Spútaní v čase 15

 

Brie sa uprostred noci zobudila v mäkkej, teplej posteli s nebesami, ktorá voňala po Noxovi.

Čím to je, že nech robí čokoľvek, vždy skončí v jeho posteli? Unavene sa posadila a zistila, že ju niekto prezliekol – namiesto premočenej košieľky mala na sebe nadrozmerné tričko a pánske šortky.

Čo ako bola ubolená, prinútila sa vstať a bosá cupitala chodbami paláca, než našla Noxa na nádvorí s jej fontánou. Sedel na lavičke vo svojej krémovej róbe, v očiach zvláštna kapitulácia. Neprítomne hľadel na zurčiacu vodu. Tak ako ona, na tele mal modriny z útoku ich kamaráta.

Len čo ju zaznamenal, vošla do svetla solárnych lámp a posadila sa na zem k fontáne, opretá o jej stenu. Prítomnosť vody ju upokojovala. Tiež bolo nanajvýš uvoľňujúce nebáť sa neustále o to, či má maskované oči a tvár. Konečne je sama sebou.

S Noxom si vymenili porazené pohľady a bez slov sa dohodli na prímerí, pretože nech je situácia akákoľvek, momentálne majú len jeden druhého. A už si ublížili viac než dosť.

„Ako ti je?“ opýtal sa Nox s úprimným záujmom. Keď ju ukladal do postele a prezliekal, bola smrteľne bledá a ľadová. Mágia krvi si vždy vyberie svoju daň ak jej praktikant používa vlastnú.

„Lepšie,“ povedala po pravde. „Do rána sa mi krv obnoví.“ Tak ako vždy.

Nox ju uprene pozoroval tými prenikavými zelenými očami. Stále nemohol uveriť, že je tu, pred ním, živá a zdravá.

Zlomená.

Zachvela sa pod jeho pohľadom. Mala by sa báť o svoj život, keď nemôže umrieť?

„Neukradla som tvoju moc,“ vyštekla nakoniec, keď sa to ticho nedalo zniesť. „Nechcela som ju a dodnes ju poriadne neovládam.“

Nox naklonil hlavu na stranu ako zvedavé šteniatko. „Ja viem, že si ju neukradla.“ Pretože jeho moc je stále v ňom. Vasily mu už vysvetlil isté skutočnosti, vrátane doplnenia príbehov jeho súrodencov. A ako sa ich moc rozšírila na partnerky, ktoré si zvolili a ktoré sami vnímali ako rovnocenné.

Ak niekedy niekoho považoval za seberovného, bola to Brie. Nielen vďaka jej moci, ale aj zapáleniu, odhodlaniu a vernosti svojmu ľudu. Keď s ňou bojoval, mal pochybnosti o víťazstve. Zdá sa, že toto mentálne nastavenie jej nakoniec zachránilo život. Jeho moc sa znásobila v nej, keď bola ním samým vybratá ako jeho protisila. Jediná bytosť na svete, ktorá by ho dokázala zabiť. Eliminovať. Hmota proti antihmote. Nebol však pripravený jej to prezradiť.

Brie prekvapene zamrkala. „Vážne?“ Bola pripravená na obviňovanie a hádky.

Prikývol. „Som energia samotná. Nejde mi vziať moc. Potlačiť možno, ako sme sa názorne presvedčili, ale nie vziať.“

Brie sa zaksichtila. „Kedy si sa prebral?“

Rozhodol sa dopriať jej odpoveď. „Precitol som na opustenom skalnom ostrove keď začal stredovek. Chcel som sa vrátiť na nebesia, ale zistil som, že sú prázdne a moji bratia a sestry preč. Stali sa mýtami a legendami. Tak som sa stiahol aj ja.“

A ona, ktorá už vtedy bola ufrflaná v Delfách, o tom nevedela, pretože voči bytostiam ako on bola slepá. „Nemysli si, že ťa budem ľutovať.“ Vedela presne, čo mu spôsobila. Nox sa nemohol pohnúť, nemohol použiť svoju moc, ani len žmurknúť. Jeho telu trvalo tisícročia vypudiť kryštál. Bol živá mŕtvola.

„Neočakávam to,“ uistil ju.

Brie škrípala zubami. Prečo, prečo, prečo musí byť tak pokojný? Prečo ju neobviňuje?

„Vasily so Stefanom mi doplnili informácie,“ zmenil Nox tému. „Náš nepriateľ už udrel niekoľkokrát. Terorizuje ľudí aj nesmrteľných takmer storočie, odkedy prišli Jazdci.“

Tentokrát bola prekvapená Brie. Potom si musela pripomenúť, že čokoľvek robil, ona o tom nevedela. Nemala ako. Vypočula si, čo sa Nox dozvedel – o tom, ako zaútočil na Jazdkyňu Ellinor a týždeň ju mučil. Potom privolal asteroid, ktorý sa v poslednej chvíli podarilo zničiť. O asteroide vedela, ale jej vízie zahŕňali len Stefana s Vasilym na obežnej dráhe. Nakoniec jej Nox vyrozprával čo sa stalo počas boja o Nový Babylon.

„Camael prišla o spomienky?!“ zhrozila sa Brie.

Nox nadvihol kútik pier. „Prišla o ne, pretože sa vzdala predmetu, ktorý ju mal ochrániť. Kryštálu schopnému odolať sile stroja na ich vymazanie.“ Naklonil sa a oprel sa lakťami o stehná, aby na Brie lepšie videl. Aj keď medzi nimi boli viac než dva metre, mala pocit akoby jej dýchal na krk.

Brie naprázdno preglgla.

Nox potlačil chvenie v hrudi, na mieste kde malo byť jeho mŕtve srdce. „Povedz mi, drahá Brie,“ začal, „ako mohla mať Camael k dispozícii technológiu vlastnú len Atlantíde? Iní nesmrteľní kryštále nepestovali. Nemala odkiaľ vedieť, ako ich použiť.“ O tento poznatok sa jej ľud nedelil a archanjeli sa ani nezaujímali.

Brie sebou trhla. Potom sklopila pohľad.

„Nechceš mi ešte niečo povedať?“ pobádal ju dobromyseľne.

Zahryzla si do pery.

„Ten stroj nebol jej vynález, nemám pravdu?“ domyslel si.

Pokrútila hlavou.

„Dala si jej ho ty.“

Brie si pretrela oči, aby sa zbavila sĺz. „Podstrčila som jej plány,“ priznala nakoniec. „A mapu, kde nájsť kryštále, plus návod ako ich nakalibrovať.“

Nox vstal, a posadil sa na zem oproti nej. Prstom jej nežne nadvihol bradu, aby naňho pozrela. Jej červené oči ho ani v najmenšom nedesili. „Prečo?“

Smrkla. Nemali už na dnes dosť spovedí? „Pretože som sa na to nedokázala pozerať,“ šepla. „Ten maniak... to on viedol celé ťaženie. Poštval proti ľuďom Jazdcov, privolával katastrofy... nešlo ho zastaviť. Takí ako ty neumierajú a nemala som viac kryštálov rovnakého kalibru, aký som použila proti tebe. Nešlo ho zastaviť, Nox.“ Líca jej napriek všetkému zmáčali slzy. „Vedela som, že Camael by mi nikdy neverila, obzvlášť keď som stáročia stála na jeho strane. Tak som spísala schémy, ukryla ich na miesto, kde viem že by ich našla, a chcela som... utiecť. Preč od všetkého, od hrôz ktoré som spôsobila. Ale nešlo to.“

Noxa už zase bolelo v hrudi. „Prečo si si nenechala jeden z kryštálov pre seba?“

Smrkla. „Sú to prirodzené útvary. Jaskyňa, kde sa nachádzali posledné zásoby, mala len štyri. Keď som si šla vyzdvihnúť svoj, Camael ich už vzala. Myslela som, že ich dá len Belphegor a Jophiel a jeden ponechá. Asi som sa mýlila.“

Archanjel ju objal. Keď sa odtiahol, uvidel v jej tvári prekvapenie. „Zachránila si ich, G´Brie-El. Zachránila si ľudí v poslednej chvíli.“

Zúfalo krútila hlavou. „Ja som to všetko spôsobila.“

Nox vzal jej tvár do dlaní. „A oľutovala si to, Brie. Inak by si nezasiahla. Keď prišlo na najhoršie... bola si lepšia než ja. Zvolila si, čo je správne. Nebyť teba, ľudia tu ani nemuseli byť.“ Prečo ho tak bolí v hrudi, keď jej to hovorí?

Brie sa hystericky zasmiala. „A preto som uväznená v posratej časovej slučke, pretože môj niekdajší kumpán sa rozhodol vyhodiť do povetria sopku!“

„Každý plán má svoje muchy.“ Nox ju pohladil po hebkých vlasoch. Pamätal si tú hebkosť. „Brie, keby som mohol obetovať život, aby som priviedol naspäť tvoj ľud, urobím to. Ja nikdy nenapravím svoje činy. Môžem ti len podať pomocnú ruku v boji, ktorý ešte nie je prehratý.“

Už zase plakala. Ako malé dieťa. Celé tie tisícročia sa obviňovala a potrebovala to obvinenie počuť aj naďalej. Nenapravila, čo spôsobila. Len v poslednej chvíli zasiahla. Potrebovala byť agresorom. Nenávidená. Nezaslúži si to snáď?

Nox si ju stiahol do lona a takto ju držal celú hodinu, než sa upokojila. Vzlykala mu na ramene, až celé jej telo triaslo. Takto mala plakať po zničení Atlantídy. Niekto ju mal objať a držať, tíšiť jej slzy. Namiesto toho bola sama vo svete, ktorý nebol jej. Bez svojej svätyne. Svojho ľudu. Svojej kultúry. Mohol sa snáď čudovať, že ju ovládol hnev? Nedostala šancu byť obeťou. Nikto ju neľutoval. Nikto jej nedal domov.

Brie naňho uplakane pozrela. „Prezliekal si ma?“ opýtala sa odrazu.

Prikývol.

„Videl si...“

Okamžite jej priložil dlaň na hruď. „Máš rovnakú jazvu ako ja,“ šepol.

„Prebrala som sa s ňou po našom boji. Prišla som o... emócie. Väčšinu z nich. Tak ako ty.“ Tiež sa dotkla jeho hrude. „Ale odkedy som ťa znovu uvidela...“

„Začali sa prebúdzať,“ dokončil za ňu Nox. „Súcit. Ľútosť. Bolesť. Nádej.“ A cítil ich silnejšie každou sekundou.

Brie mu rozhalila róbu, aby uvidela následky svojho hnevu. Noxova rana sa však zdala... svetlejšia, než keď ju videla naposledy. Čierne línie okolo nej tiež bledli. Prešla po nich prstom. Tentokrát sa Nox nezháčil. Mierne zastonal, akoby pohladila dlho namáhaný sval.

„Postavil si moju fontánu,“ povedala po chvíli ticha. „Uschoval si naše artefakty.“

Nox sa dotkol jej tváre a jemne ju palcom hladil na líci. „Zostalo toho tak málo. Niekoľkokrát som sa potápal až na dno miesta, kde Atlantída stála, ale nenašiel som takmer nič. Čas všetko odplavil.“

Bohyňa privrela oči, aby nemusela čeliť jeho pohľadu. Atlantída je presne tam, kde sa potopila. Ibaže tisícročia na dne oceánu spôsobili, že obrástla morskou flórou a bola zanesená pieskom. Teraz sa len javí ako prirodzený reliéf. „Nevzal naše spomienky. V nich môj domov stále žije.“

To mu nestačilo. Atlantída sa stala mýtom, konšpiračnou teóriou. Nikto viac neuvidí jej nádherné sady. Neochutná sladké, exotické ovocie. Nevypočuje si jej rytmické piesne. Neuvidí ich tance plné radosti a farebného oblečenia. „Kiež by som ju mohol znovu oživiť, Brie.“

Ovládla ju ďalšia dlho nepoužívaná emócia, ktorá jej zovrela zlomené srdce. Oprela sa o Noxa a preplietla im prsty. „Keď som ťa prvý raz od oslobodenia z Delf uvidela... myslela som si, že umriem strachom,“ priznala.

Nedivil sa jej. Jej reakcie mu konečne dávajú zmysel. „Keby som od začiatku vedel kto si, netuším ako by som vôbec reagoval. A fakt, že si skutočne archanjel Gabriel...“

Zasmiala sa. „Dodnes neverím, ako som sa do toho všetkého namočila. A že ma neprezradili moje reakcie, keď som sa dozvedela o tom kto a čo skutočne takí ako ty ste. Zhmotnené energie. Deti samotného vesmíru. Starí miliardy rokov.“

Nox si len mohol predstaviť jej šok, keď sa okolo nej preberali témy stvorenia nesmrteľných rás. „Ale uhrala si to. Za to ťa môžem len obdivovať.“

Nadvihla obočie a pozrela naňho. „Doslova som spôsobila vojnu na nebesiach.“

Noc pokrútil hlavou a zotrel jej slzy z líc. „Videla si deštrukciu vlastného ľudu, bola smrteľne zranená a z hnevu si prišla s nebezpečným nápadom. Bol to niekto iný, kto ho zrealizoval. A nemyslím si, že ten niekto mal rovnako ťažký osud ako ty.“

Napriek tomu sa jej neuľavilo. Ešte nie. Potrebuje odpustenie viacerých, než len Noxa. Spojila im čelá. „Chcem naspäť svoj život, Nox,“ pípla vysokým hláskom, ako sa o ňu znovu pokúšal ďalší záchvat plaču.

Noxa bolelo v hrudi ako už dávno nie. Pevne Brie objal a bol ochotný obetovať všetko čo v živote má, len aby mohol splniť jej želanie. Vrátiť jej svätyňu s krásnou fontánou. Atlantídu s jej prenádhernou architektúrou. Ľud s červenými očami. „Odpusť, odpusť Brie.“ Aj jemu sa z očí vykotúľali slzy. „Prosím, odpusť mi.“

Bohyňa mu vzala tvár do dlaní. „Nechcem s tebou bojovať. Nikdy viac. Prisahaj, Nox. Prisahaj, že sa viac nebudeme nenávidieť.“

Archanjel ju zľahka pobozkal. Jej pery chutili rovnako sladko ako pred tisícročiami. Akoby ten vek ani neubehol. Akoby to bolo len včera, čo ju šteklil na mäkkej posteli vo svojom paláci a ona sa bezstarostne smiala.

Brie zakňučala ako ranené šteniatko. Nikto okrem Noxa ju nikdy nepobozkal. Nebola si istá, či to vie. Že bol jediný. A vždy bude, pretože si nedokázala predstaviť, že by sa jej dotkol ktokoľvek iný. Jazykom jej vkĺzol do úst a celé jej telo sa prebudilo. Bohovia, tento chlap vie čo na ňu zaberá! Dovolila mu na chvíľu prevziať kontrolu a vychutnať si tento horkosladký moment, než sa od seba odtiahli aby chytili dych. Noxova rana opäť mierne zbledla. Citlivo na ňu krátko priložila pery a zmierlivo mu pozrela do tých prenikavých zelených očí. „Odpustila som ti už pred nejakým časom,“ prezradila tichučko.

A aj keď to nevidela, aj jej rana sa konečne začala hojiť.