Spútaní v čase 19

 

Keď sa na deviaty deň vrátili do parku, aby s Vasilym a Stefanom prebrali ich nové zistenia, nikde ich nenašli. Fénixovia ich už pár hodín hľadali, ale neúspešne. Počítače boli nedotknuté niekoľko dní a dáta nespracované.

Noxa prepadlo neblahé tušenie. Našiel Vasilyho poznámky o výkyvoch v meraní, ale nerozumel im. S Brie sa dali do pátrania a naverbovali aj fénixov. Prečesávali čistinky aj lesy, až boli nakoniec privolaní do kamenistého terénu pod vŕškom, kde sa nachádzal vstup do akejsi jaskyne. A pred ním ležali dva rozložené, takmer spálené telá.

Brie vykríkla a zakryla si ústa rukou.

Nox sa obzrel, ale nevidel žiadne známky boja, len nezdravé množstvo krvi na skalách. Sklonil sa k upírom, ktorí sa vo svojich posledných chvíľach držali za ruky, akoby jeden nechcel odísť bez druhého. „Čo sa tu do horúcich pekiel stalo?!“

 

Stefan hádzal do dvoch neveľkých batohov základné vybavenie, zatiaľ čo Vasily skúmal lokálnu mapu. „Odchýlky v meraniach sú okolo prirodzených prieduchov v zemi. Senzory našli tri jaskynné komplexy, do ktorých by sa vošiel človek. Jeden z nich je neďaleko nás.“

„Budeme sa plaziť, alebo dostaneme luxus vzpriamenej chôdze?“ zisťoval Stefan.

„Mali by sme byť schopní do určitého bodu kráčať. Mám hypotézu, že tí traja šialenci dovnútra umiestnili nejaké zariadenia, ktoré vysielajú do zeme energiu a tá narušuje tlak a teplotu magmy. Ak ich nájdeme, stačí to zreferovať Brie s Noxom a celú ďalšiu slučku môžeme stráviť deaktivovaním.“

Stefan mu hodil poloplný batoh. „Prečo mám pocit, že to nebude také jednoduché?“

„Pretože natoľko nás osud nemá rád.“ Vasily mu rozstrapatil tmavé vlasy a spoločne vyšli zo stanu. Oznámili fénixom situáciu a zmizli v lese.

Stojac pred úzkym vstupom do jaskyne si obaja zapli čelovky a uistili sa, že majú náhradné baterky do vysielačiek. S batohmi na chrbte a nezdravým sebavedomím, že im nič nehrozí, sa vydali do útrob zeme.

„Nevyzerá to, že by sem vôbec chodili zvieratá,“ poznamenal Stefan asi po polhodine pomalej chôdze. Starostlivo si na steny značil cestu, aby sa v rozvetvujúcich chodbách nestratili.

„A nie je to divné?“ zamyslel sa Vasily. „Je to celkom priechodná jaskyňa. Dokonalý úkryt.“ Zohol sa, aby prešiel popod úzky otvor. Jeho klaustrofóbia sa ešte neozvala, ale necítil sa v tejto temnote práve najlepšie. Koža mu podivne brnela v predzvesti niečoho, čo sa mu nebude páčiť.

Stefanovi pípli hodinky. „Máme dva dni obnovenia slučky,“ zahlásil. Dovtedy, ak niečo nájdu, musia vybehnúť von a informovať Brie s Noxom. Inak bude ich výlet zbytočný.

Chodba sa opäť rozvetvovala a oba otvory boli dostatočne veľké, aby sa nimi upíri predrali.

„Rozdelíme sa?“ navrhol Stefan.

Vasilyho striaslo. „Iste. Nie je nič chytrejšie, než sa rozdeliť v desivej neobjavenej jaskyni nad vulkánom, v ktorej zlosynovia pravdepodobne kujú svoje plány na zničenie sveta,“ zašomral, ale to si už hľadal v batohu kriedu na značenie cesty.

Stefan naňho len pobavene pozrel. Je málo kráľov, ktorí robia špinavú prácu ako je táto, ale Vasily si nikdy nenechal utiecť možnosť vhupnúť do niečoho šialeného. „Mám ťa držať za ručičku?“ zanôtil.

Rus zagúľal očami. „Samozrejme. My dvaja a fyzický kontakt. To vždy dopadlo dobre.“

Nuž, istým spôsobom... Stefan urobil na stene kriedou hviezdičku, aby vedeli kde sa rozdelili. „Aspoň o tom nikto nevie.“ A čoskoro ani oni.

Vasily neodpovedal. Nikto nič nevie. A nebude. Je to tak lepšie pre oboch. „Vďaka bohom. Miroslava by si z nás robila srandu najbližšie storočie.“ Obzvlášť po tom, čo si s nimi prežila.

Zamávali si a obaja sa rozbehli opačným smerom. Vasily šiel snáď večnosť a pol, hoci hodinky mu hlásili sotva tridsať minút. Brnenie na pokožke neustalo, len sa zhoršilo. Zhnusene zasyčal, keď stúpil do kaluže čohosi smradľavého a tekutého. Otriasol si nohu a pokračoval. Jaskyňa sa rozširovala viac a viac.

Odrazu do čohosi zakopol a urobilo to taký rachot, že od strachu vykríkol a cúvol. Vydýchol si, až keď uvidel neškodné trúbky viacerých tvarov a veľkostí. Zanadával a jednu z nich nadvihol. „Ty si tu rozhodne nenarástla prirodzenou cestou,“ poznamenal a dopodrobna ju skúmal. Nebola zhrdzavená, čo znamená, že sem bola prinesená relatívne nedávno, spolu s asi tuctom ďalších. Odkopol ich z cesty a ako kráčal ďalej, kontaktoval cez vysielačku Stefana, aby mu zreferoval čo našiel.

„Trúbky?“ podivil sa špión.

„Uhm. Kovové. Celkom pevné. Žeby tu niekto staval kanalizáciu?“

Smiech. „Daj vedieť až objavíš toaletu.“

Vasily sa zazubil a pokračoval ďalej. Opäť stúpil do kaluže, ktoré sa objavovali pravidelnejšie. Začal ich ignorovať. Dostal sa do rozľahlej jaskyne, kam by sa vošiel viacgeneračný dom. Nevoňalo to v nej najlepšie, ale celkom ten pach nevedel zaradiť. Povrch pod ním bol klzký. Všade, kam sa pozrel, uvidel ďalšie trúbky a aj akési kanistre. Tie však bledli na pozadí toho, čo našiel na opačnom konci.

Naprázdno preglgol.

Z nosa mu vytiekol pramienok krvi.

Brnenie na pokožke sa pomaly stávalo neznesiteľným.

Nebesia! Priamo pred ním bola postavená atómová bomba! Nie pohodená, postavená – na pevnom podstavci, s káblami vedúcimi ku kontrolnému počítaču, ktorý ju udržiaval v neškodnom stave.

Vasilymu klesla sánka. Čo za absolútneho idiota by sem dovliekol atómovku?! Rýchlo si urobil v hlave potrebné kalkulácie a nie, ani len bomba by nevyvolala erupciu sopky. Tak načo ju tu nechávať? Spolu s trúbkami a kanistrami a...

Došlo mu.

S absolútnou hrôzou sa otočil, aby znovu prehodnotil obsah jaskyne. Potom si pozrel na ruky, ktorých pokožka nadobudla pľuzgiere. Ako na povel sa rozkašľal a vyprskol kvapky krvi. Nohy ho začali štípať od tekutiny, do ktorej predtým stúpil.

To nebola tekutina.

Zrak sa mu rapídne zhoršoval.

Šialeným tempom pribehol ku kanistru. Nebol to kanister, ale sud. Olovený sud.

S varovným symbolom a nápisom. A bez pokrývky. Jeho obsah vytekal do jaskyne, pretože bol nakrivo. Tak ako desiatky ďalších.

Vasily chcel zalapať po dychu, ale prišiel záchvat krvavého kašľa, ktorý ho neskutočne zabolel v hrudi. Trasúcimi sa rukami vytiahol vysielačku. Nechty mu krvácali.

„Stefan?“ povedal čo najpokojnejším hlasom, ku ktorému sa nútil. Pohľadom hľadal východ, ale zistil, že svet sa mení na jednu veľkú šmuhu.

„Áno, súdruh?“

„Potreboval by som od teba láskavosť.“

„O čo ide?“

Tentokrát Vasily priam vyzvracal kus svojich vnútorností. „Mohol by si vyjsť z jaskýň do lesa?“

Bohovia žehnajte, Stefan nekládol otázky a v presvedčení, že ide stále o misiu, sa vydal von z jaskýň, zatiaľ čo Vasily klesol na kolená a škrabal si brniacu pokožku až do krvi.

„Som tu,“ zahlásil Stefan po pár minútach.

Vasily si chcel vydýchnuť, ale pľúca mu prestávali fungovať. Z posledných síl zvieral vysielačku. „Dobre. Musíš niečo urobiť.“

„Čo?“

„Vyzleč sa. Všetko, čo máš na sebe. Potom odhoď vysielačku aj batoh. Ak ťa svrbí pokožka, nesahaj na ňu!“

Stefanovi zovrelo žalúdok. „Vasily, čo sa deje?“

Upír sa po hmate dostal k otvoru veľkej jaskyne, ale vedel že cestu von nenájde. Slepol viac a viac každou minútou. „Radiácia. To Brie cítila, preto jej bolo špatne. V jaskyniach je rádioaktívny odpad a jedna bomba. Toto množstvo by človeka zabilo na mieste, ale nás nesmrteľných...“

Stefan zbledol. Čo ako sú nesmrteľní odolní, aj oni majú limity. A Vasily nemal krv už druhý deň. Je slabý. „Kde si?!“ Bez rozmýšľania sa rozbehol späť.

„V... jednej z jaskýň. Sú tu sudy, trúbky zo štiepneho procesu a bohovia vedia čo ešte.“ Vasily do vysielačky kašľal ako na smrteľnej posteli. „Ak sa to zmieša s magmou a prachom, celá Zem sa stane pre ľudí smrtiacou pascou.“ Rádioaktivita skončí v atmosfére, otrávi dážď, ten zase pôdu...

Stefana pálila pokožka, ale nedbal na to. Šiel po Vasilyho značkách. „Dostaň sa odtiaľ! Vasily, uteč!“

Kráľ by rád, ale sotva sa odplazil pár metrov. Koža mu krvácala, nos aj uši tiež. Kosti ho boleli. Čo ako sa jeho telo snažilo naprávať poškodenie, ani len jeho sila nesmrteľného nestačila. „Prosím, zachráň sa, Stefan,“ zašepkal do vysielačky. „Varuj ostatných!“

Áno, to by bolo logické. Bohužiaľ, Stefan momentálne logicky neuvažoval. Trielil v ústrety smrtiacej sile, len aby odtiaľ Vasilyho dostal. Kráľa našiel ležať na zemi potriesnenej krvou. „No tak, vstávaj súdruh!“ okríkol ho a násilím ho vytiahol na nohy.

Vasily sa prekvapene zamračil. Oči mal vyblednuté, beľmá červené. „S-Stefan?“ zachrčal, ústa plné krvi.

Stefan mu zovrel krvavú ruku, aj keď jemu samému odchádzal zrak a z nosa mu tiekla krv. „Poď!“ vykríkol cez boľavé hrdlo.

„B-blázon,“ vyhabkal Vasily.

Možno. Ale určite ho tu nemienil nechať. Ani len na ten čas obnovenia slučky. Predstava trpiaceho Vasilyho mu nerobila dobre.

Spoločne vybehli do noci, priestor pred jaskyňou osvetlený dvoma reflektormi, ktoré tam nechali. Obaja klesli na všetky štyri, vykašliavajúc krv a kusy tkaniva. Vasilymu vypadala časť vlasov a plne oslepol.

Stefanova pokožka praskala a zvracal niečo, čo identifikoval ako vlastné vnútornosti.

Vasily prišiel o silu. Natiahol sa na drsnú pôdu pod sebou bruchom nadol a naberal svoj posledný dych. Omámene pootočil hlavu k Stefanovi. „P-prečo s-si po mňa š-šiel?“

Špión so utrel popraskané pery a preplazil sa k nemu. Pokúsil sa o úsmev, ale zvládol len akýsi groteskný úškľabok. „Myslím, že to vieš,“ zašepkal.

Vasily pootvoril pery prekvapením. Celý sa roztriasol. Naslepo k Stefanovi natiahol ruku, ale nemohol ho nájsť.

„Nemusíš sa báť, súdruh,“ upokojoval ho Stefan. „Nič z tohto si o pár minút nebudeš pamätať.“ A toto tajomstvo sa naveky stratí vo víre času.

Vasily nič nevidel. Nebol si istý, či mu z očí tečú slzy alebo krv (alebo oboje), ale nikdy v živote sa necítil viac bezmocný. Hmatal okolo seba, až konečne pocítil predlaktie muža, ktorý umieral po jeho boku. „Ale ja nechcem zabudnúť!“ vykríkol na plné hrdlo, z čoho sa len rozkašľal v strašnom kŕči. „Ja nechcem zabudnúť!“ boli jeho posledné slová, než prišiel posledný bolestivý výdych a časová slučka pre nich skončila.

Niektoré energie sú však silnejšie než čas samotný a tak sa obaja stretli na toalete, kde im mysle chceli pripomenúť čosi strašné, ale nedokázali si spomenúť, čo to bolo.