Čas ľadu a zimy 26

 

Počasie na Terre sa za tých päť týždňov rapídne zhoršilo. Winter takmer odfúkol silný vietor a nohami sa zaborila do hustej pokrývky snehu. Summer vedľa nej znovu nadávala a obliekala sa do huňatého kabáta. Vasilymu ako upírovi nebola vyslovene zima, ale netváril sa nadšene, že tu musí byť.

„Rozhodne si si nevymýšľala,“ poznamenala Summer a musela kričať, aby bola cez vietor počuť.

Winter na seba privolala svoju rovnošatu na póly a celá zabalená v modrej kombinéze sa začala predierať závejmi k hradu. Ten však našli opustený. Len čo sa doslova prekoprcli cez zamrznuté dvere do jednej z chodieb, uvideli že väčšina technológií bola rozobratá, steny holé a nikde sa neozývali hlasy. Prehľadali obytné časti aj veže, ale víly boli dávno preč.

„Nechceli riskovať útok,“ uvedomil si Vasily, keď s dvoma mocnými ženami sedel vedľa plápolajúceho krbu na prízemí a zahrieval si dlane. „Tak radšej utiekli.“ Zovrel pery. „Báli sa, že privedieme armádu.“

Winter z toho bola v slzách. Tak málo im verili, alebo sa tak veľmi báli zrady, pretože nič iné nepoznali?

„Je im jasné, že ja s Winter vycítime kde sa nachádzajú?“ nadhodila Summer sarkasticky.

Na to upír nepomyslel. „Kde sú?“

„V horách na úrovni nášho Rakúska,“ odvetila Winter zamyslene. „Štíty ich ochránia pred mnohými poveternostnými podmienkami. V údoliach môžu nejaký čas prežiť.“

„Ako sa mohli tak rýchlo presunúť, keď nelietajú?“ premýšľala Summer nahlas.

Vasilymu čosi došlo. „Keď sme chodili na výpravy v snahe nájsť miestnych... ostatné víly v pravidelných intervaloch kreslili na zem krvou symboly. Rovnaké ako použila Hazel. Po Európe ich musia byť desiatky.“

Takže nie sú až tak viazaní na jedno miesto. To nie je na zahodenie. Aspoň na chvíľu odložia nepekné zvítanie. Winter zvieralo hruď pri pomyslení na Thorna a hnev, ktorý ju čaká. Možno aj sklamanie. Nedôveru.

Bola preč viac než mesiac. Potreboval sa medzitým nakŕmiť energiou? Ako? S kým? Už len pri tej predstave ju zalievala žiarlivosť a hnev na kohokoľvek, s kým sa musel deliť o nevyhnutne intímne momenty.

Summer zrejme vycítila smer jej myšlienok, pretože ju vzala za ruku a pevne ju zovrela. „Jeden krok po druhom,“ povedala mierumilovne.

Winter jej vďačne pozrela do očí a prikývla. „Nemrhajme časom. Vasily, teba aj zásoby vezmeme na západné pobrežie Afriky do Guinejského zálivu. Tam podmienky ešte nie sú tak extrémne.“

„Radiácia?“ bola upírova prvá starosť. Jeho posledná skúsenosť s touto energiou nedopadla najlepšie a ešte stále sa budí s krikom vždy keď mu sny pripomenú ten deň.

„Tam nie je,“ uistila ho Summer. „Ale nedoporučujem ti kúpať sa v mori.“

„Och čo len budem robiť so svojím šnorchlom, ktorý som si priniesol?“ zašomral plný irónie.

Winter vyprskla do smiechu. „Summer a ja potiahneme prúdy. Doslova. Poletíme nad ich trasou – ja pôjdem od severu, Summer z juhu. Je to trochu ako robiť planéte resuscitáciu. Po každom cykle sa k tebe vrátime a urobíme nové merania. Zvládneš to?“

„Nie som to ja, kto musí stimulovať doslovný Golfský prúd.“

Summer vyzrela von z okna, za ktorým stále zúrila fujavica. „Neplánujete sa zastaviť za vílami? Pozdraviť a tak?“

Winter striaslo. „Zatiaľ nie. Ešte by nás uväznili za tú malú zradu.“

„Vasily, koľko zásob krvi si si doniesol?“ pripomenula im vládkyňa leta malý zádrhel.

Upír urobil kyslý ksicht. „Asi trojmesačnú zásobu.“

Prikývla. „V tom prípade sa budeme s Winter striedať. Naša krv je veľmi silná, mala by ťa zasýtiť na celé dni.“

Tentoraz sa otriasol Vasily. „Och, to viem. Už som ju vyskúšal. Ja... nie som si istý, či chcem viac moci vo svojich žilách.“ Také sú pravidlá upírov. Ak sa napijú krvi, ktorej majiteľ má určité schopnosti alebo sily, automaticky prejdú na toho, kto sa kŕmi. Do určitej miery.

Summer naklonila hlavu. „Niektorá z nás sa s tebou podelila o krv?“

Upír očervenel a nebolo mu do reči.

Winter sa zaškerila. „Nie. Ale keď Stefan zachraňoval Sophie, dala som mu svoju, aby neumrel. Keď pár rokov na to letel s Vasilym do vesmíru, dal mu ju vypiť. Aby ho posilnil pre prípad... ktorý neskôr nastal.“ Tí dvaja takmer umreli pri zostupe naspäť do atmosféry.

„Odkiaľ niečo také vieš?“ zalapal po dychu Vasily.

„Od Miroslavy, samozrejme.“ Winter nad tým pobavene mávla rukou. Potom sa otočila k sestre. „Tuto súdruh netušil, že celý svet vedel o jeho a Stefanových...“ zamyslela sa. „... dobrodružstvách.“

Summer sa zasmiala. „Ach tak. Stavila som na vás svoj smaragdový náhrdelník chlapci.“ Prižmúrila oči. „Prišla som oň.“

Vasily ešte viac očervenel.

„Prečo ste vôbec mali pocit, že musíte čokoľvek tajiť? Náš svet je plný nesúrodých dvojíc. Mammon si vzal doslovnú mimozemšťanku. A to ani nejdem začínať o Juliusovi, Salvatorovi Anglickom alebo celom Najvyššom dvore.“

Winter pozorovala meniace sa emócie vo Vasilyho tvári. „Pretože videli priveľa storočí homofóbie a doslovných trestov smrti za lásku,“ odvetila znechutene. Aj keď sa v tých časoch medzi ľuďmi veľmi nezdržiavala – aj tak by ju ako osamotenú ženu nerešpektovali – tiež na vlastné oči videla nenávisť prameniacu z fiktívnej knihy o zombíkovi kráčajúcom po vode.

Summer zovrela pery. „Vasily...“ nevedela, čo povedať, aby poprela túto realitu.

Upír sa zhlboka nadýchol a odohnal obraz tmavovlasého mrzúta, ktorý sa mu zjavil pred očami vždy keď sa téma dostala k Stefanovi. „Svet sa zmenil rýchlo, ale spomienky neodišli,“ povedal nakoniec. „Aj v čase apokalypsy stále existovalo sedemdesiat krajín, kde by sme boli uznaní za zločincov. V desiatich z nich by sme boli odsúdení na smrť.“

„Ľuďmi, nie nami,“ nástojila Summer s nádejou v hlase.

Vasily pokrútil hlavou. „Nórska princezná takmer prišla o život v rukách vlastných rodičov pre svoju orientáciu. To, že o niečom nepočuješ, neznamená, že myšlienky nenávisti neexistujú. Nesmrteľní sú len dosť chytrí na to, aby vedeli kedy sa nevyjadrovať.“

Summer ani Winter si nedokázali predstaviť že by medzi nesmrteľnými existovali homofóbni jedinci, ale na druhej strane ani jedna z nich nevyrástla vo svete ľudí a ich svätých kníh. Summer zovrela Vasilymu dlaň a pozrela mu do očí. „Okej. Tak to budeme brať ako bežný boj o práva marginalizovanej skupiny. A v tomto boji budú za tebou a Stefanom stáť vládkyne ročných období, cez ne Najvyšší dvor, cez Najvyšší dvor to bude dvor vlkolakov, Garda, prirodzene anjeli, a v neposlednom rade Valhalla, napriek tomu že Stefana naozaj, naozaj nemajú valkýry rady lebo im kedysi zvádzal sluhov. Naozaj si myslíš, že s touto masívnou armádou by sa niekto vôbec odvážil pípnuť?“

Vasily obdivoval jej čierno-biele predstavy o tejto téme. „Ale my nechceme, aby boli naše práva vydobyté násilím a hrozbami. Majú byť založené na pochopení a rešpekte.“

Na to už argument nemala. Winter vždy chránila jej moc, hrozba bolestivej smrti pre kohokoľvek, kto by sa jej odvážil ublížiť. Stačilo jej to. Nepotrebovala nikomu vysvetľovať, že aj ona má nárok na existenciu a rešpekt, pretože každý vedel, že jej druh bude vždy existovať a ak sa nahnevá, Zem si to odtrpí. Vasily nemá jedinú zbraň na obranu svojej osoby.

Summer mu zovrela druhú dlaň a usmiala sa. „Krôčik po krôčiku. Ak sa svet nezmení pre teba, zmeň ho ty.“

Upír na ne vďačne mrkol. „U víl je bezpečne. Možno jedného dňa tu viacerí nájdu útočisko.“

Winter si nebola istá, či je to správne riešenie, ale nechcela mu brať domov, ktorý nadobudol po veľmi traumatickej udalosti a strate svojej krajiny. „Pripravený na výlet do Afriky?“ zmenila tému.

Vasily vďačne prikývol a nechal sa premiestniť do tepla.

 

O týždeň neskôr Winter pristála na malom, smutnom ľadovci blízko Severného pólu, ktorý sa topil závratným tempom. Čo bolo naozaj podivné vzhľadom k zaľadňovaniu. Sústredila sa, zachytila energiu potrebnú na potiahnutie prúdu a vzniesla sa do vzduchu. Pocítila, keď Summer zachytila svoju časť prúdu na opačnom konci planéty a ako taká raketa svišťala nad rozbúrenými vlnami smerom na juh, vlečúc vodu do tepla.

Na polceste o niekoľko dní neskôr narazila na Summer a levitujúc sa stretli uprostred vĺn. Vládkyňa leta však mala v očiach neobvykle vydesený výraz a chvíľu jej trvalo nájsť slová k tomu, čo zistila.

„Win? Nebude to fungovať. Prúd niekto umelo zastavil. Technológiou.“

Winter sa zasmiala. Taký stroj nemohol byť ani teoretizovaný. „Akou?“

„Neviem. Ale ak tu bola vojna, niekto sa zrejme rozhodol, že ak Terru nebude mať on, tak nikto.“