Čas ľadu a zimy - Epilóg

 

O päť rokov neskôr...

 

Stefan si dopriaval svoj prvý spánok po viac než piatich dňoch poplachu, ktorý sa snažil ututlať, aby jeho poddaní nespanikárili. Niečo sa deje a on stále nemá predstavu čo. Potreboval šlofíka, aby aspoň na chvíľu vypol svoj mozog. Ani ten mu však nebol dopriaty, pretože sotva zaspal, pocítil že nie je sám a prudko sa posadil.

Vo svetle mesiaca presvitajúcom cez okná uvidel, že mu pri posteli stojí známa postava a dvere blokujú dvaja agenti Tajnej polície, ktorých sám vytrénoval. A netvárili sa, že by tento fakt brali do úvahy.

„Irina?“ Unavene si pretrel oči a pritlačil si prst na pulzujúce spánky. Cítil sa ako ovalený panvicou. Naozaj svoj spánok potrebuje. „Čo tu robíš?“

Hlavná doktorka ruského kráľovstva a Stefanova dôverníčka mala v očiach prísny výraz. „Pôjdeš s nami,“ povedala vážne.

Prekvapene na ňu zamrkal. „Robíš si srandu?“

Stroho pokrútila hlavou. „Stefan, alebo pôjdeš potichu po dobrom, alebo ťa dám odvliecť,“ oznámila mu jeho možnosti. „Bol si v kontakte s Ivanom. Máme ťa na kamerách. Vieš, čo to znamená.“

Stefan na chvíľu uvažoval, že sa pustí do boja, ale na to by potreboval viac energie, plus si bol istý, že Irina má poruke injekciu s paralyzačným sérom. Nesúhlasne jej pozrel do očí. „Preháňaš to!“ varoval ju.

„Možno. Ale v paláci nezostaneš. Tak šup, vstávaj a kráčaj!“

Kráľ pozrel na svojich bývalých zamestnancov. Za pásom mali strelné aj chladné zbrane a celí boli oblečení v niekoľkých vrstvách látok. Jedine oči mali odhalené pod čiernymi kuklami. „Et tu, Brute?“ nedopustil si na nich syknúť.

Neodpovedali.

Stefan vedel, že všetkých troch neprebije. Prečo? Pretože to bol on, kto nariadil protokol pre prípad, že by sa jedinci, po ktorých Tajnú políciu posielal, bránili. Netušil, že sa jedného dňa obrátia proti nemu. Porazene vstal, hodil na seba vyťahané nohavice a košeľu a nasledoval Irinu vedľajšími chodbami paláca, sprevádzaný mĺkvymi agentmi.

Za tmy nastúpili do terénneho transportéra – Stefan do zadnej, zamrežovanej časti, a odviezli sa do podzemného komplexu za Moskvou. Irina mu dala nové oblečenie a dostrkala ho do jednej z narýchlo postavených kobiek z priehľadných plastových stien v mínus treťom poschodí. V ostatných už čakali tí, ktorých priviedla pred ním.

„Ježibaba otravná, čo si myslíš, že robíš?!“ okríkla Irinu bledá a zničená inžinierka, ktorá tu už bola niekoľko dní. Pery mala popraskané, pod očami tmavé kruhy a vyzerala, že od príchodu jedla možno dvakrát. „Dotiahneš sem kráľa a myslíš, že si nikto nič nevšimne?!“

Irina zovrela pery. Podišla k jej kobke a premerala si ju. „Odveďte ju do mínus štvorky!“ nariadila po chvíli.

Inžinierka sa zhrozila. „Nie! Nie, do mínus štvorky nejdem! Nikto sa odtiaľ nevrátil! Nie!“ kričala, keď ju agenti zhrabli a ťahali von. „Irina! Irina, prestaň!“ Jej hlas sa stratil vo výťahu.

Stefan spýtavo pozrel na doktorku. „Koľko si ich už poslala tam dolu?“ Hlas mal neutrálny, čo ho stálo veľa premáhania.

„Viac než polovicu,“ priznala a povzdychla si. „A máme ďalších.“ Počkala, než sa agenti vrátili, a na tablete si otvorila zoznam. „Musíte priviesť Miroslavu. Mám potvrdený jej kontakt so Stefanovými ľuďmi.“

Agenti aj so Stefanom zasyčali. Miroslava, súčasná riaditeľka Tajnej polície a Vasilyho bývalá pravá ruka, sa nevzdá bez boja. A bez preliatia krvi.

„Mala by byť na ceste do Južnej Ameriky, pomôcť Lilith na fronte. Skúste sa k nej dostať, než dorazí do cieľa,“ poprosila ich Irina.

Agenti neochotne prikývli a odišli.

Stefan frustrovane udrel do plexiskla. „Kedy to skončí?“

Irina sa posadila za stôl uprostred kobiek, kde začala zapisovať niekoľko príkazov. „Úprimne dúfam, že skôr než všetci skončíte ako Ivan.“

Stefanovi sa rozbúchalo srdce. „Čo si urobila s Ivanom?!“

Upírka sa zhlboka nadýchla. „Neprežil mínus štvorku.“