Spútaní v čase 13

 

Zostávalo päť dní do výbuchu a Brie nenávidela poľné lôžko v stane každou svojou bunkou. Fénixovia totiž boli zapriahnutí do práce a v malých skupinkách po celom parku stavali techniku a kontrolovali údaje, ktoré posielali na základňu k Vasilymu so Stefanom.

Ubolená bohyňa sa vyšuchtala z dočasného obydlia, do ktorého by sa vošlo dvadsať ľudí bez ohýbania, a v ktorom mala prakticky zariadenú obývačku aj so spálňou a pozrela na oblohu, akoby sa jej vesmír vysmieval. Oblečená v jednoduchej košieľke, ktorá zakrývala jej hruď, si obula ťažké topánky a zamierila k vodopádu neďaleko, aby si dopriala aspoň pocit sprchy. Po ceste minula Stefana, ktorý sa vracal z hliadky, a vymenila si s ním niekoľko viet ohľadom nových výsledkov. Veľa ich nebolo. Túto slučku budú musieť zopakovať ešte mnohokrát...

V tráve sa vyzula a s pôžitkom vstúpila do plytkej vody jazierka pod vodopádom, ktorého hukot ju upokojoval. Chýbala jej voda. V Delfách mala nanajvýš tak vaňu a tá rozhodne nepostačila. Ani tu však nemohla riskovať premenu a odolala pokušeniu privolať si rybí chvost, aby si mohla zaplávať. Prešla na miesto, kde mala studenú vodu do pol pása a umyla si tvár.

Odrazu sa čosi obtrelo o jej bok a sekundu na to sa z vody vynoril Nox.

Mokrý.

Nahý.

Odhrnul si vlasy z tváre a trochu rozhodene pozrel na rovnako neistú Brie, ktorá zvrieskla od šoku a ošpliechala ho. Čierna rana na jeho hrudi ju strašila. Tú jej našťastie skrývala košieľka.

„Odpusť, Orákulum,“ povedal tým svojim nechutne pokojným hlasom. „Myslel som si, že som tu sám.“ Z akéhosi dôvodu sa však nepohol a ich boky sa pod vodou dotýkali. Niečo na tejto žene ho lákalo, volalo. Jeho myseľ sa zúfalo snažila mu čosi napovedať, ale nedokázal na to prísť. Ako pozoroval jej tvár, nedokázal odolať priznaniu, že je krásna. Éterická. Vadilo mu, že ju desí, ale ako ju upokojiť? Jemne jej zovrel predlaktie, ktorým ho ošpliechala, a pozrel jej do hnedých očí.

Brie naprázdno preglgla. V hlave sa jej dookola opakoval ich rozhovor:

„Miloval si ju?“

„Áno.“

Ako mohol? Nenávidel ju. Nenávidel jej ľud. Ich mágiu. Po líci jej stiekla slza.

„Ublížil som ti?“ opýtal sa znepokojene. Snáď ju neudrel, keď sa vynoril?

Áno! kričala vnútorne. Trhane sa nadýchla a pokrútila hlavou. Potom jej voľná ruka sama od seba zamierila k jeho srdcu. Opatrne sa dotkla čiernych línií vedúcich k rane. Jej vlastné srdce zabolelo. Je toto trest od vesmíru? Za to všetko, či si navzájom urobili? Aby už nikdy viac necítili... niečo, čo sa v nich zrodilo z nesprávnych dôvodov? „Je mi ľúto, čím si si musel prejsť,“ povedala úprimne. Už ju viac netešilo, čo mu spôsobila. Možno keby nebol paralyzovaný pred toľkými rokmi, zastavil by ju skôr. Zabránil by jej prísť s nápadom, ktorý zrejme odsúdil ľudstvo k jeho koncu. Možno by zachránil jej svedomie pred tiahou, ktorú teraz cíti.

Nox uvažoval, odkiaľ pramení jej ľútosť. „Nie je to tvoja vina,“ zašepkal, príliš blízko jej pier. Cítila jeho dych na pokožke.

Druhá slza. Je. Je to jej vina a on to nevie. Pri troche šťastia sa to nikdy nedozvie.

Nox jej zotrel obe slzy a odrazu bola celá jej tvár v jeho teplých dlaniach. Nevedel, prečo cíti nutkanie dopriať Orákulu jej vlastné rozhrešenie za skutky, o ktorých vedel minimum. Palcom jej prešiel po perách, ktoré ho tak lákali.

Brie privrela oči. Noxov dotyk necítila celé miléniá a jej telo ho naďalej spoznalo. Túžilo po ňom. Ruka jej automaticky zablúdila do jeho mokrých vlasov, aby si ho pritiahla bližšie.

Dych sa im zrýchlil. Telá sa dotkli.

Noxove mŕtve srdce sa rozbúchalo. Od posledného boja o Atlantídu nič podobné nezažil.

Je snáď Orákulum jeho vykúpením? „Kto si?“ zamrmlal pri jej perách.

„Tvoja skaza,“ odšepkala po pravde.

„Orákulum! Nox!“ zaznelo odrazu z vysielačky, až obaja nadskočili. „Máme spoločnosť!“ Vasilyho hlas bol napätý a zdalo sa, že je v behu.

V momente sa spamätali a rozbehli sa k zariadeniu na tráve vedľa jazierka.

„Čo sa deje?“ vyzvedala Brie, zatiaľ čo si obúvala topánky a Nox na seba hádzal róbu.

„Prišli traja... tri bytosti. Našli nás tu a zničili tábor!“ Vasily prudko dýchal. „Teraz idú po nás aj po fénixoch!“ V diaľke zaznel výbuch a potom syčanie.

Brie v panike pozrela na zblednutého Noxa. „V minulej slučke sme boli schovaní na opačnom konci.“

Pochopil. „Prišli na kontrolu.“ Aby sa uistili, že ich plány fungujú. A našli bandu nesmrteľných až po uši v ich záležitostiach.

„Sme na ceste, Vasily! Utečte do bezpečia!“ kričala Brie do vysielačky, zatiaľ čo sa náhlili lesom.

„Ver mi, máme tú snahu,“ prišlo zavrčanie.

Zvuky boja už bolo počuť aj cez rady stromov a ponad nich sa vzniesol archanjel s krvavými krídlami. Vysielal na zem ohnivé záblesky a súdiac podľa stonov sa niekoľkokrát trafil.

Nox prižmúril oči. „Tohto nechaj na mňa. Choď po ostatných!“ prikázal jej.

V hrôze sa k nemu otočila. „Zbláznil si sa?!“ Snáď už zabudol, čo s nimi urobil naposledy?

Nox si vyhrnul rukávy. „Tentokrát viem čo čakať.“

Rada by sa s ním hádala, ale majú park plný nevinných a aj keď sa čas eventuálne vráti späť, nemohla riskovať zničenie dát, ktoré získali. „Buď opatrný,“ zašepkala, venovala mu posledný pohľad a rozbehla sa v ústrety základni.

Ich tábor bol v plameňoch. Dve vyššie bytosti ničili komplikovaný prístroj o veľkosti gramofónu, zatiaľ čo Stefan ťahal zranených fénixov z dosahu.

Brie prižmúrila oči na jedného z nepriateľov. Vyšiel z horiaceho stanu a v rukách mal jeden z terénnych počítačov. Keď sa nikto nepozeral, hodil ho do vysokej trávy, na to najmäkšie miesto aké na okolí bolo.

Počítač vydržal.

Brie sa doplazila k stanu, kde v jeho sutinách našla dýku. Porezala si ňou dlaň a len čo sa zjavili prvé kvapky krvi, vytvorila z nich vo vzduchu kruh, do ktorého ďalšími kvapkami nakreslila niekoľko symbolov. Z kruhu vystúpili krvavé chápadlá, ktoré zrazili oboch útočníkov z nôh. Tí sa hneď sústredili na ňu a nechali upírov zmiznúť do bezpečia aj s fénixmi.

Brie sa plne sústredila na situáciu pred sebou. Ďalšie pramienky krvi premenila na ostré čepele, ktoré poslala raketovou rýchlosťou k dvom okrídlencom. Niekoľko z nich zasiahlo svoj cieľ, zatiaľ čo bojovali s chápadlami.

„Ako ste aktivovali sopku?!“ zrevala na nich tónom, ktorý nebol žiadnym spôsobom ľudský. Červené oči jej priam žiarili, desili mužov pred ňou.

Jeden z nich k nej poslal silnú vlnu vetra. Zapotácala sa a stratila kontrolu nad chápadlami. Muži sa k nej vydali a len-len že uskočila pred horiacim mečom.

„Väčšie klišé nemáte?!“ zajačala. Vytvorila nový krvavý kruh, nové symboly a tentokrát namiesto chápadiel vytvorila osem ohnivých gulí so silou granátu. Jednu na nich odskúšala a tlaková vlna ich odhodila na metre ďaleko. Než sa spamätali, zvyšné gule ich obkľúčili a ak nechceli utrpieť veľmi bolestivé poranenia, nemali sa kam pohnúť.

Jej víťazstvo ale bolo veľmi krátke, pretože ponad nich preletel ich kamarát s krvavými krídlami a zhodil pred Brie zbitého Noxa s modrinami na krku, ktorý ťažko lapal po dychu. Okamžite prišla o koncentráciu a gule sa stratili. Vydesene pribehla k Noxovi, ale než mu stihla zovrieť roztrasenú dlaň, jeho útočník ju schmatol pod krkom a nadvihol ju zo zeme. Kašľajúc sa zvíjala v jeho zovretí.

„Čo ste zač, že mi rušíte moje pôsobisko?“ zasyčal na ňu v staroaramejčine.

Brie zúfalo kopala nohami. Pred očami začínala mať čierne bodky. Keď sa zdalo, že nadobro omdlie, bytosť ju pustila a ona dopadla na tvrdú zem vedľa Noxa.

Obaja sa ocitli v obkľúčení nepriateľov. Ich vodca k nim vyslal elektrický výboj silný ako úder blesku, až Brie zrevala bolesťou a prehrýzla si peru až do krvi. Nox sa zvíjal vedľa nej.

„Máte jednu šancu. Čo robíte na tomto mieste?!“ prišla ďalšia otázka.

Brie sa pokúsila vstať, ale telo ju neposlúchalo. „Zhor v pekle!“ zvolala namiesto odpovede.

Ďalší bolestivý výboj.

„Prestaň!“ doľahol k nej Noxov zoslabnutý hlas. „Prestaň ju mučiť, ty kreatúra!“

Bolesť sa zmiernila. Brie sa podoprela lakťami a s námahou odlepila svoju tvár od zeme. Nenávistne pozrela na útočníkov.

Majú päť dní do obnovenia slučky. Päť dní mučenia nevydržia. Nie, ak si majú pamätať každú bolestivú sekundu. A vedela viac než dobre, že to čo zažívajú teraz, je len predohra.

A ak by sa aj ku všetkému priznali, súdiac podľa nepríčetných činov archanjela pred ňou, v mučení bude pokračovať z pomsty. A to im v spomienkach zostane navždy. Na to kapacitu nemala.

„Nox?“ zašepkala.

Uprel sa na ňu pár ubolených, zelených očí.

„Za toto ma budeš nenávidieť.“ Povolala svoje posledné sily a vyskočila na nohy. Z vlastnej krvi okolo nich vytvorila ochranný štít a ako zviera zavrčala na archanjela pred sebou.

Ten neustúpil. Len si ju zamyslene premeral. Potom začal k štítu vysielať energiu, testujúc jeho odolnosť. Brie sebou trhla pri každom náraze. Zalievala ju zlosť.

Jej obrana padla do minúty a ďalšia vlna energie by ju znovu zrazila na kolená. Pradávna moc, ktorú sa tak dlho snažila potlačiť, sa predrala na povrch. Prekrížila si pred sebou predlaktia a útok odrazila, až od náporu popraskali stromy okolo nich a spadli na zem.

Všetci traja ustrnuli. Brie prekročila Noxovo zbité telo a prinútila ich o niekoľko krokov ustúpiť, zatiaľ čo sa jej spoločník zviechal na neisté nohy.

„Spútajte ju!“ prikázal nakoniec vodca s krvavými krídlami a jeho dvaja poskokovia sa na ňu chceli vrhnúť. Odrazila ich rovnakým prúdom energie, aký použili proti nej. Odhodlane kráčala vpred, poháňaná zlosťou. „Naozaj si bol v tom, že sopka vyrieši tvoje problémy?!“ okríkla bytosť, s ktorou kedysi bola v aliancii. „A že sa ti nikto nepostaví?!“

Nový pokus o spútanie.

Neúspešný.

„Kto si?“ archanjel naklonil hlavu, akoby ju spoznával.

Brie sa narovnala a krvavými chápadlami zovrela všetkých troch pod krkom, tak ako sa to stalo jej. Zdvihla ich do vzduchu. Oči jej žiarili načerveno. Obloha sa zatiahla a prišla masívna búrka.

„Ja som archanjel Gabriel a už nikdy sa na mňa neopovážte siahnuť!“ zaznelo neprirodzeným, dunivým hlasom. Surovo všetkými troma hodila o zem, akoby boli len nejaké basketbalové lopty. Zapraskali kosti.

Spustil sa lejak.

Brie bola na hranici kontroly.

Noxovi klesla sánka.

Archanjel s krvavými krídlami k nej vzhliadol. Takmer urazene. Akoby ho zradila.

Vycerila naňho zuby. „Posledná šanca, stiahni svoju moc nad sopkou!“ prikázala mu.

A samozrejme, ako správny zbabelec, sa odmiestnil. Jeho kumpáni nasledovali.

Brie zrevala frustráciou a tá sa prejavila v podobe blesku, ktorý udrel kúsok od nich. Ani to ňou nehlo. Prudko dýchala, ako sa vracala k zdravému uvažovaniu. Telo jej bičovali dažďové kvapky a po čistinke sa vpíjala do zeme jej krv.

Konečne sa dostavila panika. Prišla o ilúziu, ktorou sa udržiavala v anonymite. Tmavočervené vlasy sa predĺžili po pás, oči aj tvár sa vrátili k pôvodnej podobe.

Váhavo sa otočila k šokovanému Noxovi. Nebola si istá, či sa ho nebojí viac než tých troch.

Zmáčaný a dobitý archanjel si ju premeriaval ako zjavenie. Tie isté červené oči... úzke pery... ostrý nos... Potom konečne pochopil najväčšiu záhadu svojho života. Prečo ho jeho bratia a sestry nikdy nehľadali. Prečo neprišla záchrana. Prečo nevyhlásili pátranie.

„Bavilo ťa predstierať, že si mnou, drahá Brie?“ opýtal sa sarkasticky.