Spútaní v čase 18

 

Vasily sedel pred počítačom v stane, okolo neho hory káblov z nabíjačiek a generátorov, a ručne si písal tabuľku na zdrap papiera. Keď urobil asi desiatky škrtanec, Stefan, ktorý doteraz komunikoval cez vysielačku s fénixmi na opačných koncoch parku, k nemu zozadu pristúpil a opatrne mu vzal z ruky otupenú ceruzku. Dlane mu upokojujúco položil na ramená. „Pauza. Nádych. Výdych. Už zase myslíš na tri veci súčasne,“ karhal ho.

Kráľ ho poslúchol a privrel oči. Stefanov dotyk ho upokojoval, ako vždy. „Je až desivé, ako dobre ma poznáš,“ poznamenal.

Špeh sa k nemu sklonil, pery tesne pri uchu. „Strávili sme už spolu nejaký ten rok. Viem ako tvoja makovička funguje. A že niekedy nepoznáš hranice a potom máš na druhý deň migrénu.“

Upír sa smutne pousmial. Počas jeho migrén si Stefan vždy našiel čas preplaziť sa prieduchmi v jeho paláci až do kráľových komnát, aby mu priniesol sladký džús a na niekoľko blažených hodín sa schúlil k nemu na gauči a jemne mu masíroval spánky.

Tieto ukradnuté chvíle pre nich znamenali všetko. Potom sa však museli vrátiť so svojich zabehnutých koľají dvoch rozhádaných, protichodných pováh.

„Toto desaťdňové okno je migréna sama o sebe. Spoliehať sa, že tí dvaja si zapamätajú všetko správne a zreferujú nám to. Plus únosy, presviedčanie...“

Stefan zagúľal očami. „Už zase sa ti rozbieha myseľ.“

Vasily sa prinútil znovu dýchať. Zovrel jednu zo Stefanových dlaní na svojom ramene a užíval si teplo, ktoré z nej sálalo. Kedysi, keď boli v tom, že umrú kdesi uprostred oceánu, keď sa lúčili, povedali si, že v inom živote by bolo všetko inak. Nebáli by sa držať za ruky. Objať na verejnosti. Zdieľať viac než len pár ukradnutých momentov.

Nanešťastie, prežili.

Iný život sa nekonal.

„Vieš, čokoľvek urobíme, nebude to mať žiadne následky,“ zašepkal mu Stefan do ucha.

Vasily k nemu pomaly pootočil hlavu. „Prosím?“

Špiónove oči zaiskrili. „Sme v časovej slučke. Aj keby sme vyhodili do povetria Eiffelovku, nikto si to ani len nebude pamätať. O desať dní bude znovu stáť na mieste.“

Tentokrát sa Vasilyho myseľ rozbehla úplne iným smerom. Zákerne sa usmial. „Podaj mi satelitný telefón, prosím.“

Stefan ho poslúchol a chvíľu na to si už Michel Francúzsky opäť vypočul, čo si o ňom svet nesmrteľných myslí.

Keď večer obaja upíri veselo popíjali prinesenú Vodku, usadení na deke vo vysokej tráve a osvetlení mesiacom pár dní po splne, Vasily sa konečne uvoľnil a na chvíľu prestal myslieť na ich pochmúrny osud. Natiahol sa na deku a pozrel na hviezdy nad nimi. Stefan mávol fénixom, ktorí okolo nich prešli, aby si tiež dali pauzu a dobrú večeru.

„Tak dlho sme nemali chvíľu pre seba,“ povzdychol si Vasily.

„Možno o tom len nevieme. Ktovie, koľko slučiek sme už absolvovali,“ premýšľal Stefan.

Kráľ zamyslene pozrel na špeha. „Myslíš, že sme to urobili aj predtým? Prišli s rovnakým záverom o následkoch a obvolali svet?“

Stefan si ľahol k nemu na brucho, podopretý lakťami. „Nuž, ako poznám našu povahu... asi áno,“ zasmial sa.

Koľkokrát už asi Michelovi povedali, čo si o ňom myslia?

Vasily ho pohladil po tvári. Nepotreboval vysloviť nahlas, čo mu ešte napadlo. Stefan si zahryzol do pery. „To je nebezpečný nápad,“ pokúšal sa myslieť logicky.

„Stefan, my dvaja nemáme iný druh nápadov,“ pripomenul mu Vasily.

Pravda. Inak by nezískali svoju povesť.

„Často sa odo mňa odťahuješ,“ odvážil sa Vasily nadhodiť. Všimol si to už pred nejakým časom. Keď sa príliš dlho dotýkali, Stefan ustrnul a kontakt prerušil. Obzvlášť ak sa dotkli pokožkou na pokožku.

Špeh uhol pohľadom. Potom si povzdychol. Nie sú na dvore. Nemusia predstierať nenávisť. „Vždy sa mi pred očami zjaví ten deň, keď si zistil ako som umrel.“ Ako Stefan prišiel o kontrolu, pretože sa rozhovoril o nebezpečí, ktoré besnota predstavuje. Ako ho Vasily spútal, kým sa neupokojil.

Kráľ sa zamračil. „A? Už sme sa videli v horších situáciách. Ty si bol pri mne keď mi do žíl napumpovali bielidlo a ja som niekoľko dní viedol diskusie so záchodovou misou.“

O to nešlo. Stefan nevedel, ako vyjadriť svoj vnútorný boj. Prehrabol si tmavé vlasy a smutne sa na svojho spoločníka usmial.

Vasily sa k nemu prisunul. Začínalo mu dochádzať. „Stefan, to ako si umrel nemení môj pohľad na tvoju osobu,“ povedal niečo, o čom si myslel že je samozrejmosť. „Narodil si sa do strašných podmienok.“

Veď práve. „Ale ty nie.“ Ich životy boli odlišné od narodenia.

Svetlovlasý upír mal toho dosť. Prevalil Stefana na chrbát a prisadol mu boky. Ich tváre boli len pár centimetrov od seba. „Nie si nečistý, Stefan. Ani menej dôležitý než ja. Nech ti už spoločnosť natlačila do hlavy čokoľvek, zabudni na to! A láskavo sa prestaň vyhýbať mojim dotykom!“

Stefanovi zovrelo srdce. V inom živote, povedali si kedysi. Ale stretnú sa v inom živote? Čo ak je toto ich jediná šanca? Jeden moment stratený v čase. Bez svedkov. Zaboril ruku do Vasilyho vlasov a pritiahol si ho k bozku.

Jedna noc.

Môžu mať jednu noc. Nič viac. Chvíľkový pocit úľavy od tohto rozbitého sveta. „V inom živote sa nebudeme musieť ukrývať,“ šepol.

Vasily potlačil slzy. V inom živote. Prečo je to jediný sľub, ktorý si môžu dať? Prikývol. Budú mať iný život. Niekedy. Niekde. A nebudú sa musieť báť minulosti.

 

„Nemáme dostatok dôkazov, aby sme kohokoľvek obvinili,“ rozhovorila sa Melanie, keď sa lepšie zoznámili s ich podivnými hosťami. „A nemôžeme to urobiť naslepo, inak niekomu zničíme život a navždy bude v podozrení.“

„Čo teda vieme?“ opýtal sa Nox.

Noemi si trela spánky. „Kedysi sa ľudia postavili archanjelom pod vedením môjho predka Jakuba. Ja a moja sestra Amira sme posledné nášho rodu.“

Brie si ju premerala. „Pamätám si ho. Ale potom...“ nedokončila.

„Potom ho ten, ktorý nemá rád ľudí, preklial, aby sa nikdy nevrátil do rodnej zeme. Ani on, ani jeho potomkovia. Len ženy sa smú vrátiť, aby tam porodili deti,“ povedala Noemi sucho.

Brie, posadená oproti nej, jej zovrela dlaň. „Videla som, ako ťa uniesli. Keď si pomáhala v nemocnici. Vrátila si sa do rodnej zeme napriek kliatbe.“

Noemi privrela oči, aby potlačila slzy. „A za odmenu ma uniesli vlastní. Pretože som mala tú drzosť pomáhať iným.“

„Vtedy som ťa stratila. Myslela som si, že si umrela. Nikdy viac som o tebe nemala vízie.“

Mladá žena zamrkala. Sama nevie, čo sa jej stalo. V nemocnici ju napadli kyselinou a prišla o zrak. Potom strávila rok v zajatí kohosi... nie celkom ľudského. Kto jej vyliečil oči a nakoniec ju vypustil do púšte. Odvtedy sa s ňou dejú podivné veci – nestarne a má v sebe neznámu moc. „Je to normálne?“

Brie pokrčila plecami. „Netuším. Nevidela som úplne každého človeka, ale teba aj Amiru som sledovala od detstva. Stratila som vás len keď ste sa začali obšmietať okolo vyšších bytostí. Voči nim som slepá.“

Noemi sa zamyslela. Dalo by sa to využiť? „Vieš, kde sú duše mojich predkov?“ položila náročnú otázku.

Brie zbledla a uhla pohľadom. Vedela, aká kliatba bola na potomkov Jakuba uvalená. Bála sa to vysloviť.

„Sú v pekle,“ zavrčala Noemi. „Každý jeden z nich.“

„Je mi to tak ľúto, Noemi. Nevedela som, že to plánuje. A on je jediný, kto kliatbu dokáže zdvihnúť. Urobím všetko pre to, aby to urobil.“

Melanie si prisadla k Noemi a pohladila ju po ramene. „My všetci. Tvoji predkovia budú slobodní,“ sľúbila jej. „A preto musíme identifikovať správnu osobu.“ Pozrela na dvojicu pred nimi. „Pripomeňte mi, prečo by sme vám mali veriť?“

Nox si prehrabol svetlé vlasy. „Pretože sme zúfalí?“

Ženy prižmúrili oči.

Brie sa zhlboka nadýchla. Sú veci, ktoré s Noxom zatajili. Napríklad to, že sa vracia čas. Alebo že vybuchne sopka. „Vesmír ma oslobodil pod podmienkou, že nášho neznámeho archanjela zastavím. A Nox...“ pozrela naňho. „Má morbídne rád ľudí. Zničil pre nich Atlantídu,“ dodala sarkasticky.

Archanjel neochotne prikývol. V tomto bode bol ochotný vytiahnuť na svetlo aj tento argument.

„A potom sa vy dvaja znovu pokúsite navzájom zabiť?“ hádala Melanie.

Brie s Noxom na seba úzkostne pozreli. Ešte nepremýšľali, čo urobia, až toto skončí. Pôjdu svojou vlastnou cestou? Zakáže Nox Brie používať mágiu krvi? Alebo bude dostatočne chápavý, aby mu priznala, že Atlantída je stále ukrytá na dne oceánu a jej ľud len spí? „Myslím, že ja a Nox sme si vyrovnali účty a môžeme ísť svojou cestou,“ zhodnotila nakoniec.

Noxa opäť zabolelo v hrudi, ako sa prebúdzala ďalšia emócia. Táto sa mu nepáčila.

„A ostatní archanjeli s archdémonmi? Ukážete sa im niekedy?“ Noemi chápala, prečo tak neurobili doteraz – nevedia, kto je zradca a čo všetko infiltroval. Ale mala neblahé tušenie, že časom budú potrebovať ich pomoc.

„To vyriešime až k tomu prídeme,“ rozhodol Nox.