Spútaní v čase 17

 

O ďalšiu slučku pozdejšie sa Brie vynorila z oceánu na pobreží Noxovho ostrova. Tentokrát ju očakával a podal jej ruku, keď sa čľapkala z vody. Opäť si urobili výlet na ruský kráľovský dvor a znovu si založili tábor v Yellowstone. Tentokrát ale vedeli, kedy sa majú stiahnuť a nechať nepriateľov skontrolovať svoju prácu.

Vasily, kráľ špionážnej techniky, a Stefan, šéf Tajnej polície, im vedeli poskytnúť dôležité informácie. Vedia, kto potajme pátra po identite ich krvavokrídleho kamaráta a aj kde ju nájsť. Rozdelili teda sily – upírov s fénixmi nechali v parku, a oni dvaja sa vybrali na výlet do Vatikánu. Teda do toho, čo po ňom ostalo.

Ukázalo sa, že len čo svet padol a medzinárodné inštitúcie prišli o svoju moc, tento miništátik mal množstvo nepriateľov. Budovy na povrchu boli zrovnané so zemou, vypálené alebo rozstrieľané. Podzemné priestory, tie ktoré výbuchy odhalili, vyprázdnili či už radikáli, hľadači pokladov, alebo priekupníci.

Za takmer sto rokov od počiatku apokalypsy sa tu usadili extrémisti, bezdomovci, obchodníci, bola tu karanténna dedina pre epidémiu cholery a nakoniec sa všetko zmenilo na mesto duchov.

Brie s Noxom sa potácali v ruinách, snažiac sa odhadnúť, kde bolo vôbec námestie. Nox sa výnimočne zbavil svojej róby a nasúkal sa do pevných látkových nohavíc a čierneho roláku. Brie popri ňom hopkala v legínach.

„Ten stroj... na vymazanie spomienok...“ dychčal Nox, zatiaľ čo sa predierali sutinami, „Použili ste ho aj na mňa, však?“

Červenooká žena naňho pozrela ponad plece. „Prosím?“

Archanjel sa vyštveral na nanajvýš vysoký kus steny, potom jej pomohol tiež. Brie sa ale pošmykla a skončila pevne v jeho náručí, až sa im miešal dych. Nox sa neponáhľal pustiť ju. „Mám medzery v pamäti. Všimol som si to už dávno.“

Zamyslene si ho premerala. „Na aké obdobie?“

„Antarktída mala byť kedysi zelená. Ja si ju tak nepamätám,“ uviedol náhodný príklad.

Brie sa mu vyšmykla a pokračovala v ich ceste do stredu mesta. „Uisťujem ťa, že my sme to neboli. V tom období sme ten stroj ešte nemali.“

Prečo mal Nox pocit, že to bola len polovičná pravda? Nasledoval ju, ale viac nevyzvedal. Ešte stále bol šokovaný tým, že akýto stroj vôbec existuje.

Vyštverali sa na zrútenú budovu a ako sa rozhliadali, nevšimli si, že jej povrch nie sú kusy napadaných tehál a kamenia, ale dômyselná pasca prikrytá vojenskou maskovacou látkou. Naraz na ňu stúpili a celý svet sa s nimi zatočil, ako začali padať asi tri metre do hĺbky. Brie zvrieskla a keď sa spamätala, bola celá zabalená v Noxovom zovretí, ktorý vlastným telom stlmil jej náraz. Sám sa omlátil do krvi, ale ona nemala ani škrabanec.

„Nox!“ zvolala Brie a v priestore nie väčšom než dno studne mu natočila hlavu, aby skontrolovala hlbokú ranu, ktorá by smrteľníka dávno poslala do večných lovíšť. Archanjel zostal ležať na nerovnom, prašnom povrchu a zastonal.

„Nič ti nie je?“ uisťoval sa zachrípnuto.

Plesla ho po stehne. „Čo ti to napadlo?!“

„Už si kvôli mne krvácala dosť,“ zašomral a čakal, až sa mu telo uzdraví.

Brie sa oči zaplnili slzami. Bol to bolestivý pád. Zatiaľ čo ona sotva zaznamenala, čo sa deje, Nox v sebe našiel dosť rozumu, aby ju ochránil. Pomohla mu do sedu a pritúlila sa k nemu. „Ďakujem.“

Nox ju zľahka pohladil po vlasoch. Jej blízkosť ho neznervózňovala ako kedysi, aj keď naňho hľadeli tie isté červené oči poznačené mágiou krvi. Nevedel kedy sa v ňom tá zmena odohrala, ale dnes v nej videl len silnú bohyňu, ktorej moc je rovnako posvätná ako jej kultúra a pôvod. „Myslíš, že po nás niekto príde?“ Pozrel nahor. „Alebo sa vyhrabeme von sami?“

Brie sa zamyslela. Nedalo by im veľa námahy dostať sa späť, ale nateraz sú tu inkognito. „Počkajme, či si nás niekto príde vyzdvihnúť,“ navrhla. „Toto prepadlisko je tu určite úmyselne.“

Tiež mu to napadlo. Uvelebil sa pohodlnejšie. „Mohla by si si znovu zamaskovať oči?“ pošepkal jej.

Brie pichlo pri srdci a trochu sa odtiahla, aspoň koľko im malý priestor dovoľoval.

Nox si ju nekompromisne pritiahol späť. „Nie kvôli mne, rybička,“ použil prezývku, ktorú pre ňu vymyslel keď sa prvýkrát stretli. „Ale ak nás nájde niekto z nesmrteľných, nemusia hneď vedieť naše prepojenie na mágiu krvi. Pridlho by sme im to museli vysvetľovať,“ odôvodnil svoju prosbu.

Naše prepojenie. Nie jej prepojenie. Nox na seba vzal príslušnosť k jej mágii. Neudržala sa a zovrela mu dlaň. Urobila ako povedal a o chvíľu ho už pozoroval pár hnedých, jednoduchých očí. Ich tváre boli opäť nebezpečne blízko. Dych sa im miešal. Ich telá aj po toľkých rokoch vedeli, pri kom sa cítili dobre.

Nox pomaly, mučivo pomaly sklonil hlavu a perami sa dotkol Brieinho krku. Voňala morom a citrusmi. Z úst jej vyšiel tichý, takmer nečujný ston.

Archanjel ju pobozkal na kúsok kľúčnej kosti, ktorý nezakrývalo jednoduché tričko, a teplým dychom šteklil Brieinu pokožku až k línii vlasov. Dlaňou jej prechádzal po stehne, ktoré mala prehodené cez jeho pás, a snažil sa nemyslieť na nepohodlie, ktoré mu odrazu spôsobovali nohavice. Je dôvod, prečo preferuje svoje voľné róby. A Brieine atlantské šaty tiež mali lepšie funkcie než tieto obtiahnuté ľudské handry.

Brie medzi nohami pocítila teplo, na ktoré takmer zabudla. Takmer. Myseľ jej pripomenula tlak Noxových prstov, ktoré tak ochotne skúmali jej záhyby až kým neprosila o viac. Tento archanjel bral predohru veľmi vážne. A keby neboli v tejto zaprášenej diere, nebola si istá či by ju k tým prosbám znovu nedohnal.

Nox sa samoľúbo usmial pár milimetrov od jej pier. „Stále rovnako citlivá.“

Asi by mu mala niečo odvrknúť. Normálne by to urobila. Ešte aj v minulej slučke by to urobila. Teraz však prišla o schopnosť papuľovať a vinu pripisovala jemu, aj svojmu nenásytnému telu. Omámene Noxa pobozkala v kapitulácii. Zakázané ovocie predsa chutí najlepšie. Kto je ona, aby si ho odoprela?

Nox vyšiel v ústrety jej jazyku a než sa nazdala, jeho dlaň plne spočívala v jej rozkroku, oddelená od jej pulzujúceho stredu dvoma vrstvami nenávidenej látky.

Odrazu pritlačil.

Zachvela sa. Už je to tak dlho, čo sa venovala sama sebe...

Nox si ukladal do pamäte jej výraz plný rozkoše a očakávania. Brie vždy vyzerala byť prekvapená pocitmi, ktoré v nej vyvolával. Akoby nečakala jeho techniku a postup. Aj teraz mu zmätene hľadela do očí, akoby videla zázrak a nie milenca, ktorý presne vie kde sa nachádzajú jej špeciálne miestečka a aké tempo potrebuje, aby ju pohltil orgazmus. Asi by jej to mal pripomenúť.

Ale nie tu.

Brie si zaslúži mäkkú posteľ, vonné oleje, kvety, šum mora cez okno a možno zopár povrazov, len tak pre pobavenie.

Bojujúc s vlastným zapálením sa odtiahol a prinútil sa zhlboka dýchať.

Brie sa tiež spamätala a privrela oči, mysliac na všetko, len nie na muža vedľa nej, aj s jeho diabolskými prstami a nebesia, čo ten jazyk dokáže keď...

Spamätaj sa, Brie! Koniec sveta! Sopka! Žiadny sex!

Vymenili si pobavené pohľady, pretože presne vedeli, čo sa tomu druhému preháňa hlavou. Zasmiali sa nad celou situáciou a preplietli si prsty v tichom porozumení.

„Inokedy,“ sľúbil jej Nox.

Brie sa z toho slova obrátil žalúdok – tým dobrým spôsobom. Začala sa však báť, či po tak dlhom čase ešte zvládne Noxovu pozornosť.

 

„Ale ale, čo sa nám to dnes chytilo do pasce?“ doľahol k nim ženský hlas. Obaja vzhliadli a nad sebou uvideli postavu v maskáčoch, so šatkou cez spodnú polovicu tváre. „Vy nevyzeráte ako radikáli,“ povedala, keď si ich prehliadla.

Brie si vydýchla. „Pretože nie sme,“ zakričala nahor.

Priletel k nim povrazový rebrík a obaja sa vďačne vyštverali hore. Tam ich čakala aj druhá, neznáma žena s maskou na tvári a zvedavým pohľadom.

„Tak čo vás privádza do ruín umierajúcej viery?“ opýtala sa jedna z nich.

Brie skákala pohľadom z jednej na druhú. Videla ich, kedysi. Obe mala za mŕtve. Jedna z nich rozhodne mŕtva mala byť. „Potrebujeme meno archanjela s krvavými krídlami. Dostala sa k nám informácia, že by ste mohli vedieť o koho ide,“ povedala Brie narovinu. „Melanie a Noemi,“ dodala mená dvoch prekvapených žien pred nimi.

 

Usadili sa na provizórne lavičky pri rozheganom stole v podzemí Vatikánu – v časti, ktorá zostala nedotknutá rabovaním. Vcelku priestranná miestnosť bola podopretá drevenými stĺpmi a osvetlená solárnymi lampami. Vo vitrínach ležali zvitky, knihy a staroveké tabuľky popísané dávno zabudnutými jazykmi.

Melanie Mooreová, kedysi členka Rádu strážiaceho tajomstvo Jazdca Smrti, a Noemi Shafirová, jedna z posledných potomkov Jakuba, muža ktorý sa postavil archanjelom, priam zazerali na svojich hostí. O ich pátraní po identite archanjela, ktorý je zodpovedný za toľko deštrukcie, nemal vedieť nikto. Vlastne o tom, že Melanie je stále nažive, mali dohromady vedieť tri osoby. Ich dvaja návštevníci sa na tomto zozname nenachádzali.

„Takže vás poslali Vasily so Stefanom,“ zopakovala Melanie.

Nox prikývol.

„Ktorí sú v Yellowstone a snažia sa odvrátiť výbuch sopky,“ pokračovala Noemi.

Ďalšie prikývnutie.

„A vy chcete vedieť, kto za tým stojí, pričom nemáte žiadny plán ako ho zastaviť,“ ukončila Melanie.

„Keď to poviete takto, znie to horšie, než to je,“ bránila sa Brie.

Noemi nadvihla obočie. „Kto sakra ste?“

Brie zastonala. „To je na veľmi, veľmi dlhé vysvetľovanie.“

„My máme čas.“ Prekrížila si ruky na hrudi.

Nox zovrel Brieinu dlaň, aby jej dodal istotu. Majú výhodu v tom, že čokoľvek povedia, čas spomienky vymaže. „Atlantská bohyňa Brie, známa ako Orákulum z Delf a archanjel Gabriel. Ja som Nox, jeden z archanjelov. Takže... aké máte podozrenia?“