Spútaní v čase 20

 

Brie sa priam triasla nervozitou, aby sa slučka konečne obnovila. Vystrelila zo svojho plážového kresla a než sa hodila do vĺn, piesok sa zvíril a pred ňou sa zjavil Nox.

Okamžite zovrel Brie, ktorá sa celá bledá obávala o upírov. Čo ak ich nezachráni ani len vrátený čas? Ona a Nox sú nesmrteľní, veční. Upíri nie. Ich duše opustia telá, keď nemajú kde prebývať.

„Šššš, pokojne,“ tíšil ju Nox. „Som presvedčený, že im nič nie je. Veselo si žijú na dvore a zrejme sa hádajú. Ako obvykle.“

Brie mu pozrela do tváre. „Nikdy si neodpustím, ak kvôli nám umreli ďalší nevinní. Ktorých sme do všetkého zatiahli my.“

Archanjel jej uhladil rozviate vlasy. Táto osoba že niekedy viedla krížovú výpravu proti ľuďom? Keď ju rozhodí osud dvoch trafených upírov? „Postaráme sa, aby sa nič z toho nezopakovalo,“ uisťoval ju.

Ale ako? Keď ani nevedia čo sa im stalo? Napadol ich niekto? Alebo niečo? Brie podvedome zovrela Noxovi ruku, zatiaľ čo ich premiestnil na dvor do Moskvy. Počas minulej slučky našli Vasilyho v jeho komnatách, usadeného pred počítačmi.

Tentokrát prišli do prázdnej miestnosti s rozrazenými dverami.

Brie zalapala po dychu. „Zmenilo sa to,“ uvedomila si. „Časová línia sa upravila.“

Už aj Nox začínal trochu panikáriť. Zatiaľ sa im nestalo, že by veci nenašli presne v takom stave, v akom mali byť na začiatku slučky. Žeby sa samotný čas rozpadal?

Ozlomkrky sa rozbehli chodbami, pričom samozrejme upútali pozornosť ochranky. Nox, síce nerád, ich omráčil, a spolu s Brie našli Vasilyho a Stefana schúlených v kúpeľni, koža rozodraná do krvi, oči červené od plaču. Boli bledí a triasli sa. Vedľa nich kľačala rozrušená Miroslava, Vasilyho pravá ruka, ktorá si nemohla nevšimnúť svojho kráľa letieť polonahého cez celý palác až k Stefanovi.

Všetci zazreli na prichodiacich, Miroslava s rukou na dýke za pásom.

„Kto ste a čo chcete?!“ prskla.

Brie mierumilovne nadvihla dlane. „Sme archanjeli. Prišli sme za nimi,“ ukázala na upírov. „Sú s nami v časovej slučke a naposledy umreli z neznámych príčin.“

Vasily pootvoril ústa. „Prosím?!“

Brie sa k nim sklonila. Zopakovala informácie, ktoré im kedysi dali, aby ich presvedčili, že sa poznajú a že sa už stretli. „Skúmali ste anomálie v Yellowstone a keď sme si po vás prišli, našli sme už len vaše telá. Pamätáte... si niečo?“

Stefan si zvieral prsty, aby sám sebe zabránil v škrabaní pokožky. „N-nie. Ale keď som sa prebudil... všetko ma pálilo. A... pamätám si...“ pozrel na Vasilyho. „Že si umieral. Mal som taký strach...“

Vasily sa k nemu prisunul bližšie a zovrel mu predlaktie. „Aj mne sa snívalo o tvojej smrti.“

Brie stiahlo hrdlo. Zdá sa, že aj cez závoj času sú niektoré spomienky také silné, že ho prekonajú. Zároveň ale môže ísť aj o fakt, že títo dvaja majú prepletené osudy, ktoré boli predurčené od ich narodenia. Prečo sa tomu bránia, to ešte nepochopila. „Meníme časovú líniu,“ šepla vydesene.

Nox nebadane prikývol. Mohli len dúfať, že ju nezmenili pre ich nepriateľov.

„Do akých sračiek ste ich to zatiahli?!“ vyletela na nich Miroslava, len čo sa dostala na nohy. „Nemáme mať s vami nič spoločné!“

 

Stefan aj Vasily sedeli v županoch v kreslách najbližšieho salónika, ruky pevne zovreté okolo šálok s presladeným čajom, ktorý im vnútila Miroslava. Tá naďalej zazerala na previnilo sa tváriacu dvojicu archanjelov, ktorí im dopodrobna vyrozprávali situáciu.

„Nestačilo, že takmer neprežili pád cez atmosféru, teraz ich odvlečiete priamo do sopky?!“ oborila sa na nich, hnedé vlasy zježené od hnevu.

„Nikdy sme im nechceli ublížiť,“ šepla Brie smutne.

„No to vidím, akí ste úspešní!“

„Mrzí nás to. Nevieme čo sa stalo, ale musíme to nejako zistiť, aby sme vám zabránili zopakovať rovnaký postup,“ zatlačil Nox.

Miroslava sa nafučane hodila do voľného kresla. Posledné roky má plné ruky práce tuto s expertmi, a teraz sa tu zjavia akýsi archanjeli aj s tvrdením, že sa opakuje čas. Mala sto chutí ísť žalovať na najvyšší dvor, ktorý prísne zakázal kontakt s vyššími bytosťami. „Čo za útok by mohol mať následky tohto typu?“ ukázala na svojho kráľa. „Kožu si škrabali do krvi.“

„Keď sme po vás prišli, fénixovia nám oznámili, že ste šli na prieskum terénu, do jaskýň. Na stole bol papier s výpočtami a odchýlkami, ktoré ste nedokázali identifikovať,“ vysvetlil Nox.

„Tak je jasné, že ich do rovnakého terénu nepustíme!“ vyhlásila Miroslava.

Vasily si masíroval spánky, ako mu koža konečne prestávala brnieť. Ešte stále sa mu ťažko verilo v to, že tento deň si zopakoval niekoľkokrát. „Ak sme sa vydali na prieskum, mali sme dobrý dôvod. Za desať dní nenakalibrujem dostatok prístrojov, aby som presne určil prečo má vybuchnúť akákoľvek sopka. Obzvlášť ak je prítomná mágia. Zrejme sme používali len základnú techniku. Odpovede budú práve v tých odchýlkach.“

Stefan sa prinútil exnúť čaj, aby ho to konečne prebralo. „Nemohli sme použiť satelity?“

„Sú určené na komunikáciu,“ vysvetlil mu Vasily. „Tie na skúmanie povrchu som ešte nevypustil.“ Trvalo mu desaťročia znovu obnoviť systém bezdrátového volania. Ľudské technológie z obežnej dráhy sa pozrážali a spadli na Zem. Vysielače sa zrútili a podmorské káble zničil čas. Keďže nesmrteľní nemuseli trpieť apokalypsu, boli jediní kto dostal šancu niečo pokročilé budovať. S ľuďmi sa však nedelili. Na to sú stále príliš deštruktívni.

„Môžeme poslať dron,“ povedala nakoniec Miroslava, pretože vedela, že tí dvaja šialenci by si našli spôsob ako znovu ísť po svojich stopách. „Z bezpečnej vzdialenosti.“

To znelo ako lepší plán. Brie s Noxom odpovedali na milión ďalších otázok, aby upírov rozptýlili, zatiaľ čo z nich vyprchávali následky desivých snov, ktoré neboli len snami. Keď Vasily so Stefanom konečne vstali, aby sa šli obliecť a zabaliť techniku, archanjeli osameli s nafučanou Miroslavou v salóniku. Tá ich prepaľovala pohľadom.

„Akokoľvek nás budete využívať, nič sa nezmení, pokiaľ nezastavíte strojcu tohto všetkého. A ak si s ním bola kamarátka,“ pozrela na previnilú Brie, „musíš poznať jeho identitu. Kto to je?“

Brie smutne zatínala päste. „Ja naozaj netuším. Tvár si maskoval dávno pred tým, než som sa zjavila ja, a mená striedal. Viem len to, že rád trávil čas na dnešnom Blízkom Východe.“

To ich pátranie ani trochu neuľahčí – všetci v tých časoch pôsobili v tejto oblasti.

Miroslava sa pomrvila v kresle. „Keď nič iné, musíš nás naučiť ako bojovať proti krvavej mágii. Denne umierajú stovky žien, pretože chlapi odmietajú kapitulovať pred Lilithinými jednotkami.“

O tom Brie vedela. Od počiatku sledovala revolúciu v podobe armád žien, ktoré kúsok po kúsku zabíjali patriarchát a zavádzali úplne novú formu rovnosti. Takú, kde pohlavné orgány neurčovali hodnotu človeka. Samozrejme, majiteľom penisu sa celkom nepáčilo, že by už neboli na piedestáli a uchýlili sa k doteraz málo známej, čiernej mágii, ktorá ale vyžaduje to najcennejšie – krv. Lilithine jednotky každý týždeň oslobodzovali dediny a mestá, v ktorých nachádzali ťažké diktatúry, otroctvo, násilie a stovky žien s násilne odobratou krvou.  

Nox ustrnul. S tým všetkým, čo sa dialo, nemal kapacitu polemizovať nad budúcnosťou Brieinej mágie. Bohyňa to z neho vycítila a zovrela pery. „Táto moc už zničila jednu civilizáciu. Neurobím to ďalšej,“ povedala neutrálne.

Miroslava sa zamračila. „Ó, ale áno, urobíš! Desiatky rokov sa tu handrkujeme s ľuďmi, ktorí toto všetko majú od vás. Mágiu krvi musíme vykynožiť!“

Brie prišlo špatne. Toľká nenávisť voči niečomu, čo je jej prirodzenosťou. Miroslava viní jej ľud za to, že ľuďom povedal o mágii krvi, ale jediný dôvod prečo ju zneužívajú je, že ich nestihli naučiť všetko. Pretože Nox ukončil existenciu Atlantídy. „Opatrne,“ varovala upírku pred sebou. „O mojich silách toho viete minimum. Myslíš, že ak sa zabudne, mágia krvi si vás nenájde?“ odfrkla si. „To, čo vidíte u ľudí je patetická paródia na to, čo dokáže. Takže namiesto túžby ju zničiť by ste sa mali sami seba opýtať – chceme sa ukrývať pred niečím, čo si po nás jedného dňa môže prísť?“

Ešte aj Noxa pri jej tóne striaslo. Hľadel na Brie ako na hádanku, ktorú stále nerozlúštil. Niečo mu naďalej tají. Niečo, čo by mal vedieť, ale v mysli mu tieto spomienky chýbajú.

Miroslava tiež vycítila napätie medzi nimi. Oboch si premeriavala. Ešte stále zvažovala to žalovanie na najvyšší dvor, ale zvedavosť ju prinútila neurobiť to. Chcela pochopiť, čo sa deje. Vstala. „Stvorili ste nás. Ty možno nie, ale tuto kolega áno. Ak nás niekto má ochrániť pred hrozbami, tak sú to archanjeli s archdémonmi, nemyslíš? Neviem prečo sme ale v posledných rokoch vo vašich vojnách bojovali my.“ A s tými slovami odišla.