sa rozčarovane otočila chrbtom k obecenstvu.

Ona a plakať? Roztrasene si nadvihla tričko, pod ktorým odhalila identickú ranu na srdci. Myslela si, že je jediná, ktorá prestala cítiť. Pre iných neplakala už od pádu jej domova. Tak prečo ju teraz bolí srdce preňho? „Zdá sa, že aj po toľkých rokoch sme prepojení, archanjel Nox,“ zašepkala do vetra.