Spútaní v čase 14

 

Brie urobila myšací krok dozadu, rozhodujúc sa či utečie, alebo sa pokúsi o rozumnú komunikáciu s Noxom. Ten zase vyzeral, že sa rozhoduje medzi útokom a veľmi hlasnou výmenou názorov.

Nox bol príliš šokovaný, aby uvažoval jasne. Pred očami mal moment, keď Brie prišla o hlavu. Z takého zranenia sa ani len nesmrteľný nespamätá. Ako mohla skončiť v Delfách? Čo za hru to s nimi vesmír hrá?

Niet divu, že takmer umrela hrôzou, keď ho uvidela. Po toľkých rokoch. A ako mohla vôbec predstierať, že je archanjel? Bol stopercentne presvedčený, že sa narodila ako bohyňa – videl ju vyrastať, aj keď tieto spomienky má viac-menej zahmlené. Čo mu teda nedochádza?

„Ako si mohla prežiť?“ dostal zo seba nakoniec.

„Nemám poňatia,“ odpovedala po pravde, stále pripravená na útek. Čo je však horšie, nebola si istá ako ďaleko by zabehla. Vyplytvala značné množstvo svojej krvi a krútila sa jej z toho hlava. A Nox to veľmi dobre vedel – poznal limity ich mágie a jej následky.

„Ty nemáš poňatia?!“

Vysilene sa oprela o kmeň spadnutého stromu. „Zobudila som sa kdesi na pláži, hlava naspäť na krku. Tisíc rokov som prežívala medzi ľuďmi, ale objavila sa vo mne moc... ktorá nebola moja,“ vyrchrlila. „A nemala som ju pod kontrolou. Potom ma našiel jeden z tvojich súrodencov a oslovil ma Nox. Dodnes neviem prečo si myslel že som ty, ale ja som ho opravila a odvtedy ma volali Gabriel.“ Pretože jej meno v atlantskom jazyku znelo G´Brie-El. El ako božská prípona, G ako člen pred menom. Čiastočne tento zvyk neskôr prebrala aramejčina. A keďže archanjeli aj archdémoni sú genderovo fluidní a menia svoju podobu, nikto sa nepozastavil nad tým, ako vyzerala. Obzvlášť keď si maskovala oči aj tvár. Dotiahli ju na nebesia a odrazu... mala nový život. Pod novou identitou. A čo tam zistila... archanjeli takmer úplne zabudli na Atlantídu. Rozdelili sa. Čo je však najhoršie, prišla na to, že spolu s archdémonmi stvorili všetky rasy nesmrteľných. V laboratóriu. Ako svojich sluhov a nástroje. Databanky, pretože na rozdiel od ľudí netrpeli umieraním na starobu.

Nox sa zaksichtil. Dokázal si predstaviť, aké šoky musela zažívať. Ale ako si ju mohli spliesť s ním? Kde prišla k jeho moci? Ani len mágia krvi ju nedokáže imitovať. „Brie?“ pokúsil sa o pokojný, takmer rodičovský tón. „Čo si urobila?“

Pokojný tón na ňu nezaberal. Ocenila by, keby radšej kričal. Ona na to mala chuť, aj keď aj jej emócie sú potlačené a srdce prakticky mŕtve. Čosi sa však predieralo na povrch. Mala potrebu mu šplechnúť do tváre všetko, čo jeho činy spôsobili. Na akú príšeru ju zmenili. Pozbierala svoju odvahu a ten kúsok emócií, ktoré v nej ešte zostali, a prestala cúvať. Urobila dva kroky vpred. „Že čo som urobila? Chceš to vedieť, Nox Ničiteľ?“

Noxom pri tom mene trhlo, keď vyšlo z úst jednej z jeho obetí.

Brie si trela hruď. Niečo sa v nej dialo. „Uvidela som svet ako ho vidíte vy. Tých odporných, mrňavých ľudí, ktorí sa medzi sebou začali zabíjať. Uvidela som ich masakre, ich potešenie z mučenia, ich nenávisť, ich útlak, ich zotročovanie! Bola som v Jebel Sahaba, keď to začalo.“ V deň, keď sa prvýkrát postavil človek človeku. Keď začalo ich vzájomné zabíjanie a neprestalo dodnes. „Videla som ich uctievať neviditeľných psychopatov na oblohe a v ich mene ničiť, vraždiť, klamať, prepisovať históriu! Videla som ich obetovať deti, ukameňovať ženy! Videla som ten odpad, za ktorý si bojoval, kvôli ktorému si potopil Atlantídu, aby sa nenaučili našej mágii! Môj ľud, ktorý vojnu nepoznal po viac než desať generácií, ktorý ani nemal slovo pre rasizmus, kde mal každý domov a prístup k jedlu, kde sme si boli všetci rovní, kde naše technológie neboli vyvíjané na útok proti iným! Nenávidela som tie červy a chcela som sa ich zbaviť! Aby si vedel, aké to je, prísť o to, čo ti je najbližšie!“ V hrudi ju štípalo a pálilo, ale bohovia, bol to dobrý pocit, konečne všetko zo seba dostať.

Nox si tiež tisol dlaň na srdce, akoby aj on cítil jej zúfalstvo, akoby aj on prežíval to čo ona.

„A hádaj čo? Tvoji drahí súrodenci to tu tiež nemali radi! A chceli preč! Chceli naspäť do vesmíru, ale nemohli, pretože existencia ľudstva ich sem ťahá ako gravitácia!“ Brie rozhodila rukami. „A tak som prišla s riešením! Zbavíme sa gravitačného problému! Oni budú slobodní a ja dostanem svoju pomstu! Aby keď sa prebudíš, si uvidel len prázdnu, bezduchú pustatinu!“

Nox nevedel, čo sa s ním deje, ale srdce sa mu rozbúchalo. Doslova. A bolelo to. Počúvať Brie mu ubližovalo, ale dlhuje jej viac, než si vypočuť príbeh, ktorého je strojcom. Hĺbka jej nenávisti ho však šokovala. Pristihol sa, ako mu po líci tečie slza. Keď Brie spoznal, bola to čistá, láskyplná duša. Pomáhala všade, kam sa mihla. Aj ľuďom. Bez toho, aby ju uctievali. Do riek a jazier posielala ryby, keď obyvatelia okolo nich nemali čo do úst. Celé dni trávila zariekaním, aby privolala dažde do vyschnutých oblastí. Dokonca sa nechala ľuďmi priučiť ako piecť jednoduchý chlieb a ona im na výmenu ukazovala, ako lepšie pripraviť mäso morských živočíchov.

Brie, ktorá stála pred ním, bola iná. V tvári mala horkosť, v červených očiach bolesť.

Bývalá bohyňa sa trhane nadýchla. „Ja som začala ťaženie proti ľuďom,“ zhrnula nakoniec hrozivým tónom. „Ja som sa podelila o svoj nápad zbaviť sa ich, ja som zradikalizovala tvojich drahých súrodencov. A nebyť archdémonov, ktorí sa nám vtedy postavili, a tej zradkyne Jophiel, ktorá stiahla Camael, dnes tu tento rozhovor nevedieme!“ Brie sa takmer podlomili nohy, ako konečne vypustila príbeh, ktorý nikto nepoznal. Archanjeli aj archdémoni dodnes tápajú v temnotách, pretože Camael postavila stroj na vymazanie spomienok, aby všetkých zastavila. Nikto nevie, čo sa skutočne odohralo.

Len Brie.

Plus tí traja, čo ich napadli. A ona by veľmi rada zistila, ako sa vyhli strate spomienok a ako je možné, že aj do dnešných dôb pokračujú v ťažení na odstránenie zdroja ich problémov.

Nox cítil... ľútosť. Nebol si istý, či je to správna emócia, ale hnev sa nedostavil. Brie sa zmenila na niečo, čím nikdy nechcela byť. Kvôli nemu. Pretože sa musela pozerať na koniec svojej civilizácie, pravdepodobne aj prežiť vlastnú smrť. Ako, na to ešte musia prísť.

Rozprestrelo sa medzi nimi napäté ticho.

„Preto ťa vesmír uväznil v Delfách?“ povedal nakoniec Nox neutrálne.

Smutne prikývla.

„Prečo len teba a nie ich?“

Privrela oči. „Pretože Camael postavila stroj na vymazanie spomienok, aby nás všetkých zastavila. Ja som sa s vesmírom dohodla, že ak ma ušetrí, stane sa zo mňa Orákulum.“ Smrkla a všetko okolo nej sa točilo. Obávala sa, že o chvíľu omdlie. „Bola som posledná so skutočnými spomienkami na Atlantídu,“ smrkla. „Nemohla som o ne prísť!“

Nox sa k nej rozbehol vo chvíli, keď sa zapotácala. Zachytil ju, aby nespadla na zem, ale to už mala privreté oči a bola mimo. Zdvihol ju do náručia a jeho telo si okamžite vybavilo ten pocit, keď to robieval bežne. Ibaže vtedy sa s ním smiala a ochotne sa nechala odniesť do postele.

Keď sa obzrel, zistil, že kúsok od nich po celú dobu stáli neistí Stefan a Vasily, ktorí okamžite nahodili nevinné úsmevy.

„Prosím, nezabíjaj nás za to, čo sme si vypočuli. Aj tak to v najbližšej slučke zabudneme,“ vyjadril sa ruský vládca.

Nox si porazene vzdychol. V tento deň sa dozvedel nezdravé množstvo informácií a asi by reagoval inak, keby vedel, že jeho aj Brieino tajomstvo je verejné. „Máme zranených?“ opýtal sa.

„Len pár škrabnutí a jedna zlomenina,“ odvetil Stefan.

„Vráťte sa všetci na ostrov, než rozhodneme ako ďalej. Poberte techniku, ktorá nebola zničená.“

Vasily sa zdržal, zatiaľ čo Stefan odbehol späť k táboru. Podišiel k archanjelovi. „Táto vojna trvá príliš dlho. Ten chlapík s červenými krídlami – už udrel niekoľkokrát. Pokúsil sa zabiť Jazdkyňu apokalypsy, privolal na Zem asteroid a vypustil na ľudskú populáciu vírus pravých kiahní. Keby sme tam neboli, svet dnes vyzerá inak. Potrebujete pomoc. Väčšiu, než mňa a Stefana.“

Nox mal už zase sánku na zemi. „Asteroid?“

Kráľ prikývol, potom pozrel na bezduchú ženu v jeho rukách. „Postaraj sa najskôr o ňu. Než skončí táto slučka, dopoviem ti zvyšok.“