Čas ľadu a zimy 25

 

K letnému palácu uprostred zelených trópov dorazili až v noci. Summerin domov mal okolo seba silnú ochrannú mágiu, preto ich Juniper mohla premiestniť najbližšie kilometer od neho. Zvyšok sa predierali pešo cez hustú vegetáciu a nezdravé množstvo hmyzu.

Rozsiahla päťposchodová stavba z kameňa a betónu bola sama obrastená popínavými rastlinami, miestami pokrytá machom a vedľa nej bol vyhĺbený bazén v podobe jazera. Veľké množstvo okien a balkónov zabezpečovalo vzdušnosť a dodávalo celému palácu tichú gráciu.

Unavená štvorica zastala pred ozdobnými vstupnými vrátami. Winter ich potichu otvorila. Ochranné zaklínadlá by to nikomu inému okrem sestier nedovolili.

Vošli do tichého foyer plného ozdobných stĺpov, kvetín a dokonca aj ovocných stromov. „Ako jej toto všetko vysvetlíme?“ napadlo Juniper.

„Veľmi opatrne,“ zdôraznila Winter.

 

 

Summer prebudilo zachvenie mágie naznačujúce otvorenie dverí jej skromného príbytku. Zakuklená v posteli naštvane otvorila oči. Nepovedala snáď svojim sestrám, že neohlásené návštevy neprijíma?

Ospalo siahla po dýke na nočnom stolíku a v bielej nočnej košieľke ako vystrihnutej z viktoriánskeho románu cupitala chodbami na prízemie ponorené v tme. Ostražito zišla po studených schodoch a žmúrila oči do temnoty.

Dýka jej vypadla z ruky, keď uvidela známu tvár vyjsť spoza stĺpu do svetla mesiaca prenikajúceho cez balkón. „W-winter?“ vyjachtala.

Jej svetlovlasá sestra sa opatrne usmiala. „Ahoj sestrička. Prepáč za vyrušenie v tejto nočnej hodine.“

Summer musela niekoľkokrát zažmurkať, aby sa uistila, že nehalucinuje. „Vidím ducha?“

„Nie. Som živá a zdravá.“ Winter roztiahla náruč.

Summer ju mocne objala, len aby sa uistila, že skutočne nejde o prízrak. V hnedých očiach sa jej objavili slzy. Vládkyňa leta nemohla byť odlišnejšia od svojho náprotivku. Pôvodom z afrického kontinentu, mala hladkú hnedú pokožku, husté čierne kučery a teplé oči farby čokolády. „Mali sme ťa za mŕtvu,“ habkala. „Tvoja dedička prevzala titul! Ako je možné...“

Winter rozpačito sklopila pohľad. „Bola som... mimo. Zvládneš ešte pár prekvapení?“

Summer váhavo prestúpila z nohy na nohu. Potom zalapala po dychu, keď sa spoza stĺpu vynorila Juniper, za ňou Vasily s červenými očami a akási žena s rovnako červenými očami. Vládkyňa okamžite siahla po dýke.

„Nie, je to v poriadku,“ presviedčala ju sestra. „Sú tu so mnou. Spojenci. Hazel nám pomohla utiecť,“ ukázala na neznámu ženu.

Summer bola v momente čulá ako rybička. Premerala si Hazel, potom jej nesúhlasný pohľad pristál na Vasilym. „A on?“

Winter nasadila nevinný úsmev. „Zachránili ho z lávy.“

Nebesia! „Oni ťa desať rokov držali v zajatí?!“ zhrozila sa.

Tentokrát nevinný úsmev nasadil Vasily. „Ani nie. Bol som hosťom.“

A tak Jeho bývalé Veličenstvo dostalo ďalšiu facku.

 

Summer s očami ako loptičky počúvala Winter, keď jej predostrela ten najšialenejší príbeh aký kedy počula. Všetci sa usadili v salóniku na prízemí a vládkyňa leta im naservírovala čerstvé ovocie a pečivo, pretože vyzerali akoby celý deň nejedli. Chvíľu podozrievavo žmúrila na Hazel, ale keď Winter trvá na tom, že nie je nepriateľkou, spoľahne sa na sestrine slová.

Tri hodiny na to už pre neznámu ženu plakala ako malé dieťa a vyplytvala celé balenie vreckoviek. Potom sa téma dostala na cestovanie medzi svetmi a zúfalý stav umierajúcej Terry.

Summer už ku koncu neobsedela a stále v nočnej košieľke sa začala prechádzať sem a tam po miestnosti. „Winter, keby si nebola moja sestra, v momente ťa dám zavrieť do blázinca!“ prskla podráždene.

„Ver mi, byť na tvojom mieste, tiež nad tým uvažujem,“ priznala vládkyňa zimy. „Ale si jediná, ktorá mi môže pomôcť a Terre odtikáva čas.“

Summer rozhodila rukami. „Je to iná planéta! Chceš po mne, aby som odišla na inú planétu, kde podľa všetkého ani nie som vítaná, napravila kataklizmu nevídaných rozmerov, a prišla o všetko čo som si vybudovala tu na Zemi! A to všetko bez zasranej klimatizácie!“

Winter na to nemala protiargument. „Ja viem, že to nie je malá láskavosť.“

Nie, nie je. Summer funela ako býk v aréne. Naštvane pokukovala po Vasilym, ktorého mala chuť ísť predhodiť na ruský dvor, aby si s ním Stefan urobil poriadky. Potom jej pohľad pristál na tichej Hazel a svedomie sa začalo ozývať.

Ak si Národ krvi, teda víly, toto všetko vytrpeli v područí Atlantídy... Atlantídy, ktorú nesmrteľní mali za obeť a ktorej ľud s otvoreným náručím privítali... „Mala som ťa radšej, keď si sedela vo svojej ľadovej kryhe,“ zašomrala smerom k sestre.

Winter by jej rada povedala, že aj ona by sa rada vrátila do tej situácie, ale opak bol pravdou. Ľadová kryha jej už nestačí. Chce byť medzi seberovnými. Aj keď si nebola istá, či jej niekedy odpustia. Samota ju už ale nelákala. Nie ako kedysi. Preto pomlčala a nechala vládkyňu leta vyventilovať sa.

Summer ešte pár minút nadávala, než ju prechádzanie unavilo a klesla späť do kresla pred svojich hostí.

„Je tvoja dedička vytrénovaná?“ sondovala Winter.

„Isteže je.“ Jej nasledovníčka si žije pohodlný život v jednom z menších palácov, chránená pred apokalypsou ľudskej civilizácie. To však neznamená, že by jej Summer chcela len tak prenechať svoj trón. Poskytoval jej istotu a ochranu. V tomto svete je obávaná. Na Terre nebude.

Winter starostlivo volila slová. „Ja viem, že to čo po tebe žiadam je za hranicou čohokoľvek, na čo mám právo...“

Summer ju spražila pohľadom. „Žiadaš po mne sakra veľa, sestrička!“

Hazel sa rozhodla pridať vlastný argument. Vstala a začala si rozopínať vrchný diel šiat. „Môj ľud radšej zamrzne, než aby sa vrátil na Zem a znovu tu hľadal útočisko,“ prehovorila pokojne. „A toto je dôvod.“ Otočila sa a stiahla si z chrbta jemnú látku.

Winter ubolene privrela oči.

Summer neudržala zhrozený výkrik. Už videla mnoho jaziev – boli časy, keď oslobodzovala svojich krajanov z ťažkého otroctva za oceánom, ktorí zažívali bičovanie na dennej báze – ale takéto doslovné zohavenie bolo veľa aj na ňu.

„Povedz, šla by si ty medzi tých, ktorí na tebe vykonali niečo podobné?“ opýtala sa víla stále vyrovnane a pokojne.

Winter sa nadýchla, aby ju zastavila a upozornila na to, že sa skutočne pýta nesprávnej osoby, vzhľadom k minulosti ľudí so Summerinou farbou pokožky, ale vládkyňa ju pohybom ruky zastavila a prinútila sa neodvrátiť od Hazelinho utrpenia. Zapamätala si každú jazvu, každú ranu. Stúpla jej žlč.

„Toto si dokázala operovať?“ šepla smerom k Winter.

Jej sestra prikývla.

Summer pochopila, že záchranou podnebia Terry sa nič nenapraví. Víly potrebujú viac pomoci, než tú ktorú ony dve majú.

Hazel sa zahalila znovu sa usadila.

Summer bola dlho ticho, zvažovala svoje možnosti.

„Dievča, dúfam že aspoň ten sex za to stál!“ sykla smerom k sestre.

Winter zružovela. „Neviem o čom...“ Zo svojho rozprávania predsa vynechala všetky detaily o Thornovi a jeho... talentoch.

„Ešte stále máš cucflek, drahá,“ upozornila ju Summer a gúľala očami.

Tentokrát bola vládkyňa zimy červená ako paprika.

Juniper sa dobre bavila. Vďačne mrkla na Hazel za jej odvahu. Bude ju potrebovať.

Summer do seba natlačila banán, niekoľko citrusov a čosi, čo vyzeralo ako kvet kaktusu, len aby v krvi mala nejaké cukry, keď urobí rozhodnutie. Slnko medzitým vyšlo na oblohu a v paláci sa rozhučala silná klimatizácia.

Jej milovaná klíma!

„Fajn!“ povedala nakoniec rozhorčená vládkyňa leta, vysoko nespokojná so svojím svedomím a morálnym cítením. „Pôjdem s vami na Terru,“ vzdychla a už sa videla ako žije v drevenej chatrči s kadibudkou. Chcelo sa jej plakať. „Ale urobíme to po mojom!“

Winter sa zháčila. „A to znamená...“

„To znamená, že Terra potrebuje viac než nás dve. Ak sa víly nemienia vrátiť na Zem kým to tam nepoupratujeme, musíme so sebou vziať viac než len príručnú batožinu.“ Znovu zazrela na Vasilyho. „Technológie. Koľko toho vieš nahromadiť bez Stefanovho povšimnutia?“

Upír sa zamyslel. „Je ešte pár úkrytov, ktoré sú nedotknuté. Sú v nich solárne panely, generátory, niekoľko transportérov, drony, radary, sonary, možno aj pár UV lámp na pestovanie bez slnka.“

„Výborne! Vezmi si Juni a všetko to nahromaďte... kdekoľvek ste nechali kanón. Ja s Winter zoženieme semená odolných rastlín, koncentrované hnojivá a filtre.“ Vstala. „Ak mám ísť do boja s prírodou, chcem ten boj vyhrať! Hazel... ty si zatiaľ mojím hosťom. Neradím ti opustiť palác pre prípad, že by sa v okolí nachádzali iní nesmrteľní. Akékoľvek jedlo nájdeš, je tvoje. Oblečenie tiež. Zaplávaj si v bazéne. Miestne opice sú veľmi priateľské a občas sem chodí na návštevu roztomilý leopard – pomenovala som ho Chumáčik. Môžeš ho pohladkať.“

Hazel nadšením zaiskrili oči.

Winter vďačne objala sestru. „Ja som vedela, že neodmietneš,“ šepla.

„Za toto mi dlhuješ doživotnú zásobu čokolády,“ odvrkla vládkyňa leta.

 

O päť týždňov neskôr sa im podarilo nahromadiť celé debny, krabice a kufre plné zásob kúsok od miesta, kde znovu vyhrabali kanón. Summer sa zbalila do obrovského vojenského batohu a cez trávu a korene ťahala príručný kufor, pričom nadávala ako pohan. Husté kučery mala stiahnuté v komplikovanom drdole na hlave a vo voľnej ruke zvierala teplý kabát do zimy.

Winter sa na ňu povzbudivo usmiala. „Naozaj sa nechceš rozlúčiť so sestrami? Budú v tom, že si umrela.“

Summer odhodlane pokrútila hlavou. „Len by sa nás pokúsili odhovoriť a odvolali by sa na štokholmský syndróm. Takto to bude lepšie.“ Napriek svojim slovám mala v očiach smútok. V paláci nechala jednoduchý odkaz so slovami, že musela ísť za Winter.

Vasily aktivoval stroj na cestovanie medzi vesmírmi a kým sa nabíjal, tiež si cez plecia prehodil ťažký batoh. Len čo sa otvoril portál, najskôr cezeň prestrčili všetky nahromadené zásoby, potom sa pätica bytostí pripravila na prechod.

„Je možné, že nás zajmú hneď po príchode,“ varovala všetkých Winter. „Storm s Thornom naším kúskom nebudú nadšení.“

Summer sa zhlboka nadýchla, stále napoly neveriac, že sa chystá prejsť vesmírmi. Pripadala si ako v sne.

Juniper pozrela na Hazel a obe urobili krôčik dozadu. „My s vami nepôjdeme,“ povedala valkýra vážne.

Winter sa k nej prekvapene otočila. „Prečo?“

„Nepotrebujete nás. Nevieme ako napraviť podnebie alebo budovať Vasilyho technológie. Odtiaľto zvládneme viac.“ Juniper vzala Winterininu ruku do svojej. „Dostaneme Atlantídu pred medzinárodný súd a ukážeme všetkým, čo sú zač. Na to ale potrebujem Hazel ako svedka a obeť ich činov.“

Vládkyňa zimy takmer zabudla, že Juniper nie je len valkýra, ale aj ich kráľovná. Má politickú moc. Moc predstúpiť pred zhromaždenie nesmrteľných a podať žalobu. Do očí sa jej nahrnuli slzy hrdosti. „Si si istá? Atlanťania sa budú brániť.“

„Tých sa nebojím!“ vyhlásila Juniper hrozivo. „A Hazel bude vo Valhalle pod ochranou mňa a ostatných valkýr.“

„Nemajú aj teba za mŕtvu?“

Valkýra si odfrkla. „Ja a moje sestry máme pravidlo. Kým sa nenájde telo, neprestaneme veriť a hľadať. Pretože ani naše mŕtve schránky nie sú pred mužmi v bezpečí.“

Hazel pri tých slovách naplo. V akom svete sa to ocitla?

Winter ju mocne objala. „Veľa šťastia. Snáď sa nám podarí vás eventuálne kontaktovať, aby sme zistili ako všetko dopadlo.“ Ak ich teda víly nadobro neuväznia alebo horšie – ak nezničia stroj.

„Budem bojovať do posledného dychu,“ sľúbila Juniper a odstúpila. „A láskavo sa nenechaj znovu zavrieť do podzemia, áno?“

Vládkyňa s úsmevom vzlykla a prikývla. Potom objala aj Hazel, popriala jej veľa sily a odhodlane prešla cez portál.